Záhada Neptúnovho mesiaca

  Tento významný hvezdár aj dnes je považovaný za priekopníka v oblasti nových techník pozorovania nočnej oblohy. Už v roku 1944 tvrdil, že Saturnov prirodzený satelit Titan má atmosféru. Počas ďalších piatich rokov našiel dva nové mesiace - Mirandu pri planéte Urán a Nereid krúžiaci okolo Neptúna. Najvýznamnejšia však bola jeho teória z roku 1951, podľa ktorej niektoré kométy neprilietajú zo vzdialeného Oortovho oblaku, ale z oblasti ležiacej omnoho bližšie, za dráhou Neptúna.

 Túto hypotézu vedci potvrdili v roku 1992 a vesmírnu „pôrodnicu komét“ nazvali na jeho počesť  Kuiperov pás. Od ôsmej planéty solárneho systému je vzdialený asi tridsať astronomických jednotiek AU (jedna AU zodpovedá priemernej vzdialenosti medzi Slnkom a Zemou, zhruba 150 miliónov kilometrov). Pozostáva minimálne z desaťtisíc objektov s veľkosťou až 300 kilometrov. Okrem miliardy kometových kometárnych jadier obsahuje aj niekoľko obrov veľkosti Charona či Pluta a možno aj obrovité telesá z doby vzniku slnečnej sústavy.
Jedným z veľkých tajomstiev Kuiperovho pásu je jeho vznik. Ak objekty vznikli tam, kde sú teraz, okolité prostredie muselo byť najmenej stokrát hustejšie ako dnes.
Podľa vedcov mohol tento pás vzniknúť postupným vytlačovaním jednotlivých telies Neptúnom z jeho vlastnej obežnej dráhy. Niektoré z nich sa od plynného obra odrazili na vonkajšiu dráhu, iné zas smerovali k Slnku a pravdepodobne zanikli pri zrážke s Uránom, so Saturnom či s Jupiterom.