Zvláštny typ sériového vraha

Začítajte sa do severskej detektívky Lovec králikov:
Hladká vodná hladina v otvorenej zátoke sa zavčas rána leskla ako naleštená oceľ. Luxusné vily ešte zahaľovala hmla, z ktorej ponad vysoké ploty a konáre stromov prebleskovalo osvetlenie bazénov a záhrad.
Po ceste lemujúcej pobrežie kráčal opitý muž s fľašou vína v ruke. Zastavil sa pred bielym domom s veľkou presklenou fasádou, poskytujúcou výhľad na zátoku. Starostlivo postavil fľašu doprostred cesty, preliezol priekopu a vzápätí aj čierny železný plot a vstúpil na ohradený pozemok.
Na neistých nohách prešiel po trávniku, potácajúc sa zastal a zízal na obrovské okná, v ktorých sa zrkadlilo osvetlenie altánku aj tmavé obrysy nábytku v dome.
Pohol sa k domu, cestou zakýval asi polmetrovému hlinenému záhradnému trpaslíkovi, obišiel stĺpik, potkol sa na drevenej verande, udrel si koleno, no podarilo sa mu nespadnúť.
Voda v bazéne sa leskla ako zaliata bledomodrým sklom.
Muž sa neisto postavil na okraj bazéna, stiahol si zips a začal doň močiť, po chvíli sa vrávoravo otočil k záhradnému nábytku vo farbe námornícka modrá a prúd moču namieril na epedy, kreslá a okrúhly stolík.
V chladnom vzduchu sa parilo z moču.
Zatiahol si zips a zbadal bieleho divokého králika, ako sa mihol na trávniku a zmizol v húštine kríkov.
Muž s úsmevom vykročil naspäť k domu, minul verandové dvere, oprel sa o stĺpik, potom zišiel na trávnik, tam sa zastavil a obzrel.
Zahmleným mozgom sa pokúšal pochopiť, čo to práve vidí.
Zízajúceho muža v čiernom s čudesným tvarom hlavy.
Zvláštna postava mohla byť v dome, ale aj vonku a pozorovať jeho odraz v skle.

1
Piatok dvadsiateho šiesteho augusta
Z tmavej oblohy ticho husto mrholilo. Tlmený svit z budov siaha asi tridsať metrov nad strechy. Vládlo bezvetrie, takže osvetlené kvapôčky nad domami Djursholmu vyzerali ako strecha z oparu.
Hneď pri lesklej vode zátoky Germaniaviken stojí rozľahlá vila.
V tejto chvíli v nej po parketách napustených fermežou a pokrytých perzským kobercom ostražito ako zviera kráča mladá žena.
Volá sa Sofia Stefanssonová.
Nepokoj ju núti registrovať každučký detail.
Na operadle pohovky leží čierny diaľkový ovládač. Ktosi ho omotal priesvitnou lepiacou páskou, aby z neho nevypadávali batérie. Na sklenom stole zostali okrúhle odtlačky po pohároch. Na strapcoch obrovského koberca sa zachytil kúsok použitej náplasti.
Podlaha za Sofiou praskala, akoby sa ktosi zakrádal po izbe.
Na vysokých podpätkoch aj svalnatých lýtkach sa jej leskli kvapôčky vody, zafŕkala sa pri chôdzi po kamenistom chodníčku. Nohy mala vytrénované, hoci s futbalom skončila už pred dvoma rokmi.
Pred mužom, ktorý ju čakal, skrývala v dlani slzotvorný sprej. V duchu si opakovala, že v tejto situácii sa ocitla dobrovoľne, má ju pod kontrolou a je tu z vlastnej vôle.
Muž, ktorý jej otvoril dvere, stál pri kresle a bezostyšne si ju premeriaval.
Sofia má súmernú tvár, líca mladistvo okrúhle, na sebe modré šaty bez rukávov. Od krku až na prsia sa vinie rad drobných gombíkov. V rytme zrýchleného tepu jej v jamôčke pod krkom poskakovalo drobné zlaté srdiečko na retiazke.
Uvedomovala si, že ešte vždy by sa mohla ospravedlniť, že sa necíti dobre a radšej sa vráti domov. Možno by ho to naštvalo, ale určite by to akceptoval.
Muž pri kresle na ňu vrhol pohľad smutného hladného psa. Nepríjemný pocit strachu jej skĺzol do žalúdka.
Odrazu sa jej zazdalo, že ho už kdesi videla, že by to mohol byť nejaký vysoko postavený šéf, ktorý sa jej priplietol do cesty na niektorom pracovisku, alebo otec bývalého spolužiaka.
Sofia zastala pred mužom a usmiala sa. Uvedomovala si, ako rýchlo jej bije srdce. Rozhodla sa udržiavať odstup, kým neodčíta všetko z jeho pohybov a spôsobu reči.
Jeho ruka zvierajúca opierku kresla nenaznačovala sklony na násilie, nechty mal pestované, udržiavané a obrúčku poznačenú dlhoročným manželstvom.
„Pekný dom,“ ozvala sa a odhrnula si z tváre ligotavý prameň vlasov.
„Ďakujem,“ odvetil a pustil operadlo kresla.
Nemal oveľa viac než päťdesiat rokov, no pohyboval sa ťažkopádne ako starý človek v známom prostredí.
„Priviezla si sa taxíkom?“ opýtal sa a sťažka prehltol.
„Áno.“
Opäť zavládlo ticho, vtom pondusové hodiny v ktorejsi priľahlej miestnosti tlmene odbili pol.
Z rozkvitnutej ľalie vo váze nezvučne spŕchol šafranovočervený prášok.
Sofia v dosť mladom veku pochopila, že ju priťahuje sex. Užívala si obdiv, pocit výnimočnosti, ale nikdy sa naozajstne nezaľúbila.
„Nestretli sme sa už niekde?“ overovala si.
„Na to by som nezabudol,“ usmial sa neradostne.
Muž mal riedke sivoplavé vlasy začesané dozadu, ochabnutú tvár poblednutú, čelo mu pretínala hlboká vráska.
„Si zberateľ?“ kývla k stenám.
„Zaujímam sa o umenie,“ odvetil.
Spoza okuliarov s rohovinovým rámom ju sledovali svetlé oči. Odvrátila sa, slzotvorný sprej nenápadne šuchla do kabelky a podišla k veľkému obrazu v zlatom ráme.
Nasledoval ju a zastal v tesnej blízkosti, dýchal nosom. Sofia sa mykla, keď zdvihol ruku, aby ukázal na maľbu.
„Devätnáste storočie... Carl Gustaf Hellqvist,“ vysvetľoval. „Zomrel mladý, mal ťažký život, prežil veľa bolesti, navyše elektrické šoky... ale bol to fantastický umelec.“
„Fascinujúce,“ zatiahla potichu.
„Aj podľa mňa,“ prikývol muž a pohol sa do jedálne.
Sofia vykročila za ním, hoci ju mátal nepríjemný pocit, že ju vlákali do pasce, že dvere sa za ňou ospalo, pomaly zatvárajú, ozubené koleso sa neúnavne krúti a centimeter za centimetrom zužuje únikovú cestu.
Obrovskú miestnosť s členenými oknami s výhľadom na vodu zariadili niekoľkými jednofarebnými sedacími súpravami a skrinkami s vysokým leskom.
Na oválnom jedálenskom stole si všimla dva poháre s rubínovočerveným vínom.
„Môžem ťa pozvať na čašu vína?“ otočil sa k nej.
„Radšej by som si dala biele, ak máš,“ navrhla, lebo sa obávala, že sa ju pokúsi nadrogovať.
„Šampanské?“ nespúšťal z nej zrak.
„Rada,“ prikývla.
„Tak fajn, dáme si šampus,“ rozhodol.
Keď sa človek ocitne v cudzom byte, býva opatrný, lebo v hociktorej miestnosti môže byť prepadlisko, ktorýkoľvek predmet sa môže zmeniť na zbraň.
Preto Sofia uprednostňovala hotel, lebo tam vždy jestvovala možnosť, že keby volala o pomoc, niekto ju začuje.
Kráčala za ním do kuchyne, keď začula čudný, veľmi vysoký tón. Jeho zdroj však nevedela lokalizovať. Muž akoby ho nevnímal, zato Sofia sa zarazila, obzrela sa k temnému oknu a práve sa chystala čosi povedať, keď sa ozvalo šťuknutie, ako keď do pohára spadne kúsok ľadu.
„Si si istý, že v dome nikto nie je?“ opýtala sa.
V duchu si povedala, že ak sa čosi stane, rýchlo sa vyzuje a pobeží k vchodovým dverám. Nepochybovala, že je oveľa hybkejšia než on, a ak sa rozbehne a kabát nechá na vešiaku, určite mu ujde.
Postávala na prahu kuchynských dverí a sledovala, ako z chladničky na víno vyberá fľašu šampusu Bollinger. Odzátkoval ju, ponalieval do dvoch pohárov zvonovitého tvaru, chvíľu počkal, kým vyšumí pena, dolial a vykročil k Sofii.