William Schiffer : Najdrahšie ma vyšiel prezident Schuster

Ako to robíte majstre, že ste v 85. rokoch stále taký vitálny? Máte na to recept?
- Mám, ale nechávam si ho pre seba. Chcel by som ho speňažiť. (Smiech). U nás je to teraz tak - v pondelok niečo začnete a v sobotu chcete byť milionárom. Ale vážne, ten recept dal dedko môjmu otcovi a otec mne: treba mať stále určitý program, netreba sa pozerať do zrkadla a vyplazovať na seba jazyk, ani si hovoriť, že včera som to mal a dnes už nie...
Čo robíte, keď nepracujete? Vravíte, že ešte ste neodišli do dôchodku.
- Ani na prechádzky nemám čas, pretože robím určité veci do budúcnosti. Sú to náčrty, podľa ktorých by som ešte mohol pracovať. Alebo sa opýtam tej sovy, čo je tam nového... Ale to pomáha len na chvíľu.
Podľa dátumu narodenia ste Panna. Tie sú vraj pracovité, ctižiadostivé, puntičkárske, verné... Sedí to aj na vás?
- Ten, kto to napísal, sa trochu pomýlil. (Smiech). Ja som po čínsky opica. A tá mi vyhovuje lepšie ako panna. Ani ženám sa to nepáči.  Minule sme sedeli okolo stola a ja im vravím: jediná panna medzi vami som ja. No neurazili sa?
Aká je vaša najlepšia vlastnosť?
- Tolerancia. Mám ju po mamičke. Otec, ten keď sa nahneval, nepoznal pardon. Aj preto som založil Klub tolerancie. Na dnešnú akciu - Trnavské dni lásky, pokoja a tolerancie - prídu z celého sveta Trnavčania, ktorí sa tolerujú.
Priznajte sa aj k nejakej neresti.
- Neresť? Preložte mi to do francúzštiny. (Smiech). Rozširovanie ciev. Tej neresti som sa naučil v Amerike, ale nie od Meštroviča, ten vypil jednu fľašku za týždeň. A Hemingway jednu fľašku za dve hodiny. Naučil som sa to od jedného i druhého. Myslím si, že je to v norme.
Zažili ste toho naozaj hodne. Dáte svoje zážitky aj na papier?
- Mám už tri knihy o mojom živote: Spomienky bez konca, Tak sa to stalo, nič som nepridal, a teraz pripravuje jedna profesorka vo Viedni ďalšiu. A ja sa chystám napísať ešte jednu.
Po roku 1945 ste odišli do Francúzska. Boli začiatky v cudzom svete ťažké?
- Mne nikdy nič nechýbalo, lebo som vždy všetko robil podľa vlastného plánu, nikdy ma nič nezaskočilo. Na cestu som si zobral jeden zlatý „peňáz“ a Tisove 20- a 50-ky. Už v Prahe som predal jednu takúto mincu numizmatikom za 50 dolárov, tak som mal v kešeni na chlieb a mlieko.
Vaše umelecké začiatky sa spájali s ľahkou múzou. Chceli ste sa aj v Paríži uplatniť ako herec?
- Áno, poprihlasoval som sa kdekade, ale hovoril som len lámanou francúzštinou. A hľadal som si džob. Ten som získal na Slavjanskom inštitúte, kde potrebovali moje prekladateľské služby. Práve tu som sa zoznámil aj s mojou budúcou manželkou Maruškou. Pochádzala z Čiech a keď bola malá, s rodičmi sa presťahovala do Paríža. „Vy ste Slovák? V živote som Slováka nevidela,“ povedala mi. Reku, tak sa dobre pozrite, slečinka! „Ja som si myslela, že ste Gérard Philippe,“ dodala. Vraj som sa na neho podobal.
Poznali ste toho herca aj osobne?
- Áno. Dokonca som sa s ním priatelil. Najprv som ho vyhľadal, lebo som vedel, že je v „starom holubníku“ - to bola najlepšia divadelná akadémia a on ju práve končil. Ja som vtedy ako koníčka robil návrhy na scény, tak som mu ich ponúkol. Veľmi sa mu páčili moje papierové návrhy, a keďže na divadelnej akadémii neboli štipendiá, odporučil mi, aby som sa prihlásil na vysokú školu výtvarnú. Prihlášku si podalo takmer 300 ľudí. Tri dni sme boli zavretí v budove, v ktorej sa robili prijímačky, tam som spal aj pil... Skončil som ako druhý! Pánboh zaplať! Potom prišiel G. Philippe, dal mi 5 000 frankov, v tom čase to boli obrovské peniaze. Bol to môj dobrý priateľ, ale skoro zomrel. Ani nevidel svoju dcérku. Jeho žena bola vtedy
v siedmom mesiaci tehotenstva. Chodila s mojou Maruškou nakupovať - bývali sme totiž na jednej ulici.
Aká bola vaša manželka? Ernest Hemingway vám vraj povedal, aby ste si ju vážili, lebo je nielen vašou múzou, ale aj anjelom strážnym.
-  No, Matka Tereza bola pri nej nula. Bola by dala aj poslednú košeľu. Raz mi povedala, že ideme na vakácie. Ale začo? Mali sme dve kreslá - dagobery. Boli strašne drahé. Tak sme jedno predali. Každý si myslel, že máme veľa peňazí, ale ja som si musel požičiavať, aby ona mohla rozdávať... Hemingway nemal šťastie, zobral si ženu, ktorá robila vaše remeslo.
Vo svete ste viac ako maliar a sochár známy ako medailér. Ako ste sa k tomu dostali?
- Raz som navštívil výstavu parížskej mincovne. Jej riaditeľovi som potom urobil zopár návrhov s podobizňami Suchoňa, Dvořáka, Smetanu a iných velikánov. Veľmi sa mu páčili, a potom aj tamojšie dievčatá v mincovni kopírovali môj štýl.
Videla som vaše medaily s hlavami Kráľovnej matky, Matky Terezy, Paula Neumana a ďalších známych osobností. Zrejme ste im aj ich podobizne darovali...
- Pre mňa bol najdrahší prezident Schuster. Keď som robil pre Gašparoviča a jeho madam, tak som mal na konte na druhý deň peniaze. Aspoň za to, čo ma stál bronz. Ale v prípade Schustera?! Ukazoval mi fotky: tento ma operoval, tento ma uspal, tento... Takto si poobjednával 12 medailí. Na objednávku stojí jedna 1 800 až 2 000 eur. Tak si to spočítajte! Aj „cyklistovi“ som urobil medailu a poslal som mu ju po Migašovi. Dzurinda sa mi poďakoval, ale až o dva roky, keď sme sa stretli vo Francúzsku pri odhaľovaní pamätnej tabule Štefánika z mojej dielne.
Raz vás vraj Salvador Dalí utešoval, že sa aj vám budú časom valiť šeky do banky, chce to len trpezlivosť. Môžete dnes povedať, že ste bohatý?
- Ja som strašne bohatý. (Smiech). Veľmi rád o tom hovorím, lebo som rád, že mám toľko, aby som zaplatil za „činžu“. Pred 10 rokmi mi jeden kamarát - advokát poradil, aby som si tu kúpil dom. A všetky ostatné peniaze som dal tým, ktorí nás s Maruškou doopatrujú. Manželka zomrela vlani a o mňa sa stará sestrina dcéra s manželom. Detí v rodine máme dosť. Keď prídu všetci za mnou, sú to hotové procesie - je ich asi 60!
A vlastné deti?
- Nemám. Ale možno behajú niekde po Amerike alebo v Rusku... (Smiech). Aj moja Maruška bola taká zvedavá ako vy!

Vizitka
Narodil  sa 26. augusta 1920 vo Zvočíne pri Trnave. Do marca 1945 pôsobil ako herec v Nitrianskom ľudovom divadle. Študoval na École de Beaux-Arst v Paríži a ako začínajúci profesionálny umelec sa venoval drobnej plastike i komerčnej umeleckej tvorbe. V rokoch 1959-1960 absolvoval u nestora európskeho sochárstva prof. Ivana Meštroviča v USA študijnú stáž. Medailérstvo dominovalo v jeho tvorbe od 70. rokov minulého storočia. Šesťdesiat rokov žil v Paríži, v súčasnosti žije v Trnave. Pri príležitosti 85. narodenín vystavuje v Západoslovenskom múzeu v Trnave prierez vlastnej životnej tvorby.

Povedali a napísali o majstrovi

Gérard Philippe, francúzsky herec: „Willy, tu vo Francii sa ťažko staneš známym hercom, ale máš na to, aby si sa stal uznávaným sochárom.“
Prof. Ivan Meštrovič, sochár svetového formátu: „Mal som už z Trnavy jedného žiaka, Jána Koniarka. Prezraď mi, kde sa tam liahnu takéto sochárske talenty?“
Pierre Dehaye, riaditeľ Parížskej mincovne: „Spojenie slovanskej emotívnosti s francúzskym šarmom zrodilo svetového medailéra.“
Salvator Dalí, surrealistický maliar a výtvarník: „Majstre, nad umením sa nemá špekulovať, ja mám z umenia najradšej, keď sa šeky valia do banky ako sračka. Aj teba to čaká, len to chce trpezlivosť a sebadisciplínu.“
Mária Bartošová