Výberová chronológia rozširovania schengenského priestoru

TASR prináša výberovú chronológiu udalostí súvisiacich s postupným rozširovaním schengenského priestoru.

- júl 1984 - Nemecko a Francúzsko uzatvorili Saarbrückenskú zmluvu, ktorá predstavovala prvý krok k budúcej Schengenskej dohode. Jej vznik motivovali európski dopravcovia, keď štrajkovou pohotovosťou upozorňovali na neúnosné rady na hraniciach oboch krajín.

- 14. júna 1985 - Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Luxembursko a Holandsko podpísali v luxemburskom mestečku Schengen tzv. Schengenskú dohodu, ktorá umožnila voľný pohyb osôb a tovaru signatárskych krajín.

- 17. novembra 1990 - K schengenskej päťke sa pripojilo Taliansko.

- 18. novembra 1991 - K Schengenskej dohode sa pripojili Španielsko a Portugalsko.

- 26. marca 1995 - Schengenská dohoda vstúpila do platnosti a začala sa uplatňovať na hraniciach.

- 21. apríla 1995 - K dohode sa pripojilo Rakúsko.

- 19. decembra 1996 - Vznikol návrh dohody o vstupe Dánska, Fínska a Švédska do schengenského priestoru.

- 2. októbra 1997 - Členské krajiny Európskej únie (EÚ) ratifikovali Amsterdamskú zmluvu zahŕňajúcu Schengenskú dohodu. Súčasťou schengenskej zóny sa nestali Írsko a Spojené kráľovstvo.

- 1. decembra 1999 - K Schengenskej dohode sa pridalo Grécko.

- 15. marca 2001 - Ministri vnútra členských krajín EÚ v belgickom Bruseli schválili zoznam štátov, ktorých obyvatelia mohli pri cestách do EÚ cestovať bez víz. Na zozname bolo aj Slovensko. Na základe schváleného dokumentu museli Belgicko a Dánsko zrušiť vízovú povinnosť pre Slovákov. Rozhodnutie vstúpilo do platnosti 10. apríla 2001.

- 25. marca 2001 - Schengenský priestor sa rozšíril o Dánsko, Švédsko a Fínsko; hraničné kontroly zrušilo aj Nórsko a Island, ktoré síce členmi EÚ nie sú, ale majú s ostatnými tromi škandinávskymi krajinami pasovú dohodu a pristúpili k pravidlám EÚ.

- 16. apríla 2003 - K implementácii Schengenského dohovoru sa Slovenská republika zaviazala podpísaním prístupovej zmluvy.

- 6. decembra 2007 - Ministri vnútra členských krajín EÚ definitívne schválili rozšírenie schengenského priestoru o deväť nových členských krajín vrátane SR k 21. decembru 2007.

- 21. decembra 2007 - Deväť z 12 nových členských krajín EÚ vrátane SR sa stali oficiálne členmi schengenského priestoru. Úderom polnoci tak prestali existovať kontroly na hraniciach medzi starými a novými členskými krajinami. Stalo sa tak po dva roky trvajúcom hodnotiacom procese. Spoločne so SR sa členmi schengenského priestoru stali Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko a Slovinsko. Zrušenie kontrol sa týkalo pozemných a vodných komunikácií. Na letiskách prestali kontroly existovať v marci 2008.

- 27. novembra 2008 - Ministri vnútra členských krajín EÚ v Bruseli schválili vstup Švajčiarska do Schengenu. Kontroly na pozemných hraničných priechodoch sa zrušili 12. decembra 2008, na letiskách sa tak stalo 29. marca 2009.

- 9. júna 2011 - EÚ rozhodla, že Bulharsko a Rumunsko zatiaľ zostanú mimo schengenskej zóny - napriek tomu, že splnili požadované technické štandardy pre začlenenie medzi krajiny bez hraničných kontrol. Rozhodnutie prišlo v čase zvýšených obáv z ilegálnej imigrácie a kriminality v Európe, ktoré ešte viac zvýšili tlak na schengenský systém voľného cestovania medzi krajinami.

- 5. júla 2011 - Dánske colné úrady začali uplatňovať prísnejšie kontroly na hraniciach s Nemeckom a so Švédskom, zamerané oficiálne na boj proti medzinárodnej kriminalite. Opatrenie vyvolalo hnev Nemecka a obavy v Bruseli.

- 19. decembra 2011 - Lichtenštajnsko sa stalo novou členskou krajinou schengenskej zóny.

- 7. júna 2012 - Ministri vnútra EÚ sa v Luxemburgu dohodli na reforme fungovania schengenského priestoru. Zhodli sa na núdzovom mechanizme, ktorý v prípade mimoriadnych okolností umožní opätovné zavedenie hraničných kontrol až na dva roky.

- 13. apríla 2015 – Spojené kráľovstvo sa stalo súčasťou Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II). Británia nie je súčasťou schengenského priestoru, a preto používa SIS II iba v rámci policajnej a justičnej spolupráce a nie vo vzťahu k politike vonkajších hraníc EÚ.