Život Vladimíra Iľjiča Lenina ovplyvňovali dve ženy

Uľjanovsk/Bratislava 21. apríla (TASR) – Vladimir Iľjič Lenin bol ruský a sovietsky politik, revolucionár a architekt poslednej etapy ruského variantu komunizmu – boľševizmu. Stal sa vedúcou postavou radikálneho ľavicového hnutia, stál na čele boľševickej revolúcie (Veľká októbrová socialistická revolúcia, VOSR). Pod jeho vedením sa v roku 1917 zlikvidovala sloboda tlače, založila tajná polícia (Zvláštna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou – ČEKA), v roku 1918 v Rusku zaviedli gregoriánsky kalendár (po 31. januári nasledoval 14. február), obnovili trest smrti, vyvraždili celú rodinu posledného ruského cára Mikuláša II., prijal sa Brest-Litovský mier (Rusko prišlo o veľkú časť svojho územia), v roku 1919 vznikla Komunistická internacionála, začal sa boj proti cirkvi, vznikol Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR). V ekonomickej oblasti Lenin presadzoval kolektivizáciu, vznik kolchozov, elektrifikáciu Ruska. V stredu 22. apríla uplynie 145 rokov od jeho narodenia.


Lenin zostal na dlhé desaťročia fenoménom, ktorý rozdeľoval spoločnosť. Stal sa symbolom politického boja, dodnes je jeho zabalzamované telo vystavované v mauzóleu na Červenom námestí v ruskej Moskve. Medzi jeho najvýznamnejšie knižné diela patria: Materializmus a empiriokriticizmus (1909), Imperializmus, najvyššie štádium kapitalizmu (1916), Štát a revolúcia (1917), Detská choroba "ľavičiarstva" v komunizme (1920).

Vladimir Iľjič Lenin, vlastným menom Uľjanov sa narodil 22. apríla 1870 v Simbirsku na Sibíri (dnes Uľjanovsk). Jeho rodičia mali šľachtický pôvod. Medzi jeho predkami boli ázijskí Kalmykovia, Nemci a Židia. Pokrstili ho ako pravoslávneho Rusa. Leninovu mladosť ovplyvnila poprava staršieho brata Alexandra (máj 1887) za účasť na atentáte na cára Alexandra III. Pre účasť na študentských protestoch ho po štyroch mesiacoch vylúčili z právnickej fakulty Kazaňskej univerzity. Niekoľko rokov prežil pod policajným dozorom na rodinnom statku Kokuškino. Veľa času venoval štúdiu jazykov (gréčtina, latinčina, francúzština, nemčina a angličtina), aj literatúre nemeckého filozofa Georga Wilhelma Friedricha Hegela a nemeckého filozofa a ideológa robotníckeho hnutia Karla Heinricha Marxa. Stal sa radikálom, stúpencom revolučných názorov. Právo doštudoval diaľkovo na univerzite v Petrohrade a v roku 1891 získal povolenie vykonávať právnickú profesiu.

V roku 1893 sa Lenin v Petrohrade zapojil do revolučného hnutia. Študoval marxizmus a stal sa z neho profesionálny revolucionár. V decembri 1895 bol uväznený (14 mesiacov) a následne na tri roky poslaný do vyhnanstva na Sibír (väznica Šušenkoje). Tam za ním prišla ľavicová aktivistka Nadežda K. Krupská, ktorá sa v júli 1898 stala jeho manželkou. Po návrate z vyhnanstva odišiel Lenin v roku 1900 do emigrácie (žil v Nemecku, Belgicku, Francúzsku, Veľkej Británii). Vydával ľavicový časopis Iskra, spisy a knihy vzťahujúce sa k revolučnému hnutiu (používal pseudonym Petrov, Frei, Jacob Richter, Lenin – podľa sibírskej rieky Lena). Postupne sa stal vodcom boľševického krídla Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska (SDRSR). Ešte predtým, v roku 1895 založil Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy. V roku 1902 vydal svoje základné dielo Čo robiť? (návrhy revolučnej organizácie a stratégie).

V roku 1905 sa Lenin vrátil do Ruska, ale keď cár Mikuláš II. potlačil boľševické povstanie, opäť utiekol do cudziny. V exile sa snažil získať finančné prostriedky na revolučnú činnosť. V roku 1907 žil Lenin vo Fínsku, cestoval po Európe a zúčastnil sa mnohých ľavicových stretnutí a aktivít. V roku 1910 sa vo francúzskom Paríži stretol s Iness Armandovou (dcéra francúzsko-škótskeho hereckého páru, vyrastala v jednej z najbohatších buržoáznych rodín v Rusku, bola vydatá za syna textilného magnáta E. Armanda). Bol ňou okúzlený, stala sa jeho milenkou. Krupská sa chcela niekoľkokrát rozviesť, Lenin sa však správal ako konzervatívny malomeštiak (zostal s Krupskou a Armandovú si ponechal ako milenku, v roku 1920 zomrela. Využíval ju ako prekladateľku svojich textov do angličtiny a francúzštiny. Po návrate do Ruska bývala niekoľko metrov od Kremľa, pochovaná je pri kremeľskom múre).

Prvú svetovú vojnu prežil Lenin vo Švajčiarsku. Po vypuknutí Februárovej revolúcie (marec 1917), v ktorej zvrhli cára Mikuláša II., sa Lenin vrátil do Petrohradu. Publikoval Aprílové tézy (ukončenie vojny a uskutočnenie socialistickej revolúcie), ktoré vyvolali u vtedajšej vládnucej triedy pobúrenie. Začalo sa s prenasledovaním boľševikov. Po nevydarenom pokuse o prevrat v júli 1917 odišiel do Fínska, ale už v októbri (novembri) 1917 riadil spolu s Levom Davidovičom Trockým povstanie v Petrohrade, ktoré zhodilo Dočasnú vládu (7. novembra 1917 sa výstrelom z krížnika Auróra začal útok na Zimný palác, sídlo Dočasnej vlády, začala sa VOSR). Na druhý deň, 8. novembra 1917 bol Lenin zvolený za predsedu Rady ľudových komisárov a začala sa socialistická diktatúra.

Hneď po VOSR sa začala proti boľševikom formovať domáca opozícia z bielogvardejcov (dôstojníci bývalej cárskej armády). Krajinu zachvátila občianska vojna (1918-1922). Skončila sa víťazstvom boľševikov. Dňa 30. augusta 1918 Fany Kaplanová (členka strany eserov) postrelila Lenina, za čo ju popravili zastrelením. Týmto atentátom sa začal v Rusku červený teror (brutálne represie proti domnelým nepriateľom ľudu). V marci 1921 vyhlásil Lenin Nový ekonomický plán (povolil čiastočné podnikanie). Vďaka nemu sa podarilo isté oživenie ekonomiky. V ten istý mesiac nechal brutálne potlačiť vzburu kronštadských námorníkov, ktoré bolo proti biede a nadvláde komunistickej strany.

V máji 1922 prekonal Lenin prvú mozgovú porážku, popri tom trpel syfilitídou. Čiastočne sa zotavil a naďalej zastával vedúcu úlohu v štáte. V decembri 1922 vznikol ZSSR. Leninovi sa rýchlo zhoršoval zdravotný stav. Utrpel niekoľko porážok a súčasne trpel progresívnou paralýzou. Na jar 1923 spísal politický testament (list zjazdu), v ktorom varoval pred nástupom Stalina ako jedinej osoby k moci. Jeho list dal Stalin zničiť. Vedenie strany o ňom rokovalo, ale on sa obvineniam ubránil.

Vladimír Iľjič Lenin zomrel 21. januára 1924 v Moskve.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR