Všeobecnú brannú povinnosť zaviedli na území Slovenska v roku 1867

Bratislava 31. júla (TASR) – Pred desiatimi rokmi dňa 15. júla 2005 oznámil minister obrany SR Juraj Liška koniec povinnej vojenskej služby v Slovenskej republike (SR).


Poslední vojaci základnej vojenskej služby opustili kasárne 22. decembra 2005. Slovensko sa zaradilo k desiatkam krajín v rámci celého sveta, ktoré majú profesionálnu armádu. Po 138 rokoch sa tak na území Slovenska skončili povinné odvody a výkon vojenskej služby.

Všeobecnú brannú povinnosť na území Slovenska zaviedli v roku 1867 po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (v júli 1867 sa Habsburská monarchia rozdelila na Rakúsko-Uhorsko). Prvé branné zákony tzv. Zákonné články XL o branných silách, XLI o vlastibrane (honvédstve) a XLII o domobrane prijal maďarský parlament v decembri 1868. Ešte predtým, pri príležitosti sankcionovania branných zákonov, vyhlásil panovník František Jozef I. armádnym rozkazom všeobecnú brannú povinnosť a popri spoločnej cisárskej a kráľovskej armáde aj zriadenie uhorského kráľovského honvédstva. Všeobecná branná povinnosť sa týkala všetkých mužov Uhorska, ktorí boli uznaní za schopných vojenskej služby od veku 19 do 42 rokov. Služobná povinnosť sa vzťahovala na brancov po dosiahnutí veku 21 rokov. Odvody v Rakúsko-uhorskej monarchii boli dosť výstredné. Vojenské úrady tak dávali tomuto všeobecne nepopulárnemu aktu nádych spontánnosti.

Branná povinnosť do poslednej brannej reformy pred prvou svetovou vojnou trvala tri roky v aktívnej službe, sedem rokov v zálohe a desať rokov v náhradnej zálohe. V cisárskej a kráľovskej armáde boli dva druhy odvodov: hlavné každý rok od 1. marca do 30. apríla a vedľajšie vypisované podľa potreby.

Po prvej svetovej vojne a vzniku Československej republiky (ČSR) sa objavili dva protichodné názory na riešenie branného systému v novom štáte. Vojenské odborné kruhy a vládna reprezentácia preferovala stálu armádu založenú na všeobecnej brannej povinnosti. Politické strany so socialistickou orientáciou preferovali miličný branný systém (brannej povinnosti by podliehali všetci slobodní muži v štáte). Armáda sa oficiálne premenovala na Československú brannú moc. Branná povinnosť sa v čase mieru vzťahovala na všetkých čs. štátnych občanov od 20 do 50 rokov. V čase mobilizácie a vojny mal prezident republiky právomoc nariadiť predčasný odvod 18- a 19-ročných brancov a občania podliehali zvláštnej brannej povinnosti už od 17 do 60 rokov. Stanovená dĺžka pravidelnej vojenskej prezenčnej služby (PVS) bola 14 mesiacov, no postupne sa predĺžila na 24 mesiacov a opätovne skrátila na 18 mesiacov (1924). Zákon z roku 1920 stanovil aj početný stav aktívnej armády na 150.000 mužov. V republike boli štyri zemské vojenské obvody: Praha, Brno, Bratislava a Košice. Pre zachovanie nadstraníckosti armády odobrali príslušníkom ozbrojených zložiek právo voliť a byť volený.

Po nástupe Adolfa Hitlera k moci (1933) vzrástla aj možnosť vojenského ohrozenia republiky. To si vyžiadalo vypracovanie všestranného obranného plánu. Od októbra 1935 sa PVS predĺžila na dva roky. V máji 1938 na základe správ o narušovaní čs. vzdušného priestoru a pohybe nemeckých vojsk v čs. pohraničí vzrástol stav armády na 371.000 mužov. Od 25. do 29. septembra 1938 prešlo ČSR z mierového do vojenského stavu. Po mobilizácii dosiahol početný stav armády vyše 1,3 milióna mužov. Podpísaním Mníchovskej dohody (30. september 1938) však musela sila jednej z najmodernejších armád Európy ustúpiť.

V tzv. vojnovom Slovenskom štáte sa služba v brannej moci stala čestnou službou národu a dotýkala sa všetkých občanov mužského pohlavia Slovenskej republiky (SR). Priamo z výkonu prezenčnej služby boli vyradení iba Rómovia a občania hlásiaci sa k židovskému vierovyznaniu. Službu vlasti vykonávali v osobitných pracovných jednotkách ako robotníci. Stanovil to branný zákon č. 20/1940, ktorý prijal Snem SR. Branná povinnosť sa začínala 1. januára kalendárneho roku, v ktorom občan dovŕšil 20 rokov a skončila sa 31. decembra roku, v ktorom sa dožil 50 rokov. Vyhýbanie sa brannej povinnosti bolo trestané ako prečin väzením až do 1 roku, v prípade mobilizácie a vojny do 10 rokov. Okrem toho hrozila za odmietnutie prezenčnej služby, ktorá trvala 24 mesiacov, pokuta do výšky 20.000 slovenských korún. V roku 1943 sa odvodová povinnosť posunula na 19 rokov.

Po druhej svetovej vojne nadobudol účinnosť branný zákon č. 92/1949 Zb., ktorý platil 49 rokov. Do 28. januára 1990 bola dĺžka základnej služby stanovená na 24 mesiacov. Potom sa začala skracovať: 18 mesiacov (14. marec 1990 - 29. jún 1993), 12 mesiacov (30. jún -31. december 2000), 9 mesiacov ( 1. január 2001 - 31. december 2003), 6 mesiacov (od 1. januára 2004). V januári 2006 sa na Slovensku definitívne skončila povinná vojenská služba. Slovenská republika má už 10 rokov iba profesionálne ozbrojené sily.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR