Výstup na Devín v 1836 nazýva Vl. Matula Národnou slávnosťou štúrovcov

Bratislava 19. augusta (TASR) - V roku 2008 vydala Matica slovenská v Martine popularizačnú publikáciu Devín, milý Devín, s podtitulom Národná slávnosť štúrovcov na Devíne, história a tradícia. Pripravil ju známy „štúrológ“ Vladimír Matula, ktorý spolu s Jozefom Ambrušom bol a zostáva najlepším znalcom histórie nášho národného obrodenia. Publikácia vyšla pri príležitosti 170. výročia historickej vychádzky štúrovcov na staroslávny Devín.


Na prvý pohľad má popularizačný charakter a jej autor i vydavateľ mali zámer čo najvernejšie priblížiť scenár, program a sled udalostí pred i počas známej vychádzky štúrovcov na Devín 24. apríla 1836. Autor túto udalosť jednoznačne nazýva Národnou slávnosťou štúrovcov a tomu, čo sa tam udialo, hovorí „národný krst“.

Vstupná kapitola Devín - náš národný symbol je venovaná historickým udalostiam, spojeným s hradným bralom i s hradom v priebehu stáročí, od čias rímskych vojenských výprav a Veľkomoravskej ríše, až po obdobie národného obrodenia. „Národnoobrodenský historizmus sa v činnosti štúrovcov prejavoval veľmi intenzívne a v mnohých podobách. A je celkom pochopiteľné, akú významnú úlohu pritom hral Devín ako dobre viditeľný symbol Rastislavovej a Svätoplukovej Veľkomoravskej ríše, pamätník niekdajšej samostatnosti a slávy našich predkov, spájaných s kultúrnou misiou svätých Cyrila a Metoda, ospievaný v eposoch Jána Hollého nielen ako hlavné centrum boja proti nepriateľom, ale aj ako ohnisko šírenia kresťanskej kultúry a vzdelanosti v rodnom jazyku.“

Druhá kapitola sa volá Národná slávnosť štúrovcov na Devíne 24. apríla 1836 a je pokusom o historickú rekonštrukciu programu slávnosti, a to podľa možnosti aj v chronologickom poradí. Pritom vychádza z Hurbanovho životopisného diela Ľudovít Štúr a z jeho Rozpomienok. Okrem piesní a básní, ktoré na Devíne zazneli, je tu uverejnený aj celý text Štúrovej reči, dnes by sme povedali - slávnostného prejavu. Z literárneho hľadiska je to slávnostná esej, ktorá presahuje až do žánru básne v próze: „Otcové! Málo nás tu, málo, mějte však těchto málo duše, city a z těchto pocházejí slzy naše, které na prach váš tekou, za odměnu, přijměte je! jsou to slzy, které by ste Vy prolévali vidouce nás, kterými by ste Vy pokropili neřesti naše...“ atď.

V knihe je podrobne zaznamenaný aj obrad prijímania druhých krstných a rozumie sa, že slovanských mien štúrovcov. „Ľ. Štúr: Teda ja, bratia, popri krstnom mene chcem nosiť meno národné Velislav, ktoré som si zvolil už prv. Ja, Benjamin Červenák, si beriem slovanské meno Pravoslav, lebo až do smrti chcem bojovať za práva nášho ujarmeného národa. A ja, Timoteus Cochius, si pri tejto slávnostnej príležitosti pretlmočím svoje meno a priezvisko na slovensky znejúce Ctiboh Zoch...“ atď. Všetci ostatní urobili to isté. Boli to: Juraj Bojislav Záborský, Gustáv Dobroslav Grossmann, August Horislav Škultéty, Jozef Miloslav Hurban, Ján Jaromír Majer, Karol Drahotín Rafanides, Karol Drahotín Frndák, Daniel Jaroslav Borik, Ján Pravdoľub Maróthy a Daniel Blahoslav Krnúch. Niektoré mená v priebehu desaťročí vybledli, nie všetci mali talent Štúra či Hurbana. No prísahe zostali verní na svojich skromných pracoviskách po celý život.

Tému a obsah tretej a záverečnej kapitoly publikácie určuje už jej nadpis: Začiatok novej národnej tradície a obnovenie odkazu Ľ. Štúra. Je to historický prehľad postupného narastania tejto tradície už v nasledujúcej generácii, ktorá pretrvala až dodnes.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR