Vitouš: „Je to jedna muzika“

  I keď tentoraz za hranicami Slovenska. V pondelok vystúpil vo viedenskom Konzerthause legendárny americký bubeník Roy Haynes so skupinou a v utorok sa v rakúskej metropole predstavil jeden z najslávnejších a najlepších kontrabasistov súčasnosti Miroslav Vitouš. Zhodou okolností to bol práve Roy Haynes, s ktorým Vitouš cestoval koncom sedemdesiatych rokov po svete spolu s Chickom Coreom ( ako Trio Music).
Oboch pánov spája okrem špičkového inštrumentálneho majstrovstva aj čosi navyše - láska k čistej a k hodnotnej hudbe. Tak ako Vitouš, ani Haynes - napriek tomu, že je to „len“ bubeník - sa neprispôsobil meniacim sa pomerom a nepodľahol pokračujúcej komercializácii hudby. To, čo predviedol náročnému viedenskému publiku sedemdesiatpäťročný Haynes so svojimi mladíkmi (saxofonista Marcus Strickland, klavirista Martin Bejerano a basista John Sullivan), bol nielen kvalitný výkon, ale aj vkusné aranžmány, citlivý výber skladieb a - aj zmysel pre humor.
Miroslav Vitouš si priviezol do Viedne rovnako pestrý výber hudobníkov (Gary Campbell - saxofón, Ramberto Ciammarughi - klavír, Gerard Cleaver- bicie), ale na rozdiel od Haynesa hral iba svoje kompozície, obohatené o orchestrálne zvukové fragmenty - z laptopu.
Vitouš vytvára veľké hudobné plochy, jeho inklinácia k vážnej hudbe je zjavná - Vitoušove kompozície, plné improvizácií, sa dajú vnímať ako neustále pulzovanie, ale aj ako hlboká sonda do ľudskej duše. Záujemcovia o virtuózne ekvilibristiky nemajú na jeho koncertoch čo hľadať. Nie, že by Vitouš nemal čo ukázať, presne naopak, ale niekdajší pán basista z Weather Report - na rozdiel od mnohých svojich súčasníkov - nezaspal na vavrínoch a vyvíjal sa ďalej. „Nerobím rozdiely medzi klasikou a džezom, je to jedna muzika,“ povedal nám po koncerte. „Myslím si, že budúca hudba sa spojí do novej formy - vrátane improvizácie a inšpirácie, ktorá v klasickej hudbe nie je. Bude však potrebná reforma hudobného vzdelania.
Niekto bude musieť napísať aj nové knihy o tom, ako sa naučiť improvizovať, aby to mohli používať aj komponisti a orchestre. Priznám sa, že som jeden z mála tých, ktorí majú rovnaký vzťah k džezu i ku klasike. Mám totiž v oboch oblastiach maximálne vzdelanie i skúsenosti,“ konštatoval Vitouš, ktorý sa ako 19-ročný dostal vďaka víťazstvu v medzinárodnej súťaži na bostonskú Berklee School of Music. „Na Berklee som sa už nemal čo učiť... vyštudoval som konzervatorium a oni ma chceli učiť C-dur. Tak som odišiel do New Yorku. Vtedy sa tam ešte dalo začínať. Dnes by to už nešlo...“
Vitouš sa čoskoro dostal do povedomia tých najznámejších amerických džezmenov. Bol spoluzakladateľom legendárnej kapely Weather Report a hrával aj s Milesom Davisom či Herbie Manom. Odmietol však nové komerčné trendy a vydal sa vlastnou cestou. „Myslím si, že 70. roky boli posledným veľkým obdobím, potom džez zmutoval do niečoho iného. Džez ako taký je už passé.
Jeden z dôvodov, prečo som v roku 1988 odišiel do Európy (pozn. redaktora: žije v Taliansku), bol aj ten, že som nechcel stratiť svoje korene. V Amerike bolo zrazu treba hrať predovšetkým za peniaze.  Avšak toho, čo ma Amerika naučila, bolo veľa, ale ani ja som jej toho nedal málo,“ usmial sa „pán basák“ a pokojne si balil svoj nástroj. Na druhý deň ho čakal ďalší koncert.   
Jaroslav Rozsíval