Žijete s agresorom?

  Je preto prirodzené, že ak svojho partnera milujete, prispôsobíte sa aj požiadavkám, ktoré môžu vášmu okoliu pripadať minimálne neštandardné. Spozornieť by ste mali až v momente, keď nároky vášho priateľa prekročia zdravú mieru. Mohli by ste sa totiž proti svojej vôli ocitnúť po boku muža - agresora.
Psychiatrička a sexuologička MUDr. Danica Caisová upozorňuje: „Rozpoznať agresora nie je také jednoduché, ako by sa zdalo. Navonok sa môže javiť práve naopak, ako veľmi jemný a romantický človek. Najmä na začiatku vzťahu býva zdvorilý, pozorný a láskyplný. Všímať si treba jeho správanie pod vplyvom alkoholu alebo v situácii, keď s ním niekto nesúhlasí. Či hneď nevzbĺkne a nezaútočí. Ak sa dá, žena by si mala overiť, ako sa správa, keď s ňou nie je. Získať informácie medzi jeho známymi a ľuďmi, ktorí ho dobre poznajú. A veriť im! Zaľúbená žena sa však, bohužiaľ, zriedkakedy dá odradiť. Verí tomu, že jej sa to nestane a hoci je muž agresívny, voči nej takýto nebude. A to je fatálny omyl. Najhoršie je, ak si je ňou už istý. Začnú sa obmedzovania, zákazy, príkazy, často aj vypočúvania či skladanie účtov z denného programu - minútu po minúte. A beda, ak sa niečo okamžite nevysvetlí. Potom nasleduje útok.
Veľmi častá je izolácia partnerky od priateľov a od pôvodnej rodiny. Vo vzťahu k cudzím ľuďom je agresor skôr ostražitý a nedôverčivý. Málokedy pripustí názor niekoho iného, neznáša odpor a ak sa už dopustí voči žene násilia, vzápätí nastúpi správanie, ktoré sa dá označiť ako ,kvety a slzy‘. Prosby, sebaobviňovanie, prejavy lásky a sľuby, že to bolo výnimočne, pod vplyvom nepriaznivých okolností a podobne. Pri nezáväznom vzťahu by mala žena v takejto situácii partnera ihneď opustiť. Ak sú už súčasťou manželstva deti, je to ťažšie. Rozhodne sa však treba zdôveriť. Priateľke, matke, kolegyni, lekárke... Nehanbiť sa a neobviňovať sa. Neuveriť myšlienke, že sme násilie voči svojej osobe vyprovokovali vlastným správaním. Pri príprave na odchod z takéhoto vzťahu môžu pomôcť aj organizácie, ktoré sa venujú domácemu násiliu. Poskytujú právnu, zdravotnú aj sociálnu pomoc. Najčastejšími obeťami násilníka sú väčšinou ženy, ktoré samy prežili detstvo s agresívnym rodičom a na agresivitu a násilie sa istým spôsobom adaptovali. Nemusí to však byť pravidlo. Medzi partnerkami agresorov sú veľaráz aj ženy z funkčných rodín, ktoré považujú sebavedomie, rozhodnosť a neústupčivosť za prejav mužnosti. Ak sa žene opakovane stane, že si za partnera vyberá násilníckeho muža, mala by čo najskôr vyhľadať pomoc psychológa.“