Životopis Ľudovíta Rajtera vypovedá o jeho mimoriadnej pracovitosti

Pezinok/Bratislava 30. júla (TASR) – Dirigent Ľudovít Rajter  bol jednou z najvýznamnejších, medzinárodne vysoko uznávaných osobností hudobného a kultúrneho života na Slovensku. V sobotu 30. júla uplynie 110 rokov od jeho narodenia.


Nestor slovenského dirigentského umenia mal rozhodujúci podiel na etablovaní svetového symfonického repertoáru 18. až 20. storočia v živej koncertnej praxi na Slovensku. Podstatnou mierou prispel k vysokej kvalitatívnej úrovni Slovenskej filharmónie (SF) v desaťročiach spolupráce s ňou i Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave. Významnou mierou sa podieľal na rozvoji súčasnej slovenskej symfonickej tvorby uvádzaním a nahrávaním desiatok premiér slovenských skladieb a ich početných repríz aj v zahraničí.

Ľudovít Rajter sa narodil 30. júla 1906 v Pezinku. Prvým hudobným pedagógom mu bol jeho otec, hudobník a skladateľ, regenschori Evanjelickej cirkvi a.v. v Bratislave. Na bratislavskom evanjelickom lýceu získal klasické humanistické vzdelanie. Súčasne študoval hru na klavíri a violončele na Mestskej hudobnej škole a na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Na Vysokej hudobnej škole vo Viedni (dnes Rakúsko) študoval v rokoch 1924-1929 kompozíciu, dirigovanie a hru na violončele. V kompozícii sa ďalej vzdelával na Majstrovskej škole Vysokej hudobnej školy Ferenca Liszta v dnešnej maďarskej Budapešti (1930-1932). Od roku 1929 učil na Mestskej hudobnej škole v Bratislave a v rokoch 1929–1933 ako asistent Clemensa Kraussa, jedného z najväčších dirigentov 20. storočia, vyučoval na Majstrovských kurzoch dirigovania v rakúskom Salzburgu. V rokoch 1933-1945 bol prvým dirigentom Symfonického orchestra Maďarského rozhlasu v Budapešti, kde súčasne v rokoch 1938-1945 pedagogicky pôsobil na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta najprv ako mimoriadny, od roku 1941 ako riadny profesor. Celých 25 rokov bol pedagógom dirigovania na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, od roku 1966 dlhé roky viedol majstrovské dirigentské kurzy Letnej akadémie Mozarteum v Salzburgu, neskôr v talianskom Orviete, za ktoré mu už v roku 1936 udelili americký čestný doktorát New York College of Music.

Po druhej svetovej vojne sa stal šéfdirigentom Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, ktorý dirigoval aj neskôr, naposledy v rokoch 1968-1977. Ako člen Prípravného výboru Slovenskej filharmónie (SF) v Bratislave sa podieľal na jej vzniku a 27. októbra 1949 dirigoval jej historicky prvý koncert. So SF absolvoval okolo tisíc koncertov a priviedol ju k významným zahraničným vystúpeniam. V SF budoval Rajter repertoár, ktorého dôležitou súčasťou boli aj diela slovenských skladateľov. Slovenskú tvorbu aj mladších skladateľov pravidelne dirigoval aj na čele zahraničných orchestrov.

Po roku 1945 umelec spolupracoval prakticky so všetkými významnejšími československými orchestrami, vrátane všetkých významných pražských symfonických orchestrov. Dirigoval Českú filharmóniu, Symfonický orchester hl. mesta Prahy FOK, Symfonický orchester Československého rozhlasu v Prahe, ale aj Štátnu filharmóniu v Košiciach. Na poslednom koncerte svojej hudobnej kariéry dňa 23. septembra 1999 oddirigoval koncert Štátneho komorného orchestra v Žiline, ktorý sa s umelcom po dlhoročnej intenzívnej spolupráci rozlúčil koncertom s tým istým repertoárom, ktorý Rajter dirigoval na jednom zo svojich prvých koncertov s orchestrom Vysokej hudobnej školy vo Viedni. Bola to symfónia 104 Josepha Haydna. Často dirigoval popredné orchestre v západnej i východnej Európe. Okrem iných vyše štyridsať rokov spolupracoval s Viedenskými symfonikmi, koncom 60. rokov dvadsiateho storočia spolupracoval aj s Rozhlasovým symfonickým orchestrom v švajčiarskej Bazileji. Rajterova dirigentská práca zatieňovala jeho skladateľskú tvorbu. Jeho najväčším skladateľským úspechom bol balet Majáles (1938), bol autorom početných komorných, zborových, orchestrálnych diel.

O význame jeho intenzívnej, 70 rokov trvajúcej dirigentskej kariére, hovorí množstvo domácich a zahraničných ocenení. Z najvýznamnejších je to napríklad titul národný umelec (1878), Cena Bartók-Pásztory (1994), Cena Jána Levoslava Bellu za celoživotné skladateľské dielo (1996), Čestný kríž I. triedy pre vedu a umenie Rakúskej republiky (1997) a najvyššie slovenské štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1997). V roku 1999 sa stal doživotným čestným šéfdirigentom Slovenskej filharmónie, o rok neskôr (2000) čestným členom Maďarskej akadémie umení. V roku 1991 ho v rámci rehabilitačných konaní vymenovali za profesora dirigovania.

Ľudovít Rajter zomrel 6. júla 2000 v Bratislave, v meste, ktorému venoval viac ako 50 rokov umeleckého života.








Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR