Vznik prvej slovenskej národnej rady sa stal vo viedenskej krčmičke

Bratislava 1. októbra (TASR) - Vydavateľstvo Post Scriptum v Bratislave vydalo v roku 2011 súbor 27-ich historických esejí Mariána Tkáča pod názvom Pravdivý slovenský príbeh. Je to zbierka úvah a zamyslení nad prelomovými udalosťami v slovenských dejinách, často s polemickým podtónom, poznačená úsilím o revíziu mnohých názorov a stanovísk oficiálnych historikov na niektoré udalosti a osobnosti našich dejín. Kritizuje ich poplatnosť politickej objednávke vládnucich vrstiev našej spoločnosti i mocenským záujmom iných národov a štátov.


Tematicky i obsahovo najbližšie k našej téme má esej „1848-1849: Po prvý raz pod vlastnou zástavou“. Je to zamyslenie sa nad udalosťami v meruôsmych rokoch 19. storočia, ktoré sa udiali počas Slovenského povstania 1848-1849. Celkom prirodzene tu vystupuje do popredia osobnosť Ľudovíta Štúra. Píše: „To on osobne dokázal dať Slovákom cieľ v čase, keď slovenský národ nemal osobitné štátoprávne postavenie (ako napríklad Chorváti) a márne sa oň uchádzal. Štúr pochopil osudovú závislosť medzi otázkou duchovnou a hmotnou, národnou a ekonomickou, lebo 'predsa je najelementárnejšia, najprimitívnejšia a najjasnejšia pravda, že ak sa má národ politicky a mravne zveľadiť, musí sa skladať z jednotlivcov hmotne i duchovne majetných' “.

Na ďalších stranách hovorí aj o vzniku prvej slovenskej národnej rady v dňoch 15. a 16. septembra 1848 a neváha priznať, že „stalo sa tak v jednej viedenskej krčmičke“. Politickými vodcami sa stali Štúr, Hurban a Hodža, vojenskými veliteľmi Moravania Bedrich Bloudek a František Zach a administratívnymi pracovníkmi Bohuš Nosák a Daniel Jaroslav Bórik. „Štúr získal podporu prítomných, mladí študenti tak učinili s nadšením, veď bol ich milovaným učiteľom. Až na dvoch: Štefanoviča a Abaffyho. Prvý tak chcel urobiť až po tom, keď mu Štúr odpovie na otázky týkajúce sa celkovej úrovne prípravy a peňazí, pretože 'také krkolomné podniky bez dostatku peňazí ťažko, ba takmer nemožné prekonať', a to napriek tomu, že inak Štúra uznával“, píše autor. Ako finančného odborníka ho celkom prirodzene zaujala práve otázka financovania povstania, čiže dlhotrvajúcich vojenských výprav. No hneď na ňu aj odpovedá: „Pre Štúra však bolo národné hýbanie sa v časoch, keď 'odchádzal posledný európsky vlak', také podstatné, že by bol do toho išiel aj bez peňazí. Teda nebol ochotný diskutovať.“ My dodajme, že už ani nebol čas, všetko už bolo dohodnuté, o všetkom bolo rozhodnuté, ba dokonca aj odprisahané. A okrem toho, zákulisie generálskych rozhodnutí a veliteľských rozkazov sa nezvykne oznamovať radovým vojakom. Dňa 18. septembra prvá slovenská dobrovoľnícka výprava so spevom prekročila uhorskú hranicu.

Autorova polemickosť sa v tejto eseji najviac prejavila pri hodnotení Slovenského povstania 1848-1849. „No Štúr urobil dobre, že slovenskú revoltu 'vydupal zo zeme' napriek tomu, že mnohí, aj Milan Hodža vo svojej knihe Československý rozkol, zazlievali mu jeho rozhodnutie. Boli, sú a aj budú rozliční pochybovači argumentujúci napríklad tým, že keď po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 'sa cisár prakticky úplne prestal pliesť do uhorských záležitostí, Slováci boli vydaní na milosť a nemilosť tým, ktorých sa chceli ozbrojeným vystúpením zbaviť, proti ktorým bojovali. Mohli od nich čakať viac porozumenia pre svoje ciele než od svojho spojenca, od cisára?' Isteže nemohli, to však neznamená, že sa Slováci nemali hýbať. Naopak, bol to naozaj čin, ktorým si Slováci zachránili v Uhorsku svoju národnú existenciu. Vojenský neúspech ešte neznamená, že povstanie nezasialo semiačko budúceho politického úspechu. Ten prišiel o 70 rokov.“

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR