Vrcholné okamihy nášho národného obrodenia zachytil aj J. Podhradský

Bratislava 10. novembra (TASR) - Osobnosť Ľudovíta Štúra, štúrovcov a vrcholné okamihy nášho národného obrodenia sa pokúšali a pokúšajú zobraziť prostredníctvom umeleckých literárnych žánrov mnohí slovenskí spisovatelia v každom doterajšom dejinnom období od polovice 19. storočia až do súčasnosti. Prvým z nich bol dramatik Jozef Podhradský (1823 Skalica - 1915 Jagodina, teraz Svetozarevo v Srbsku).


Jozef Podhradský prišiel študovať evanjelickú teológiu do Bratislavy z komárňanského gymnázia v roku 1839, teda v najlepších a najaktívnejších rokoch bratislavského lýcea. Po návrate Ľudovíta Štúra z Halle sa stal nadšeným poslucháčom jeho prednášok a s mladíckym nadšením si osvojil jeho idey. V roku 1848 zložil záverečné skúšky na budapeštianskej univerzite a stal sa kaplánom pri Jánovi Kollárovi a po Kollárovom odchode do Viedne v roku 1850 riadnym kňazom. Bol ešte plný dojmov z dramatických udalostí revolučných rokov. Rezonovali v ňom najmä tragédie vlastencov v Slovenskom povstaní 1848-1849. A tak napísal drámu Holuby a Šulek. Hra vyšla tlačou v Budapešti už v roku 1850.

Je to tragický príbeh hrdinov Slovenského povstania 1848-1849, komisárov Slovenskej národnej rady Karola Holubyho a Viliama Šuleka, ktorých koncom októbra 1848 (20. a 26.) popravili obesením v poli neďaleko Hlohovca. To je tragické vyústenie príbehu. No autor hru kompozične rozvrhol tak, aby nám zanechal prostredníctvom umeleckého žánru svedectvo o atmosfére doby, tých rokov a dní, keď sa zrodila a formovala naše spisovná reč, keď sa zrodili a začali pôsobiť prvé slovenské noviny v spisovnej slovenčine. Pri takto poňatej koncepcii autor nemohol obísť ani rozhodujúcu osobnosť tohto obdobia - Ľudovíta Štúra. Aj keď do hry nezaradil Štúrovu postavu, celá hra je ním akoby presiaknutá a v niektorých „výjavoch“ má až adoračný charakter. Tento dosahuje vrchol v šiestom výstupe prvého jednania (dejstva), kde sa Samuel Jurkovič akoby pri nácviku slávnostného programu takto (v štúrovčine) prihovára prítomným devám a mládencom: „Drahí bratia moji! Pamätný je pre nás tento veselý deň, slávime Veľkú noc krásnej reči našej slovenskej. Slávime deň jejího vzkríšenia. Budú nám chodiť slovenskie noviny, Orol tatranský buditel života. Náš drahý Ludovít Štúr sa spustiu k ludu, bude s ním hovoriť v jeho vlasnéj reči o jeho spaseňí a o jeho krivdách. Jesto jedna perla, perla utešená, pred ktorej ligotom, keď sa raz rozläje, aj slniečko zbľädne, jak mesiačik pred ním. Ale perla táto, reč synov tatranských vo hnoji a blate umazaná leží. On ju vyťahuje, slzami utíra. Svet sa mu smiať bude, brat naňho pluť bude, jak leží v hnoji - tam na Popelvára. Všetci: Sláva mu, Sláva mu! Sláva Ľudovítovi!

Jurkovič: V skalách Tatier dievča plače, dievčatko švárnô, švárnučkô. Do skál Tatier ho zakliala mať, keď bolo maličkô. Prišiou k nemu šuhaj z Prahy, chce ho zo skál vyslobodiť, prišiou druhý, tretí štvrtý, nechceli s ním prehovoriť. Prišiou k nemu Ludovít Štúr, plače jeho hneď umĺkli, pozdraviu ho v jeho reči, skaly v Tatrách hneď sa pukli. A dievčatko utešenô sotva nariekať prestalo, od radosti nad slobodou s Ľudovítom zaplakalo.

Všetci: Sláva mu! Sláva mu!“

Je to veršovaná hra a miestami má až ódický charakter. Charakter ódy na aktívne a nadšene prežité študentské roky i ódy na výsledok úsilí a snažení celej štúrovskej generácie. Aj z tohto literárneho diela plnohodnotného dramatického žánru, ktoré vzniklo prakticky pol roka po zložení zbraní slovenských dobrovoľníkov v Bratislave, vidieť, akému uznaniu a úcte sa tešil Ľudovít Štúr zo strany svojej generácie a vrstovníkov už za svojho života.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR