Zechenter-Laskomerský nazýva už v r. 1876 J. M. Hurbana demokratom

Bratislava 11. januára (Teraz.sk) - Kto chce psa biť, palicu si nájde, hovorí dávne slovenské príslovie. Jeho obsah je aktuálny dodnes a bol aktuálny aj v sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Jozef Miloslav Hurban vtedy završoval šesťdesiatku. Čakalo by sa, že politicky i spoločensky sa utiahne do úzadia. A možno by to aj spravil, keby sa v tom čase nebol Slovákom zrútil ich národný a kultúrny dom.


Hurban veľmi ťažko znášal zrušenie Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Nakoniec, nebol jediný, ktorému vytryskli slzy do očí. No zdá sa, že bol prvý, ktorý zaťal päste a namiesto posedávania v baťkovskom zákutí pustil sa do boja.

Najskôr napísal a uverejnil článok Neni slovenského národa, v ktorom tvrdo reagoval na vystúpenie Kolomana Tiszu v uhorskom sneme. V tomto texte bolo však ťažké nájsť presvedčivú zádrapku a zámienku postaviť Hurbana pred súd. Nedala však na seba dlho čakať. Hurban v poslednom čísle Cirkevných listov uverejnil článok štúrovca a vtedy už farára v Aradáči na Dolnej zemi Leopolda Abaffyho Tým miernym. Abaffy v podstate bránil predchádzajúce Hurbanove vystúpenia, no dopadlo to presne naopak. Jeho úvaha vraj potvrdila, že Hurbanove články v Cirkevných listoch mali politický charakter, a nie cirkevný, a to sa v takomto periodiku nesmie. Dvadsiateho apríla 1876 ho odsúdili na tri mesiace väzenia v Senici a sto zlatých pokuty.

„Práve v tom čase sa senická sédria sťahovala do Nitry a odchádzajúci sudcovia priznali, že Hurbana odsúdili nevinne“, napísal Tomáš Winkler v biografickom románe Perom a mečom. My dodajme dve veci. Prvá: všetci Slováci v Senici vedeli, že je to skrivodlivosť nielen na Hurbanovi, ale aj na nich. Tak sa stalo, že s Hurbanom sympatizovali aj väzenskí dozorcovia a uľahčovali mu život v base, ako sa len dalo. S odvolaním sa na historickú spravodlivosť uveďme ich mená: Morávek, Kokeš a Buchta. Druhá: zdá sa, že justičné omyly a vlastne celkom vedomá a politicky kúpená justičná nespravodlivosť boli a sú u nás i vo svete častejšie, ako sme ochotní pripustiť. Žiaľ, sú nezvratné a niet takej rehabilitácie, ktorá by ich mohla vyvážiť.

Uľahčovanie Hurbanovho pobytu vo väzení dozorcami v praxi okrem iného znamenalo, že Jozef Miloslav Hurban tam mohol obsahovo pripraviť nový, šiesty ročník almanachu Nitra. No na prekvapenie všetkých, pripravil ho a vydal po česky. Viacerí priatelia a osnovatelia spisovnej slovenčiny nechápali prečo a písali mu protestné listy. Medzi nimi aj známy vrták Samuel Dobroslav Štefanovič zo Zvolena: „Musíš uznať, že Slovensko nie je osoba Hurban, Slovák nie je luterán Hurban. Tebe je snadno byť Čechom, lebo si Slovan, ľahko ti rozumieť aj písať po česky, lebo si vzdelanec. No ľud náš sa ako Slovák ešte ani len nepochopuje, nie ešte aby vedel byť Čechoslovanom.“

Hurban však vedel veľmi presne, čo robí, keď šiesty a potom i siedmy ročník Nitry pripravil po česky, presnejšie po česko-slovensky. Bol to jeho protest v mene všetkých Slovákov proti zločinnému maďarskému šovinizmu. Vládnucim kruhom týmto činom zároveň odkázal, že keď na to príde, Slováci veľmi dobre vedia, kde majú hľadať útočisko a kde sa môžu uchýliť. A akoby tým aj niečo prednaznačoval, akoby dokázal vidieť za roh vecí a predpovedať budúcnosť. Historický vývoj nášho národa i celej Európy mu dal o štyri desaťročia za pravdu, na čo by sme si mali spomenúť najmä v tomto roku.

Obsah šiesteho ročníka almanachu Nitra (1876) naplnili Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, Daniel Bachát Dumný, otec a syn Hurbanovci, z Čechov to bol začínajúci Jan Herben, a osvedčení Rudolf Pokorný a Adolf Heyduk a niektorí iní. V siedmom ročníku Nitry (1878) sú to vtedy už známi českí básnici Jaroslav Vrchlický, František Táborský, Rudolf Pokorný a opäť veľký priateľ Slovákov Adolf Heyduk. Zo slovenských autorov to boli Daniel Bachát Dumný, Juraj Lacko, Jozef Miloslav Hurban i jeho syn Svetozár Hurban.

Literárna história i kritika neskôr Hurbanovi vyčítala, že tieto záverečné ročníky almanachu Nitra „neboli umeleckou demonštráciou, nezaznamenávali vedúce tendencie ani v českej, ani v slovenskej literatúre, (...) ani umelecky náročnejšie príspevky českých spisovateľov nemohli na širšom priestore demonštrovať progresívne tendencie vo vývine literatúry a posilniť tak ideu česko-slovenskej spolupatričnosti.“ Dnes vieme podstatne viac. V 6. ročníku Nitry Hurban uverejnil humoristickú novielku Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského Ako šiel Dunčo na vohľady alebo prehltnutý zapcháč pomocník lásky, ktorú mu Hurban počeštil a českému básnikovi Heydukovi Vlastný životopis a literárnu úvahu. V 7. ročníku vyšla Hurbanova biografická a politologická esej Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba, s upresňujúcim podtitulom Náčrtky životo- a povahopisné, v ktorej predostrel nielen Paulinyho život a dielo, ale priblížil nám a zadokumentoval „aj charakter doby a celkový ráz štúrovského i spoločenského účinkovania“. V dobe ústupu štúrovskej romantickej literatúry, kde dominoval lyrický žáner vo všetkých podobách, Hurban tu prišiel s niečím novým. Akoby vytušil, že práve tieto prozaické žánre sa v budúcnosti budú stávať čoraz dominantnejšími. Aj sa tak stalo. Z hľadiska literárnej teórie preto môžeme konštatovať, že Jozef Miloslav Hurban pochopil prínos týchto literárnych žánrov nielen do literárneho diania, ale aj pre náš národný a politický program.

V súvislosti s pribúdajúcim vekom sa o Hurbanovi neraz konštatuje, že „v porevolučnom období postupne prešiel od pokrokového revolučného radikalizmu na pozície konzervativizmu“. Proti tomuto názoru postavme Hurbanovu charakteristiku z pera Gustáva K. Zechentera-Laskomerského, ktorú zaznamenal vo svojom Vlastnom životopise, čiže v diele, ktoré dnes vnímame ako kultové dvojzväzkové dielo Stopäťdesiat rokov slovenského života. Nasledujúce vety o Hurbanovi si zapísal začiatkom roka 1876 ako repliku na Hurbanovu žiadosť o príspevok do almanachu Nitra. „Ja som Hurbana, v najčestnejšom slova zmysle demokrata, obdivoval a rád pozoroval, keď rečnil. On celý pri tom horel, jeho slová blčali, oči mu iskrili a zuby, blýskavé sťa žabice sekali. Ústa k tomu mal primerane väčšie. Hlas hromovitý. Postava chudorľavá, kostnatá.“ Všimnime si: Zechenter-Laskomerský - človek veľmi racionálny, lekár, absolvent viedenskej medicíny, spisovateľ-humorista i nevídaný pracant, súčasní prznitelia slovenčiny by povedali – workoholik, v súvislosti s Hurbanom neváha už v roku 1876 vysloviť slovo – demokrat.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR