Výrobca hlivovej sadby radí, ako si hlivu ustricovitú dopestovať doma

Bojnice 4. augusta (TASR) – Hlivu ustricovitú, ktorá je spolu s japonskou hubou šii-take považovaná za elixír mladosti, si každý môže bez väčších problémov dopestovať doma.


Tvrdí to Igor Čurila, bývalý banský technik, ktorý asi pred 20 rokmi začínal s pestovaním hlivy v nevyužívaných banských chodbách Bane Nováky. Dnes už ako dôchodca je nielen veľkým propagátorom konzumácie tejto huby, ale svoje skúsenosti a poznatky využíva na pestovanie hlivovej sadby.

Po odchode do dôchodku v roku 1999 si Čurila zriadil firmu a malú prevádzku na pestovanie hlivovej sadby. Prezrádza, že základom úspechu je čistota a hygiena. V povetrí totiž neustále lietajú ľudskému oku neviditeľné výtrusy a spóry nižších, najmä hnilobu spôsobujúcich húb. Tie totiž hlivu priamo ohrozujú, alebo znižujú výdatnosť substrátu. Prvotnú kultúru hlivy dováža zo severských štátov Európy. V špecializovaných výrobniach tam mikroskopickým výberom najkvalitnejších výtrusov hubu kultivujú a dokonca šľachtia rôzne odrody. Čurila tieto nulté kultúry ďalej rozmnožuje. Nositeľom je prevarená a sterilizovaná pšenica, jačmeň, alebo proso. Takto pripravené obilie potom v prísne sterilnom prostredí naočkuje dovezenou kultúrou. V malých balíčkoch, alebo sklených pohároch, za teploty okolo 22 až 25° C mycélium prerastie celý objem, čo je vidno ako súvislý biely povlak. Potom je už sadba pripravená na pestovanie.

Čurila rád poradí, ako si dopestovať hlivu doma na slame, pilinách, či drevených klátikoch. „Ideálna a najdostupnejšia je slama. Môže byť akákoľvek, ale najlepšie jačmenná alebo pšeničná. Slamu treba najskôr dôkladne, aj dvakrát preliať vriacou vodou. Voda musí odtiecť a slamu treba nechať trochu obschnúť, ale nie vysušiť a potom pomiešať so sadbou. Predávajú ju v predajniach záhradkárskych potrieb. Takýmto substrátom potom naplníme menšie igelitové vrecká. Je nutné v nich však urobiť malé otvory, aby mohol unikať oxid uhličitý. Podhubie prerastie celým obsahom po štyroch až piatich týždňoch, pri teplote 20 až 25 ° C. V otvoroch, sa potom ukážu malé trsy hlivy. Keď majú klobúky veľkosť hrášku, je potrebné celý substrát trochu schladiť. Ideálna je teplota okolo 18 stupňov. V priebehu štyroch - piatich týždňov môžeme hlivu zbierať“, vysvetľuje Čurila.



Ak sú k dispozícii piliny, najlepšie z tvrdého dreva, postup je taký istý ako pri slame. Ak niekto chce pestovať hlivu na drevených klátikoch, drevo musí byť relatívne čerstvé, odpílené najneskôr pred polrokom. Nesmie byť presušené. Najideálnejšia je vŕba, topoľ, gaštan a orech, ale dobré výsledky možno dosiahnuť aj pri používaní lesných drevín ako je buk či dub. Naočkovať klátiky s priemerom okolo 15 – 20 cm a dĺžkou okolo pol metra možno do vývrtov, zásekov, alebo naložením vrstvičky sadby na vrchnú časť klátika. Upevniť ju možno odrezaným krúžkom klátika. Drevo treba nechať v tieni a dostatočnej vlhkosti prerásť mycéliom. Trvá to približne pol roka. Potom pestovateľ musí klátiky zakopať na tienisté miesto v záhrade a aj polievať, najmä počas teplých slnečných dní. Výhodou pestovania na klátikoch je, že hliva potom rodí tri až päť rokov. Kým slama vydá len asi tri, maximálne štyri úrody, ktoré sú stále slabšie.

Ľudia na Slovensku sa ešte celkom nenaučili pravidelne konzumovať hlivu ustricovitú, konštatuje Čurila. Je to škoda, pretože hliva obsahuje vzácne látky, ako napríklad glukán, ktoré zvyšujú odolnosť organizmu proti vírusom a zvyšujú jeho imunitu aj proti civilizačným chorobám a podľa niektorých výskumov má schopnosti brzdiť v raste rakovinovým bunkám. Vzhľadom na to, že táto huba má nízku kalorickú hodnotu a mnoho vlákniny, je vhodná aj pre diabetikov. V prírode síce rastie, niekde dosť hojne, ale pestovaním v domácich podmienkach je neustále k dispozícii, odporúča Čurila.





Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR