Zmizli. Bez stopy!

Knihu napísala skúsená novinárka, takže príbeh získava na autentickosti. Médiá vychválili premyslenú zápletku, vzrušujúci príbeh a dynamickosť, ktorá vás núti prehŕňať jednu stránku za druhou. Denník Berllingske označil knihu Bez stopy za femikrimi – „príbeh o hrdinke, s ktorou by sme sa ešte radi stretli.“

Rok 1985. Dve dánske dievčatá zmiznú v Anglicku bez stopy. Dlhé roky ich nedokážu nájsť...
Súčasnosť. Novinárke Nore Sandovej sa na polaroidových fotografiách, ktoré vypadli z obstarožného kufra, hneď čosi nezdalo. Potom si však spomenula – tie dievčatá, chovankyne detského domova, sa pred rokmi bez stopy stratili na trajekte z Kodane do Anglicka.

A keď na kufri objavila ceduľku s menom Bill Hix, anglického sériového vraha dievčat, už jej nič viac nebolo treba. Od dánskeho vyšetrovateľa dostane povolenie a pustí sa do vyšetrovania dávno zabudnutého prípadu. Myslí si, že napíše článok roka!

Lone Theilsová je dánska novinárka, ako londýnska korešpondentka dánskych novín Politiken pracovala vyše 20 rokov. Písala o vojnovom konflikte v Kosove a v Severnom Írsku.
Triler Bez stopy je jej literárna prvotina, ktorej dej sa opiera o skutočné udalosti. V rodnom Dánsku sa kniha dostala na vrchol rebríčka popularity. V obmedzenom voľnom čase sa autorka rada venuje kickboxu.

Začítajte sa do novinky Bez stopy:

1. kapitola

Takmer plešatý muž v strednom veku sa podobal na ktoréhokoľvek školského učiteľa afrického pôvodu. Na sebe mal svetlosivé menčestrové nohavice a čerstvo vyžehlenú košeľu. Pokojne a systematicky ponalieval čaj Earl Grey do porcelánových hrnčekov s kvetinovým vzorom. Keď sa nahol ponad zničený vykachličkovaný stôl a úctivo jej nalial mlieko do čaju, Nora zacítila jemný závan mandľového oleja a pracieho prášku. Do svojho hrnčeka vhodil dve kocky cukru a raz zamiešal. Vzápätí sa pustil do rozprávania. O popravách, znásilneniach, o mrzačení a vraždách.

V Norinej mysli sa vynárali obrazy obludných zverstiev, na páchaní ktorých sa zúčastňoval. Jedna ohavnosť bola horšia ako druhá. Deti v škole boli svedkami hromadného znásilnenia svojej učiteľky, kým ich napokon tiež všetky nepovraždili mačetami. Vyhubili celé dediny, a keď už vrahovia nevládali dvíhať ruky, zavreli tých, čo prežili, do ďalšieho dňa medzi mŕtvoly, keď vraždy pokračovali ďalej. Muž, ktorý z obavy o vlastnú bezpečnosť vystupoval ako „pán Benn“, neprestával vo svojom nekonečnom monotónnom prívale slov.

Nora zovrela hrnček v ruke. Chuť vyliať vriaci čaj do tváre tohto otupeného muža bola ohromujúca. Aby videla reakciu, náznak ľudskosti v jeho ľahostajnom výraze. Cit. Ľútosť.

Potlačila to v sebe. Nora Sandová, zahraničná spravodajkyňa týždenníka Globalt, takto nepracuje. Počúva, zbiera informácie a píše. Je profesionálka.

„Mám už iba jednu otázku,“ ozvala sa neutrálne.

Pozrel na ňu pohľadom, ktorý bol už dávno zbavený ľudskosti.

„Áno?“

„Prečo? Prečo ste to urobili?“

Pokrčil plecami. „Prečo nie? Nič iné si nezaslúžili. Boli to šváby a my sme iba upratali v kuchyni.“

Nora sa nebadateľne striasla. Hrala sa s tlačidlom na diktafóne. Vypla prístroj a vstala, hádam až príliš rýchlo.

Pete, ktorý sedel v rohu, sa tiež postavil, vymenil objektív na fotoaparáte a pustil sa do práce.

Fotky muža, ktorý si hovoril „pán Benn“, v tieni. Nezaostrený portrét jeho tváre. Detaily tmavých rúk. Napriek tomu, že ruky pána Benna boli čisté a nechty upravené manikúrou, Nore sa zdalo, že na nich vidí škvrny od zaschnutej krvi.

Boli to fotky muža, ktorý sa teraz dostane na slobodu, pretože sa rozhodol udať vyššie postavených v hierarchii komanda, ako bol on sám. Pán Benn sa prešmykol cez britský azylový systém a mohol sa tešiť na mierumilovný život v pobrežnom meste južného Anglicka, kde pravdepodobne najväčším vzrušením bol každoročný karneval. Nore prišlo zle.