Ži a nechaj žiť, riadi sa heslom Marta Kubišová

Bratislava 1. september (TASR) - Prvé spevácke kroky absolvovala Marta Kubišová (*1.11.1942, České Budějovice) s promenádnym orchestrom kúpeľov Poděbrady, uspela v súťaži Hľadáme nových spevákov, prvé angažmán získala v pardubickom divadle Stop, po ňom v plzenskom divadle Alfa. Od septembra 1964 už účinkovala v pražskom divadle Rokoko. Úspech mala formácia Golden Kids v trojici s Helenou Vondráčkovou a Václavom Neckářom. Úspešnú dráhu speváčky skončil na skoro 20 rokov zákaz vystupovania na základe vykonštruovanej aféry s falošnými pornosnímkami. Pravým dôvodom zákazu bola skladba Modlitba pro Martu, ktorú nahrala 23. augusta 1968. Na scénu sa vrátila až v novembri 1989.


V roku 2005 vyšiel Kubišovej zatiaľ posledný štúdiový album Vítej, lásko. V septembri 2008 vyšlo DVD s názvom Příběh a v máji 2010 trojkompilácia s názvom Vyznání z edície Zlatá kolekce. V októbri 2012 vydal Supraphon kompiláciu 6CD Marta Kubišová Zlatá šedesátá, ktorá ponúka viac než 120 piesní z rokov 1963 až 1970. V júli tohto roku prišiel do kín v Česku a mesiac neskôr na Slovensku dokumentárny film Magický hlas rebelky režisérky Olgy Sommerovej.

V odpovediach krátka, ale vecná a trefná, taká je Marta Kubišová v exkluzívnom rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky. Klobúk dole pred tým, ako zvládla svoju životnú dráhu. Jednoducho frajer baba.


-V synopse k dokumentárnemu filmu Magický hlas rebelky je uvedené, že film mapuje speváčkinu prvú aj druhú spevácku kariéru. Medzi nimi však bola skoro dvadsaťročná nútená prestávka. Tá druhá dráha má už ale viac rokov ako vynútená prestávka. Ste vyrovnaná s tým, čo vám zobralo kus života?-
No, ja som s tým bola vyrovnaná od prvého momentu. Nemala som žiaden problém vyrovnať sa s tým, či budem alebo nebudem spievať. Oni totiž išli na mňa s tými pornofotkami alebo s tým leporelom dosť nešikovne. Bola to vlastne jedna sfalšovaná fotka a bolo k tomu napísané Kubišová a Dubček. S tým som sa zmieriť nemohla. V podstate tým som mala danú hranicu, ako sa budú mať ku mne a ja k nim. A tým to bolo jasné.


-Vydržali ste viac ako silný chlap, preto aj chlapská otázka - dali by ste ešte zaucho niekomu za to, čo vám urobili?-
Ani nie tak zaucho, to tú ujmu neutíši. Ďaleko lepšie je, keď to ten človek prežije, to poníženie a odstrihnutie od spoločnosti, a potom sa im to v podstate dejinne vráti. Takto som tým komunistom ublížila viac, než keby som sa s nimi kdesi fackovala.


-Ako ste reagovali na oslovenie režisérky Olgy Sommerovej, že chce o vás urobiť filmový dokument?-
Prvá reakcia z mojej strany bola, že na to nebude čas. Ale riaditeľ Divadla Ungelt Milan Hein sa veľmi prihováral za tento projekt a podporoval režisérku Olgu Sommerovú v jej zámere. Tak sme v apríli 2013 začali, nakrúcanie trvalo s prestávkami skoro rok. S kamerou boli na mojich koncertoch, v Divadle Ungelt, aj na chalupe, kde som podpísala Chartu 77.



-Ak to všetko zhrnieme a bola by možnosť vrátiť všetko späť, dali by ste sa opäť na dráhu speváčky?-
Keď sa vrátim na začiatok - v tej dobe mi nič iné neostávalo. Keby som sa bola dostala na medicínu, tak by som bola lekárka alebo vedecká pracovníčka. Ale nič mi neostávalo, bola som zamestnaná v sklárňach, tam som trikrát požiadala o odporučenie k pohovorom na vysokú školu, no a trikrát to neklaplo. Ten šéf mi vtedy povedal, že tu sa toho nedočkám, aby som dala výpoveď. Tak som ju dala a cestou domov som si hovorila – to som teda nijako nevyriešila. Čo budem robiť, na vysokú školu nemôžem, prácu nemám. Prišla som domov a maminka mi ukázala inzerát o konkurze do pardubického divadla Stop, divadla malých foriem, čo bola vtedy móda. O mesiac sme tam spolu s maminkou išli.


-V Pardubiciach to na konkurze hneď na prvýkrát dopadlo dobre.-
Áno, za klavírom sedel mladý hudobník, nevedela som, kto to je. Hneď na začiatku som ho urazila, povedala som mu – dovolíte, ja si to zahrám sama. On to bol Bohuslav Ondráček. A to hlavné – pri mne ten konkurz skončil, ďalšie adeptky sa už nepredviedli.




-Dovoľte niekoľko otázok súvisiacich so slovami prvý, prvá, prvé. Pamätáte si na prvé vystúpenie pred verejnosťou?-
To bolo ešte na gymnáziu, keď ochorela jedna moja spolužiačka Jitka Mauerová, ktorá bola veľmi činná v dramatickom krúžku. Prišla o hlas a potrebovala, aby som zaspievala na večierku Parlez-moi d'amour, pretože sme obe boli francúzštinárky. Odprevadil ma tam brat a ten mi po vystúpení povedal – Marta, ty si prilepila oči na jednu parketu a počas celého šansónu si z nej oči neodlepila, vôbec si sa nepozrela na ľudí do hľadiska. Behom amatérskeho spievania som sa to potom naučila.


-Pamätáte si na váš prvý honorár?-
Ale hej, bol 30 korún. Bolo to milé, vždy v sobotu som za dve hodiny spievania s kúpeľným orchestrom dostala 30 korún. Druhý deň v nedeľu popoludní som spievala so skupinou na čaji v Nymburku a tam som mala zárobok 50 korún. Takže 80 korún za víkend - dobré, nie?


-Aký to bol pocit, keď ste mali v ruke svoju prvú platňu?-
Skoro žiadny, nepamätám si na nejaké mimoriadne vzrušenie. Aby som povedala pravdu, tá kariéra ma zo začiatku vôbec neoslovovala. Bola som voči sebe veľmi kritická, vedela som, že divadlo s veľkým D pre mňa veľmi nebude. Už od prvého angažmán v Divadle Stop v Pardubiciach som túžila ujsť k orchestru. Hovorila som, že chcem spievať a nie šaškovať na forbíne skrútená ako paragraf a niečo predstierať. Moja prvá úloha v Pardubiciach bola dievča, ktoré ovláda džudo a s každým sekne o zem. Už tam som si hovorila, že pri divadle dlho nevydržím.


-Ako ste reagovali, keď ste sa prvýkrát počuli z rádia?-
Skoro nijako. Neurobilo to na mňa veľký dojem.


-A teraz, keď ste sa videli na filmovom pláne v tomto dokumente?-
No, teraz to bol šok. Pretože tam je tých 50 rokov rozdielu veľmi poznať. Tie naleštené snímky Jana Němca (bývalý manžel Marty Kubišovej a jeden z prvých českých režisérov hudobných videoklipov, pozn. TASR), v tej prvej kariére nalíčené oči, riasy, make-up. Ten dnešný reál je iný, to viete, že človek nie je z toho nadšený.


-Do Rokoka viedla vaša cesta cez Pardubice a Plzeň. V Pardubiciach ste sa spoznali s Bohuslavom Ondráčkom. Aký mal vplyv na vašu dráhu?-
On pre mňa veľa písal. Hlavne sa kamarátil s básnikom Janom Schneiderom, ktorý teraz býva v Třeboni. On nám napísal text piesne Oh, baby, baby s Helenou Vondráčkovou, s ktorou sme boli strieborné na Bratislavskej lýre. A hodne písal aj pre Waldu Matušku.


-Rád by som sa opýtal na niektoré vaše pesničky a ich autorov.-
Sú vyslovene oddychovky a potom pesničky, za ktoré sa nemusím dodnes hanbiť, také texty neboli dodnes napísané, napríklad Magdaléna od Honzu Schneidera, tá je úžasne otextovaná. Alebo niektoré texty od Zdeňka Borovca, Pavel Vrba pre mňa otextoval Lampu. Veľa je piesní, ktoré môžem spievať stále.


-Jeden z prvých hitov bola pieseň S nebývalou ochotou.-
Tak to je tá z kategórie oddychoviek. Tak sa volá aj môj recitál, s ktorým vystupujem od apríla 2010.


-Depeše od Karla Svobodu.-
Karel Svoboda, tomu som vlastne pomohla na výslnie. Bol to vtedy ešte úplne neznámy človek, klavirista v orchestri Mefisto. Jedného dňa prišiel a povedal – napísal som pre teba pesničku. To o ňom ešte nikto nevedel, že to bude ten známy Karel Svoboda.




-Nepiš dál.-
Tak to je Karel Gott a Jirka Štaidl, to sme nahrávali v štúdiu na Strahove so skupinou z divadla Apollo, jej kapelníkom bol práve Jirka Štaidl.


-Vítej lásko.-
To už je po tej dvadsaťročnej prestávke, David Solař ju zložil, text napísal Jan Schneider. Keď sme pripravovali tento album, Pavel Větrovec vzal do školy texty a prihlásilo sa niekoľko budúcich skladateľov, ktorí zložili hudbu, medzi nimi aj Petr Malásek. Tak vznikli nové piesne na tento album.


-Od novembra 1968 do februára 1970 to bola krátka, ale veľmi úspešná éra tria Golden Kids, v ktorej ste účinkovali s Helenou Vondráčkovou a Václavom Neckářom. Vystúpili ste ako jedni z mála interpretov aj v parížskej Olympii.-
Stručne – bolo to 15 mesiacov. Ale úspešných. Po nás už v Olympii nikto nespieval.


-Boli ste signatárkou a hovorkyňou Charty 77. Myslíte si, že to vám ešte priťažilo už v aj tak zložitej situácii?-
Nie, mne už nemohlo priťažiť nič. Myslím si, že od februára 1970 mi už nemohlo priťažiť nič. Preto som to aj tak brala.


-Po 20-tich rokoch "vyhnanstva" ste 21. novembra 1989 spievali na Václavskom námestí Modlitbu pro Martu. Po vašom boku stáli Václav Havel a Alexander Dubček. Aký to bol pocit?-
Tiež tomu hovorím dobrovoľné vyhnanstvo. Myslela som si, že budem spievať hymnu, ale Jirka Černý ma vystrčil a povedal, že by to chcelo takú malú "modlitbičku". K tomu všetkému mi zobrali kabát a bola zima, až sa mi pľúca chveli. A k tomu ešte spievať á capella. Čo mám počúvať skôr - ozvenu?, pretože Václavák je úzky a dlhý. No, to teda bude. A bola som tam aj trochu falošná, čo som zistila až teraz na tom dokumente.


-Čo znamená pre vás pieseň Modlitba pro Martu?-
Jedna pani mi kedysi povedala – pani Kubišová, vy ste sa pre tú pieseň snáď aj narodili. Odpovedala som – asi áno, asi áno.



-Nelákali vás po návrate na hudobnú scénu do politiky? Však v parlamente či vo vláde bolo niekoľko "vašich speváckych kolegov".-
Vedela som, že do toho sa nikdy nedám. Ponuka bola. Je dobré zapojiť sa do dialógu v rámci občianskeho hnutia, ale rozhodne nie robiť v politike. Myslím si, že je to veľké umenie a že aj keby bol človek "zo zlata", tak sa jednoducho nezapáči všetkým.


-V roku 2005 ste vydali album Vítej lásko. Aký bol návrat do nahrávacieho štúdia?-
Návrat bol už v roku 1990, nahrala som pesničku do filmu Zvláštní bytosti režiséra Fera Feniča. Neskôr som sa od neho dozvedela, že všetci ušli zo štúdia okrem zvukára. Ten ma poznal, pretože som s ním predtým veľmi často spolupracovala. Filmovej hudby som naspievala tiež dosť.


-Prejdime do súčasnosti, ste hviezdou Divadla Ungelt, účinkujete v ňom od roku 1997. Museli vás dlho presviedčať?-
Nie, nemuseli. Jedného dňa prišla Slávka Kopecká, redaktorka týždenníka Květy s tým, že v Prahe je také malé divadielko, volá sa Ungelt a vedie ho nejaký Milan Hein, je to brat televíznej moderátorky Marty Skarlandtovej. Chcel by ti ponúknuť, či by si v tom divadle nechcela účinkovať. Tak sme sa tam išli pozrieť, dala som si s Milanom rande a dohodli sme sa.


-Také jednoduché?-
Áno. Ale v tej dobe sme s huslistom Jaroslavom Svěceným a klaviristom Rudolfom Roklom robili program na báze kostolných piesní, chlapci hrali skladby od klasiky až po modernu. A po smrti Rudolfa Rokla nastúpil práve Petr Malásek, pretože ten repertoár poznal. Pýtala som sa Rudolfa Rokla, čo tej ponuke z Ungeltu hovorí. Že to bude "za pusu", pretože tam nie je ani sto miest v hľadisku. Rudolf povedal – pozri, je to v Prahe, tak to berieme. Ešte pred príchodom do divadla ho choroba položila, takže do rozbehnutého vlaku naskočil Petr Malásek. Tomu som povedala, že ešte s Roklom som to divadlu sľúbila, tak či by bol ochotný. A bol. Prišli sme tam ruka v ruke obaja. A už je to 16 rokov.


-Dosky čo znamenajú svet vám priniesli aj cenu Thálie.-
Áno, za muzikál Líp se loučí v neděli od Andrewa Lloyd Webera v preklade Pavla Vrbu. Premiéru mal v novembri 2001 a Pavel Vrba to veľmi kvalitne prebásnil.


-Dnes už zbierate úspechy s iným muzikálom, ktorý mal premiéru 19. júna minulého roku.-
Áno, ten sa volá Touha jménem Einodis. Je to príbeh podľa nevšedného osudu barónky Sidonie Nádhernej. Účinkujeme v ňom s Anetou Langerovou, hrám barónku v dospelom veku a Anetka v mladých rokoch. Pritom Anetka je ešte mladšia ako moja dcéra a vychádzame báječne. Nevedela som si predstaviť, ako ma tí mladí budú brať, ale oni ma berú ako starú dámu (úsmev). Stále sú v strehu, či som si niečo neurobila a stále mi vykajú - okrem Anetky, s ktorou si tykáme. Ale všetci chlapci mi vykajú, sú úctiví. V živote som sa toľko nenasmiala ako s nimi teraz, presnejšie keď sme ten muzikál študovali.


-Načuchli ste už za tie roky divadelnou atmosférou? Tá je totiž trocha iná ako tá koncertná.-
To mi nerobí ťažkosti, akurát tak niekedy tesné topánky.


-Vystupujete na komorných koncertoch aj festivaloch. Je medzi tým veľký rozdiel?-
Nie, iba si musíte dávať pozor, kde budete spievať. Ja robím aj koncerty iba s klavírom, tak nerada by som sa iba s klavírom a klaviristom ocitla v nejakom open air priestore. Ale keď je to s kapelou, tak pokojne aj do pekla. To mi nevadí.


-Ako preskočí iskra na letných festivaloch medzi pódiom a hľadiskom s mladými ľuďmi, ktorí sú oveľa mladší ako vaše mnohé pesničky?-
Funguje to, ale presne to popísať neviem. Chodím totiž na javisko bez okuliarov, tak veľmi do tvárí v hľadisku nevidím. Ale chlapci z kapely mi vždy hlásia – že tí ľudia si spievajú s tebou. Oni tie pesničky poznajú. Takže, keby som to vedela odpozorovať, alebo som do nich videla, tak mi sem–tam môžu nahodiť aj text.


-Baví vás koncertovanie?-
Koncerty pre mňa nie sú problémom, najhoršia je cesta tam a potom späť. S pribúdajúcimi rokmi nie je moja chrbtica práve najlepšia a niekedy príde človek veľmi unavený. Nevadí mi pobyt na javisku, len to cestovanie. Koncerty teraz končím Vyznáním, Hey Jude býva obvykle na konci prvej časti, Modlitba pro Martu ako druhý prídavok.


-Sexy hlas Marty Kubišovej je naprosto ojedinelý... - povedal o vás Karel Gott v booklete k trojkompilácii Vyznání. Čo vy na to?-
(úsmev) Asi to tak Karel vidí a počuje.


-Svojím hlasom dokáže predniesť akúkoľvek emóciu tak, že jej podľahnete. Viete, kto povedal o vás toto? Aneta Langerová.-
(pohľad do bookletu) Jéj, Anetka Langerová, zlatá. Ona aj ostatní mi prejavujú veľkú úctu.


-O vás je známe, že ste veľkým milovníkom zvierat. Ako dlho vás to drží?-
Od malička. Mala som asi rok, keď som samou láskou uhnala babičkinu sliepku.


-Vo februári 1992 sa začala v televízii vysielať relácia na pomoc zvieratám "Chcete mě"? Vysiela sa dodnes a vy ste jednou z postáv tejto relácie.-

Verím, že to má dobrý ohlas. Ľudia píšu, keď mám autogramiádu, tak mi hovoria, že majú psíka alebo mačičku z útulku. Ja im stále hovorím – dobre, len si ich berte k sebe.


-Čo máte dnes doma, kto vám robí spoločnosť?-
Teraz mám štyri mačky a jedného psíka. Bohužiaľ, tých dvoch azavakov, čo som mala, tí mi postupne poumierali, stále za nimi smútim. Ale vidím, že najlepší je malý pes, pretože toho zbalíte do tašky a idete, kam je treba.


-Čo všetko vás ešte do konca roku čaká?-
Čaká ma niekoľko duetov, jeden bude s Václavom Neckářom na jeho platňu, budeme dávať dohromady dramaturgiu ešte jednej platne, ktorú som sľúbila. Bude to soulová platňa s prevzatými piesňami. Neviem v tejto chvíli, ktoré práva sa Supraphonu podarí získať, dramaturgom bude Petr Malásek a nahrávať to budem s jeho kapelou. Ja mám kapely dve, Petra Maláska a Karla Štolbu, s nimi to snáď dáme dohromady. Piesne rozdáme textárom, nech to otextujú. A ešte medzitým musím vyprodukovať jeden recitál. Ale taký, ktorý mi vydrží do 75-ky, keď by som chcela odísť z javiska. Stále si totiž hovorím, že nesmiem vzbudzovať súcit na javisku. Pokiaľ sa ešte dokážem zmobilizovať natoľko, že vyzerám ako odpočinutá, tak dobre. Len čo začnete vzbudzovať súcit, tak je proste všetko preč.


-Čo pre vás znamená Petr Malásek?-
Znamená pre mňa veľa, ale výborní sú obaja, aj Karel Štolba, obaja ma majú veľmi radi a obaja sú schopní ísť so mnou aj do pekla. Je to od nich veľmi pekné. Nikdy ma nenechali v štichu, to je veľmi dôležité. Ako si ma Petr dokáže "uloviť", keď niekedy "uletím", to je obdivuhodné.


-Aké je vaše želanie do ďalších dní?-
Zdravie, iba zdravie. Od neho sa všetko odvíja.


-Máte nejaké porekadlo či životnú múdrosť, ktorou sa riadite?-
Ži a nechaj žiť. Vivre et laisser vivre.




Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR