Všetci mlčia ako hrob...

Jeho literárny debut, temný triler z prostredia Dolomít Podstata zla, mal okamžite obrovský medzinárodný úspech a stal sa najpredávanejšou knihou na londýnskom knižnom veľtrhu v roku 2016.
Skôr než vyšiel v Taliansku, práva na jeho vydanie zakúpilo vyše 30 vydavateľov z celého sveta.

Jeremiah Salinger je mladý newyorský dokumentarista, ktorý sa vydáva aj s rodinou na dovolenku do Siebenhochu, malej obce v Južnom Tirolsku, kde vyrastala jeho žena Annelise. Očarený prírodou a tamojšími ľuďmi začne aj s kamarátom Mikom pracovať na dokumente o alpskej záchrannej službe.

Počas nakrúcania sa však stane obeťou havárie záchranárskeho vrtuľníka, ktorú ako jediný prežil. Dlho sa spamätáva z postraumatického šoku, a keď sa pomaly začína uzdravovať a chodí s dcérou Klárou na výlety, náhodou sa dozvie o krvavom zločine, ktorý sa stal pred mnohými rokmi: v rokline Bletterbach niekto brutálne zmasakroval troch mladých ľudí.

Zločin nemá vinníka, ľudia možno aj niečo vedia, ale všetci mlčia ako hrob. Čo je to za tajomstvo, o ktorom nechcú hovoriť ani po tridsiatich rokoch?
Jeremiah sa napriek varovaniam a Annelisinmu nesúhlasu púšťa do vyšetrovania. No ani vo sne by mu nenapadlo, že pravda, ktorú odhalí, bude až taká krutá.

Vypočujte si AUDIO ukážku.
Z knihy číta Kamil Mikulčík:

<center><iframe width="100%" height="166" scrolling="no" frameborder="no" src="https://w.soundcloud.com/player/?url=https%3A//api.soundcloud.com/tracks/328329948&amp;color=ff5500&amp;auto_play=false&amp;hide_related=false&amp;show_comments=true&amp;show_user=true&amp;show_reposts=false"></iframe></center>

Špičkový triler z talianskych Dolomít, ktorý zvyknú prirovnávať k mixu Stephena Kinga a Jo Nesba.
Podstata zla vás zavedie do impozantného prostredia majestátnych hôr, ktoré sú démonické a miestami až strašidelné. Autorov temný a originálny štýl rozprávania a zápletka plná napínavých zvratov až do poslednej strany mieri presne do čierneho.

Začítajte sa do novinky Podstata zla:

Vždy je to tak. V ľade najprv počuť hlas Beštie, potom sa zomiera.
Ľadovcové strže, priepasti, rovnaké ako tá, v ktorej som sa ocitol, boli plné horolezcov a skalolezcov, ktorí pre ten hlas stratili silu, rozum a napokon aj život.
Časť mojej mysle, živočíšna časť, ktorá poznala hrôzu, pretože v hrôze žila milióny rokov, rozumela tomu, čo beštia syčala:
Štyri písmená: odíď.
Nebol som pripravený na hlas Beštie.
Potreboval som čosi blízke, ľudské, čosi, čo by ma vytrhlo z osídel neľútostnej samoty ľadovca.
Zdvihol som zrak nad okraje strže, tam hore, hľadajúc červenú siluetu vrtuľníka EC 135 Horskej záchrannej služby Dolomity. Ale obloha bola prázdna. Len roztrieštený záblesk slnka na oslepujúcej oblohe.
Ten spôsobil môj pád.
Zatackal som sa, najprv dopredu, potom dozadu, dych sa mi zrýchlil, z krvi sa vytratila všetka energia. Ako Jonáš v bruchu veľryby ocitol som sa zoči-voči Bohu.
A Boh zahromžil: „Odíď!“ O štrnástej hodine a devätnástej minúte onoho prekliateho pätnásteho septembra sa z ľadu ozval hlas, ktorý nepatril Beštii. Bol to Manny v červenej uniforme, ktorá sa vynímala na bielom pozadí. Volal moje meno, zas a znova, zatiaľ čo ho kladka pomaly zosúvala smerom ku mne.
Päť metrov.
Dva.
Rukami a očami hľadal zranenia, ktoré by vysvetlili moje správanie. Jeho otázky: stokrát čo a tisíckrát prečo, na ktoré som nemohol odpovedať. Hlas Beštie bol príliš silný. Pohlcoval ma.
,,Nepočuješ ju?“ zamrmlal som. ,,Beštia, Beš...“
Beštia. Chcel som mu vysvetliť, že ten staroveký ľad sa nemohol zmieriť s predstavou horúceho srdca pochovaného v jeho hlbočine. Môjho horúceho srdca. A aj jeho.
A tu zrazu: štrnásť hodín dvadsaťdva minút.
Výraz prekvapenia na Mannyho tvári, meniaci sa na čistú hrôzu.
Lano kladky, ktoré ho zdvíha ako bábku. Manny, ktorý rýchlo stúpa hore. Hrmot turbín helikoptéry, ktoré sa menia na pridusený krik.
Konečne.
Boží rev. Lavína, ktorá napáchala spúšť na oblohe.
Odíď.
A vtedy som ju zbadal. Keď som zostal sám, mimo času a priestoru, zbadal som ju.
Tmu.
Totálnu tmu. Ale nezomrel som. To nie. Beštia sa so mnou pohrávala. Nechala ma žiť. Beštia teraz šepkala: „Zostaneš so mnou navždy. Navždy...“
Neklamala.
Jedna moja časť je stále tam.
No, akoby s úsmevom povedala moja dcéra, ešte to nebolo z na konci dúhy. Nebol to koniec môjho príbehu. Naopak.
Bol to len začiatok.
Osem písmen: začiatok. Šesť písmen: beštia.
Päť písmen: hrôza.

(We are) the Road Crew

1

V živote, tak ako v umení, záleží len na jednom: na faktoch. A aby sme spoznali fakty súvisiace s Evi, Kurtom a Markusom a s nocou 28. apríla 1985, musíte sa dozvedieť všetko o mne. Pretože to nie je len ten osemdesiaty piaty rok a masaker v Bletterbachu. Nie sú v tom len Evi, Kurt a Markus. Týka sa to aj Salingera, Annelise a Kláry.
Všetko so všetkým súvisí.

2

Až do štrnástej hodiny a dvadsiatej druhej minúty 15. septembra 2013, to znamená do chvíle, keď ma Beštia len-len že nezabila, hovorili o mne ako o päťdesiatpercentnej vychádzajúcej hviezde v oblasti dokumentárnych filmov, ktorá viac ako hviezdy produkuje miniatúrne meteority a ničivé vetry.
Mike McMellan, ďalší päťdesiatpercentný hviezdny prísľub v spomenutom odbore s obľubou vravel, že keby sme aj boli hviezdy rútiace sa do kolízie s planétou zvanou Totálny krach, mali by sme to privilégium, že zmizneme vo vyhni rezervovanej hrdinom. Po treťom pive som prehlásil, že s ním súhlasím. Ak už teda nič iné, bola to výborná zámienka na prípitok.
Mike nebol iba môj spoločník. Bol to ten najlepší priateľ, akého ste mohli stretnúť. Výbušný, domýšľavý, egocentrický väčšmi ako čierna diera, dotieravý ako mucha, no zároveň obdarený schopnosťou sústrediť sa na konkrétny argument ako kanárik pod vplyvom amfetamínu. No bol to aj jediný skutočný umelec, akého som kedy poznal.
To Mike pochopil, boli sme ešte len dvojica polovičatých talentov najmenej cool v celej newyorskej Film Academy (Mike na kurze réžie, dolupodpísaný na scenáristike), že keby sme šli za naším hollywoodskym snom, skončili by sme so zadkami rozpučenými od kopancov, zatrpknutí a utáraní ako ten prekliaty profesor ,Volajte ma Jerryʻ Calhoun, bývalý hipík, ktorý sa najviac zo všetkých tešil z toho, ako ubíja naše prvé nesmelé výtvory.
Bol to skutočne magický moment. Osvietenie, ktoré presmeruje naše životy. Možno nie taký epický ako film Sama Peckinpaha („Ideme na smrť,“ vraví William Holden v Mucchio selvaggio a Ernest Borgnine mu odpovedá: „A prečo nie?“), lebo keď k tomu prišlo, zobali sme vysmážané hranolčeky v McDonalde, morálka pod bodom mrazu a v tvári výraz dobytka, ktorý ženú po slávnom bulvári kráľovstva hamburgerov. No aj tak moment neopakovateľný. To mi verte.
,,Do riti s celým Hollywoodom, Salinger,“ zahlásil Mike. ,,Ľudia bažia po realite, nie po počítačovej grafike. Jediný spôsob, ako presurfovať po tomto zasratom Zeitgeiste je vykašľať sa na fikciu a venovať sa starej drahej spoľahlivej realite. Záruka stopercentná.
,,Zeitgeist?“ nadvihol som obočie.
,,Ty si Nemčúr, kamoško.“
Moja matka bola pôvodom Nemka, ale inak v pohode, bol som na míle vzdialený od toho, aby som mal pocit, že by ma Mike diskriminoval. Veď ja som vyrastal v Brooklyne, on v zapadnutom Midweste.
Genealogické úvahy bokom. V ten upršaný a vzdialený novembrový deň chcel Mike povedať, že mám zahodiť svoje (slabučké) scenáre a spolu s ním začať nakrúcať dokumentárne filmy. Pracovať so závažnými témami a potom ich prerábať do príbehu, ktorý by plynulo viedol z bodu a do bodu z podľa evanjelia nebohého Vladimíra Jakovleviča Proppa (vyznal sa v dejinách ako Jim Morisson v paranoji).
Totálny zmätok.
,,Mike...“ zafučal som. ,,Poznám len jednu kategóriu ľudí horších od tých, čo chcú preraziť v kinematografii: dokumentaristi. Majú kolekcie National Geographic z roku 1800. Mnohí z nich majú predkov, čo zahynuli pri bádaní po ústí Nílu. Sú potetovaní a okolo krku nosia kašmírové šály. Skrátka: sú to tupci, ale tupci voľnomyšlienkárski. A preto si myslia, že všetky hriechy sú im odpustené. A v neposlednom, nemenej dôležitom rade: ich rodiny sa topia v peniazoch, z ktorých im financujú safari po celom svete.
,,Salinger, niekedy si naozaj, naozaj...“ Mike pokrútil hlavou. ,,Kašlime na to a vypočuj si ma. Potrebujeme námet. Silný námet na dokumentárny film, ktorý trhne bank. Niečo, čo ľudia už poznajú, čo im je blízke, ale čo my dvaja ukážeme po novom, odlišne od toho, ako už videli. Zapni mozgové závity, rozmýšľaj a...“
Verte-neverte, práve v tej chvíli dvaja onanisti, jeden úplný, druhý polovičatý, zistili, že môžu premeniť na zlatý koč aj tú najbizarnejšiu tekvicu. Pretože, áno, takú som ju mal.
Neviem ako a neviem prečo, no keď na mňa Mike upieral ten ksicht hoden sériového vraha a keď sa mi hlavou preháňalo milión dôvodov, aby som ten návrh zavrhol, zrazu som pocítil v mozgu mocné cvaknutie. Absurdný nápad. Šialený. Žieravý. Taký idiotský, až hrozilo, že bude sakramentsky dobre fungovať.
Čo bolo elektrizujúcejšie, mocnejšie a viac ako rock and roll?
Bol náboženstvom miliónov ľudí. Energický náboj, ktorý spájal celé generácie. Nebolo duše na tejto planéte, ktorá by nepočula o Elvisovi, Hendrixovi, Rolling Stones, Nirváne, Metallice a celom jagavom kočiari jedinej a skutočnej revolúcie dvadsiateho storočia.
Jednoduché, nie?
Nie.
Pretože rock, to boli aj bezkrkí svalnáči v čiernom s pohľadom pitbula, podobajúci sa na dvojdverové skrine, ktorých platili za to, aby vyhodili chytrákov, ako sme boli my dvaja. Čo by urobili s radosťou aj zadarmo.
Po prvom pokuse zrealizovať náš nápad (Bruce Springsteen na predturné v schátranom lokáli vo Village) som vyviazol s niekoľkými buchnátmi a dvoma monoklami. Mike dopadol horšie. Polovica tváre pripomínala škótsku vlajku. A čerešnička na torte: len-len, že na nás nepodali trestné oznámenie. Po Springsteenovi nasledoval koncert White Stripes, Michaela Stipea, Red Hot Chili Peppers, Neila Younga a Black Eyed Peas, ktorí boli v tom čase na vrchole slávy. Získali sme peknú zbierku monoklov, no málo materiálu. Pokušenie vykašľať sa na to bolo silné.
Presne v tej chvíli boh rocku zhliadol na nás, uvidel naše patetické úsilie vzdať mu úctu a benevolentným pohľadom nám ukázal cestu k úspechu.

Milan Buno, literárny publicista