Zayovský kaštieľ v Uhrovci lákal Ľ. Štúra knižnicou

Bratislava 9. apríla (TASR) - Popred Štúrovie dom, dnes rodný dom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka v Uhrovci, doteraz vedie mierne stúpajúca cesta ku kaštieľu grófa Zaya. V tieni storočných stromov, ktoré z cesty vytvárajú príjemnú aleju, chodieval mladý Ľudovít Štúr za otcom do kaštieľa. Najradšej vtedy, keď otec viazal knihy z grófovej knižnice.


Neskôr sa zayovský kaštieľ stal i pre neho miestom prvého zárobku. Začiatkom roku 1834 musel prerušiť štúdium v Bratislave, lebo ešte študoval jeho starší brat Karol, do vyšších škôl sa pripravoval mladší brat Samuel, a na jeho štúdiá už neboli peniaze. Preto tam prišiel za pisára a hospodárskeho úradníka a tiež i dozorcu. Našťastie, len krátky čas trvali jeho služobné potulky po revíri pána grófa. Vyzeral pri nich dosť smiešne, lebo na pleci mal pušku a v ruke Kollárovu Slávy dceru. Naučil sa ju takmer celú naspamäť. No a, navyše, si zapisoval ľudové piesne, ktoré sa občas ozvali z priľahlých polí.

Pri svojich obchôdzkach neraz zašiel až k ruinám Uhroveckého hradu pod Jankovým vŕškom a nad Uhroveckým Podhradím. Hrad tam stál od polovice 14. storočia a skoro dve storočia bol vo veľmi dobrom stave. To preto, lebo bol situovaný tak, že turecké nájazdy ho obišli. V 16. storočí pripadol šľachtickému rodu Zayovcov, no pre tých bol zasa priveľmi od ruky. Preto sa rozhodli nechať si postaviť na vyvýšenine nad Uhrovcom nové sídlo - renesančný kaštieľ. Renesančné prvky kaštieľa však boli dosť v protiklade s jeho mohutnými múrmi, mal skôr podobu opevnenej rodinnej kúrie. To preto, lebo na rozdiel od hradu, nebol v závetrí lesov, ale dosť na očiach. A turecké nebezpečenstvo pretrvávalo. V roku 1767 však bol prestavaný a stal sa renesančným sídlom šľachtickej rodiny Zayovcov. Dodnes sa v ňom zachovala aj empírová kaplnka, ktorá slúžila ako kostol pre protestantov, lebo Zayovci boli evanjelici.

Kultúrny nádych kaštieľu i spôsobu života jeho obyvateľov v tom čase dala veľká Zayovská knižnica i už dospelý a udržiavaný lesopark. Túto jeho podobu vnímal aj mladý Ľudovít Štúr. V čase, keď bol úradníkom na zayovskom panstve, sa neraz porozprával aj s jeho majiteľom, grófom Imrichom Zayom. Pravdaže, po nemecky, v kaštieli sa inak nehovorilo. No vtedy už Štúr nemčinu dokonale ovládal, čo sa grófovi veľmi páčilo. Menej sa mu však páčilo, že Ľudovít Štúr sa ešte v tom istom roku rozhodol odísť na ďalšie štúdiá do Bratislavy. Jeho túžba po vedomostiach bola silnejšia ako perspektíva hospodárskeho úradníka na panstve. No a srdce ho ťahalo aj za neopakovateľným kolektívom slovenských mladoňov na bratislavskom lýceu.

Už začiatkom leta 1834 mu Samo Chalupka napísal ostrý list, že je jeho národnou povinnosťou vrátiť sa do školy a pokračovať v začatej činnosti. List ho potešil, a nebolo ho treba prehovárať. Už bol rozhodnutý aj tak. V septembri roku 1834 sa vrátil do Bratislavy. A vyše dvesto zlatých, čo si stačil zarobiť, mu pomohlo pri skromnom živote zaistiť štúdium až do jari.

Zayovský kaštieľ v Uhrovci a jeho lesopark sú kultúrnou pamiatkou. V tieni jeho múrov i v tieni dospelých stromov Ľudovít Štúr v roku 1834 dozrel z mládenca na muža.








Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR