Vlky zožrali človeka. Nehoda, či vražda?!

Okrem toho sa týmto prípadom venujú aj médiá. A navyše si bol istý, a bál sa toho, že by mu to zachutilo...

Nová severská krimiséria Haparanda pre všetkých milovníkov škandinávskych detektívok.
Vlčie leto.
Keď sa v žalúdku mŕtveho vlka nájdeného hlboko v lese nájdu zvyšky ľudského tela, policajtka Hannah Westerová vie, že toto leto bude iné ako tie predchádzajúce. Čoskoro sa zistí, že kúsky tela patria fínskemu drogovému dílerovi. Ako sa však obeť dostala do odľahlých končín neďaleko švédskej Haparandy? A kam zmizli drogy a peniaze, ktoré mala pri sebe?

Hannah a jej kolegovia sa pustia do vyšetrovania a nenechajú kameň na kameni. Čas nemilosrdne plynie a ukáže sa, že nie sú jediní, kto sa pustil do pátrania. Keď sa na scéne objaví tajomná Kaťa, krvavé udalosti naberú nečakaný spád a pokojné mestečko sa obráti hore nohami. Hannah zrazu musí čeliť nielen kopiacim sa problémom s vyšetrovaním, ale aj vlastnej bolestnej minulosti...

Pozrite si, čo o svojej krimi hovorí Hans Rosenfeldt:
 

Vlčie leto z vydavateľstva Ikar je spletitý, dobre vystavaný a navrstvený krimitriler o tom, ako náhoda môže viesť k nečakaným odhaleniam. Rosenfeldt využil skvelé kulisy – mŕtveho vlka s ľudskými pozostatkami v žalúdku, ženskú atentátničku a krvavú dohodu s gangom. Ukázal niekoľko nitiek, ktoré sa postupne prepletali a spojili do jedného špagátu.

„Vlčie leto je kriminálny triler, ktorý sa odohráva v mestečku Haparanda ďaleko na severe Švédska pri fínskych hraniciach. Na začiatku sa nájde zdochlina vlka, ktorý má v žalúdku zvyšky ľudského tela. Polícia zistí, že sú to pozostatky človeka spojeného s nevydareným drogovým obchodom vo Fínsku spred pár týždňov, v ktorom zmizlo obrovské množstvo peňazí aj drog. Musí teda nájsť drogy aj peniaze, ibaže ich nehľadajú jediní...“ hovorí o svojej knihe autor Hans Rosenfeldt a pozdravuje slovenských čitateľov.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Začítajte sa do novinky Vlčie leto:

Z priekopy na kraji lesa zaznela séria výstrelov, guľky udierali o kov za kolesom auta, prederavili pneumatiku. Jedna preletela skrz ňu a zasiahla ho do boku, tesne nad zadkom. Bolesť ho ochromila ako úder blesku. Zahryzol si do pery, aby nezaručal, oprel si čelo o skrčené kolená a pokúsil sa zo všetkých síl zmenšiť. Keď pomaly vydýchol, pochopil, že streľba ustala.
Ticho. Úplné ticho.
Nijaký pohyb, nijaké hlasy, nijaký rev svedčiaci o bolesti či o zrade, nič. Akoby celý les zadržal dych.
Opatrne vyzrel spoza džípu.
Ticho. Stále ticho.
Veľmi pomaly vystrčil celú hlavu, aby lepšie videl. Slnko nad horizontom, no pod vrcholkami stromov.  Scenéria pred ním sa kúpala v mäkkom svetle, aké vytvorí len polnočné slnko.
Pomaly sa vzpriamil, guľka mu uviazla vo svaloch a v tkanive, no zrejme nepoškodila nijaký dôležitý orgán. Pritlačil si dlaň na ranu. Krv, no nie toľko, čo by nezvládol obväz.
„Ľuba?!“
Opierala sa o zadný nárazník auta Fínov. Dýchala plytko a trhane, sivé tričko zmáčané krvou, no udržala pištoľ v pravej ruke. Vadim jej skontroloval zranenie. Súvislý tok krvi mu prezradil, že nemá poškodenú cievu. Nijaké vzduchové bublinky, aj pľúca má zrejme v poriadku.
Mohla by to zvládnuť.
„Kto strieľal?“ vydýchla a krvavou ruku sa zachytila Vadimovej bundy. „Kto, kurva, začal strieľať?“
„Je náš.“
„Čo? Ako náš? Kto to je?“
„Poď.“
Opatrne jej vybral pištoľ z dlane a strčil si ju do vrecka. Potom vstal, predklonil sa a pomohol jej na nohy. Skrúcala tvár od bolesti a námahy, no zvládla to. Chytil ju okolo pása, ona sa mu zavesila na plecia a spoločne vyšli medzi zaparkované autá. Keď prišli k potetovanému Fínovi, zastal, opatrne jej uvoľnil ruku, pustil ju a ustúpil o dva veľké kroky.
„Prepáč.“
Ľuba sa naňho dívala najprv zamyslene, no pochopila jeho plán tesne predtým, ako ju guľka zo zbrane s tlmičom trafila do spánku a ona klesla na zem.
Vadim priložil dlaň na ranu a vystrel sa. Zhlboka si vydýchol.
Všetko napokon prebehlo podľa plánu.