ŽANTOVSKÝ: Ukrajina prišla o Krym, môže obnoviť správu nad Donbasom

Bratislava 15. mája (TASR) - Až do polovice minulého roka pôsobil v diplomacii, no napriek tomu napísal knihu, ktorá ukázala, čo by čakalo Európu bez ruského plynu, ktorého prúdenie sa zastavilo pre politické dôvody. Scenár z jeho knihy sa takmer do bodky naplnil. Súčasný výkonný riaditeľ knižnice Václava Havla Michael Žantovský povedal v rozhovore pre TASR počas medzinárodného bezpečnostného fóra GLOBSEC v Bratislave, že vývoj, ktorý načrtol, sa podľa analytických materiálov dal čakať. Podľa neho však Rusko so svojou politikou, terorizmus či migračná kríza nie sú najväčšou hrozbou Európskej únie (EÚ). Tou je únia samotná.


-Nedávno opäť vyšiel váš román Ochlazení. Píšete najmä o tom, čo by sa mohlo stať v Európe, keby zrazu prestal prúdiť plyn z východu. Po prvý raz sa však objavil na trhu už v decembri 2008. A o niekoľko týždňov, začiatkom januára sa dodávky plynu z Ruska skutočne zastavili. Mali ste nejaké vízie, alebo to bola len náhoda?-


Na nejaké vízie si moc nepotrpím. Niekedy si vravím, že ak ich človek má, tak by mal navštíviť očného lekára. Takže úplná náhoda to nebola. Roky som sa zaoberal zahraničnou politikou a veľká časť tejto práce je analytická. Vytvárajú sa rôzne, viac či menej pravdepodobné scenáre na základe informácií, ktoré sú k dispozícii. Koncom roku 2008 bol scenár, ktorý sa naplnil už 1. januára 2009, jeden z tých veľmi pravdepodobných. Mierilo k tomu množstvo indikácií. Rusko začalo realizovať omnoho dôraznejšiu zahraničnú politiku. Veľké bohatstvo ropy a zemného plynu je jeden z nástrojov, ktoré v určitých situáciách Rusko používa ako politickú alebo dokonca vojenskú zbraň.

-Knihu Ochlazení ste po prvý raz vydali pod pseudonymom, pretože ste v tom čase aktívne pôsobili v diplomacii. Čo vás podnietilo vydať ju čo najskôr a nepočkať na obdobie, keď už nebudete diplomatom?-


Nešlo mi o to, aby sa tento príbeh objavil za každú cenu pod mojím menom. Natoľko ješitný nie som. Bol to však príbeh, ktorý ma v tom období zaujal, sám sa mi rozvíjal v mysli, a preto som s jeho písaním nechcel čakať až na deň, keď nebudem v diplomacii. Na druhej strane knihu, v ktorej sa nepíše príliš lichotivo o prezidentoch Ruska a Bieloruska, nemôže vydať veľvyslanec bez toho, aby to nevrhlo zlé svetlo na jeho zahraničnú službu. To som nechcel, a preto som zvolil pseudonym.

-Vo vašej knihe ruské vojská obsadia Bielorusko, v ktorom zvrhli prezidenta. Takmer podobný scenár sa o niekoľko rokov odohral na Ukrajine. Ukazovali vaše vtedajšie analýzy na to, že to môže byť reálny postup?-

Áno, v tom príbehu je Bielorusko dočasne obsadené. My si ešte dobre spomíname, ako sa v ruskej politike pracuje s termínom dočasnosti. V tej dobe, keď som písal knihu, bolo jasné, že Rusko prezidenta Vladimira Putina si nárokovalo zvláštny vplyv v oblasti, ktorú nazývalo blízke okolie. Teda v krajinách, ktoré boli súčasťou Sovietskeho zväzu. Napokon v roku 2008 Rusko intervenovalo v Gruzínsku za podobných okolností ako neskôr na Ukrajine, pretože nechcelo akceptovať integračnú politiku, ktorú presadzoval vtedajší prezident Michail Saakašvili smerom k západným inštitúciám. Vidíme, že za ten čas sa stalo súčasťou ruskej zahraničnej politiky, že si osobuje právo rozhodovať o dianí v jeho blízkom okolí.


-Ako je to teda s ruskou "dočasnosťou", o ktorej ste hovorili, na východnej Ukrajine?-

Vývoj v okolí Donbasu stále považujem za reverzibilný. Viem si predstaviť, že dôjde k obojstranne akceptovateľnej dohode a že sa táto oblasť vráti plne pod ukrajinskú správu. Pokiaľ ide o Krym, tam už nie som taký optimista. Zdá sa, že Rusko je rozhodnuté Krym trvale anektovať. Pri východnej Ukrajine však Moskva netvrdí, že ide o územia, ktoré sú súčasťou Ruska.


-Za akých okolností môže nastať tento scenár?-

Možností je viac. Samozrejme je možná nejaká globálna dohoda o "finlandizácii" Ukrajiny (pozn. TASR - Ukrajina by v tomto modeli bola neutrálna a zvrchovaná krajina so zahraničnou politikou podriadenou silnejšiemu susedovi, Rusku. V minulosti sa takýto model realizoval vo vzťahu Sovietskeho zväzu a Fínska.). Neprihováram sa za takéto usporiadanie, ale z čisto diplomatického hľadiska to je možné. Potom by sa spor na východnej Ukrajine riešil v rámci tejto celkovej dohody. Možná je aj dohoda na zmene vnútorného usporiadania republiky, keď by sa Kyjev dohodol s vedením vzbúreneckých republík na nejakom stupni autonómie, čo by znamenalo federalizáciu Ukrajiny. Vždy je možné aj vojenské riešenie. No myslím si, že nie je rozumné v súčasnosti ani zo strany Ruska a ani zo strany Ukrajiny, aby sa pokúšali o také riešenie.


-Vníma Rusko ako svoje blízke okolie aj pobaltské republiky, ktoré boli jeho súčasťou a sú v oblasti, ktorá geopoliticky bola preň vždy dôležitá?-

Táto oblasť je geopoliticky dôležitá, no ide o krajiny, ktoré po väčšinu histórie neboli súčasťou Ruska. Anexiu pobaltských krajín Sovietskym zväzom väčšina štátov sveta neuznala a tak nešlo o legitímny akt. Rusko má svoje záujmy v okolí Baltského mora a teda logicky upiera pohľad aj na tieto krajiny. Ak si veľká krajina uplatňuje svoj vplyv na susedov, to nie je nič mimoriadne a zavrhnutiahodné. Je to normálna súčasť zahraničnej politiky. Iná situácia nastáva, pokiaľ sa tak deje prostredníctvom spravodajských služieb alebo mocenských či vojenských nástrojov. To už nepatrí do zahraničnej politiky. Čiže, pokiaľ sa Rusko zaujíma o to, čo sa deje v Lotyšsku alebo v Estónsku, to je pochopiteľné. Pokiaľ by sa však snažilo situáciu mocensky ovládnuť, to je už iný prípad.


-Čo je v súčasnosti väčšia hrozba pre EÚ, politika Ruska alebo migračná kríza spojená s teroristickými útokmi sponzorovanými Islamským štátom?-

Všetko dokopy ohrozuje EÚ. Najväčším rizikom je však naša neschopnosť postaviť sa týmto javom jednotne, energicky a prijímať riešenia, ktoré sú realizovateľné. Takmer som v pokušení povedať, že najväčšou hrozbou pre EÚ je samotná únia.


-Roky ste pôsobili ako veľvyslanec v Izraeli. Ako vidíte šance na vyriešenie konfliktu v Sýrii, ktorý sa vlečie od roku 2011?-

Sýria už ani zďaleka nie je tou krajinou ako pred piatimi rokmi a ťažko si predstaviť scenár, že sa vráti k jednote, ktorú bude ovládať jeden mocenský systém. Budúcnosť Sýrie je zrejme v rozdelení na kantóny, podobne ako je to v susednom Libanone. Vzniknú enklávy pod rôznorodou kontrolou, napríklad náboženských alebo národnostných skupín, ako sú alaviti, sunniti alebo Kurdi. Sýria, ako sme ju poznali v minulosti, už neexistuje.


-Dokázalo by takéto riešenie stabilizovať situáciu v regióne a ukončiť migračnú vlnu?-

Na prvú časť otázky by som opatrne odpovedal, že áno. Napriek tomu, že história Libanonu ukazuje, že za posledných 60 rokov tam bolo veľa nepokojných a krvavých období. V súčasnosti však možno povedať, že ide o stabilnú krajinu, kde sú jasne vymedzené sféry vplyvu jednotlivých komunít. K tomu by možno mohlo dôjsť aj v Sýrii. Pokiaľ ide o druhú časť otázky, či to dokáže zastaviť migračnú vlnu, tak tam som skôr skeptický. Medzi migrantmi totiž tvoria Sýrčania len jednu skupinu. Ďalší utečenci z krajín ako je Irak, Afganistan, Pakistan alebo zo subsaharskej Afriky sami osebe so sýrskym konfliktom nesúvisia. Migračnú vlnu môže zastaviť len jednotná politika EÚ, kde si každý člen uvedomí, že únia má nielen právo, ale aj povinnosť kontrolovať svoje vonkajšie hranice a zároveň rozhodovať o tom, aký stupeň migrácie si môže dovoliť, kto sú ekonomickí migranti a kto vojnoví utečenci. To všetko ide podstatne viac do hĺbky ako vojna v Sýrii.


-Spomínali ste, že najväčším rizikom pre EÚ je jej nejednotnosť. Ako potom vnímate postoj krajín V4 k migračnej kríze, keď idú proti povinným kvótam prerozdelenia utečencov a kde Slovensko dokonca žaluje Európsku komisiu?-

Tento postoj je pochopiteľný a svojím spôsobom je aj správny. Kvóty boli krajným riešením a jeho demokratickosť je sporná. Toto riešenie navyše nebolo realizovateľné. No a jediná vec v politike, ktorá je horšia ako zlé rozhodnutie, je nerealizovateľné rozhodnutie. A o to išlo v tomto prípade, čo potvrdil aj neskorší vývoj. Mrzí ma však, že predtým, než krajiny V4 odmietli zlé a dirigistické rozhodnutie, nevyjadrili svoju spoluzodpovednosť za osud ľudí, ktorí utekajú pred vojnou, hladom a smrťou. Pred praktickým 'nie' mali povedať morálne 'áno', ktoré bolo tiež potrebné počuť.


-Môže tento postoj politicky V4 poškodiť?-

To si nemyslím. Je to paradoxné, ale práve pri takýchto kontroverzných témach sa vytvára vplyv regionálnych zoskupení v rámci európskej integrácie. Nikdy som nepochyboval o tom, že krajiny V4 dokopy môžu mať omnoho väčší vplyv na rozhodovanie EÚ ako každá z nich osobitne. Celá situácia môže mať pozitívny výsledok, že pri bruselskom stole bude stred Európy vnímaný vážnejšie ako doteraz.


-Česká republika mala premiérové predsedníctvo v EÚ v prvom polroku 2009, keď jej štart poznačila plynovú kríza. Slovensko čaká predsedníctvo od júla a do lona mu môže padnúť potenciálne takzvaný brexit. Myslíte si, že scenár odchodu Veľkej Británie z EÚ sa naplní? Pôsobili ste do minulého roka ako veľvyslanec v tejto krajine...-

Len by som pripomenul, ako vtedajší veľvyslanec v Izraeli, že české predsedníctvo postihli dve krízy. Jednou z nich bolo zastavenie dodávok ruského plynu a druhou izraelská vojenská operácia v pásme Gazy, kde sa angažovala aj EÚ. Dvojitej kríze sa hovorilo Gas-Gaza a bol to veľmi ostrý začiatok predsedníctva. Dúfam, že slovenské predsedníctvo bude pokojnejšie. Napriek tomu, že ešte pred ním, 23. júna, bude referendum, ktoré rozhodne, či Veľká Británia zotrvá v EÚ alebo nie. Myslím si, že odchod Británie by bol veľkým rizikom nielen pre ňu, ale aj pre celú EÚ. Škody, ku ktorým by mohlo dôjsť, sú nedozerné. Viem si predstaviť, že by to mohol byť začiatok reťazovej reakcie, ktorá by ohrozila jednotu EÚ ako celku.


-A vaše očakávanie?-

Hovorí sa, že človek by nemal robiť predpovede a už vôbec nie o budúcnosti. V súčasnosti prieskumy verejnej mienky ukazujú vyrovnanosť oboch táborov. Môj postoj je skôr emocionálny ako analytický a myslím si, že Veľká Británia ostane súčasťou EÚ. Toto referendum je zároveň mementom. Ukazuje, že existuje veľká časť európskeho obyvateľstva, ktorá sa domnieva, že súčasný vývoj v EÚ nie je dobrý a že únia musí prejsť reformou. Politika odkladania dôležitých rozhodnutí a polovičatých riešení od začiatku finančnej a dlhovej krízy predstavuje riziko pre EÚ a to by sa malo zmeniť.






Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR