VIDEO: Zakladatelia Tuzexu sa inšpirovali valutovými predajňami v ZSSR

 

Zahraničné čokolády, kozmetika či texasky a automobily – všetko to, o čom ľudia v bývalom Československu snívali. Mohli to nájsť v predajniach Tuzex, ktoré si aj vďaka tomu získali medzi ľuďmi popularitu. V Bratislave otvorili pred 60 rokmi 19. augusta prvú predajňu podniku zahraničného obchodu Tuzex na území Slovenska. V celom bývalom Československu bol Tuzex otvorený oficiálne 1. júla 1957 v Prahe na Rytířskej ulici. Na Slovensku sa tak stalo o niečo neskôr, keď 19. augusta 1957 otvorili prvý Tuzex na Tobruckej ulici v Bratislave.


Zakladatelia obchodnej siete Tuzex sa inšpirovali príkladom zo Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), kde boli v roku 1930 pre cudzincov zriadené vo veľkých mestách a námorných prístavoch špecializované valutové predajne – kontory. Neskôr vznikla sieť obchodov Insnab, ktoré predávali tovar na cudzinecké prídely. Tá sa 12. marca 1931 zmenila na celozväzové združenie Torgsin, dcérsku organizáciu Banky pre zahraničnú ekonomickú činnosť ZSSR. Obyvatelia ZSSR mohli v predajniach Torgsin od roku 1932 nakupovať za bony, ktoré získali vo výkupných strediskách výmenou za rodinné zlato, striebro a brilianty. Predajne Torgsinu boli zrušené na prelome rokov 1935 a 1936.

Československá republika (ČSR) sa stala prvou krajinou budúceho socialistického bloku, ktorá rozvinula podobný systém obchodov.

Analytik agentúry pre prieskum trhu Terno Ľubomír Drahovský však pripomína, že v týchto obchodoch nemohol nakupovať každý. Platilo sa v nich len takzvanými tuzexovými korunami, ľudovo nazývanými bonmi. Zamieňali sa za valuty, ktoré dostávali ľudia od rodín v zahraničí alebo ich mali tí, čo chodili na zahraničné služobné cesty a časť diét im v nich bola vyplácaná. 

"Ostatní si ich mohli kupovať od šmelinárov," konštatoval Drahovský. A tých potom často skúmala polícia, odkiaľ valuty a následne bony získali. Cez takúto nie celkom legálnu menu sa tak podľa analytika pomáhalo vytvárať zdanie, že určitá skupina ľudí v spoločnosti, kde si mali byť všetci rovní, si mohla zabezpečiť pre seba a svoje rodiny sortiment, ktorý im potom celé okolie závidelo.

Okrem toho, kým regály v klasických obchodoch zívali prázdnotou, prípadne v nich bol vyložený obmedzený počet výrobkov, pulty v Tuzexe boli plné. Drahovský to pripodobnil k situácii v predajniach francúzskeho hypermarketu na Slovensku pred reštrukturalizáciou, kde boli rozložené rovnaké paštéty či toaletné papiere v celom regáli. "Tak asi vyzeral maloobchod pred revolúciou v určitých obdobiach na Slovensku," konštatoval Drahovský. 

Po februárových udalostiach z roku 1948 bojovala ČSR nielen s určitou mierou izolácie po odmietnutí Marshallovho plánu v roku 1947, ale aj s tým, že v nej nedošlo hneď po druhej svetovej vojne k devalvácii koruny. Z uvedených dôvodov bola československá koruna (Kčs) pre zahraničie drahou menou. Na finančnom trhu sa zvýšil dopyt po cudzej mene, dostupnej len na čiernom trhu, pretože chýbala štátu najmä na nákup zahraničných surovín a strojov.

Východiskom z tejto situácie bolo zo strany Národnej banky Československej (NBČS) a ministerstva obchodu zavedenie tzv. vnútorného exportu, teda tuzemského predaja tovaru za cudziu menu.

V apríli 1948 NBČS povolila niektorým predajniam v novozriadených oddeleniach obchodných domov (nazývaných EX) predávať cudzincom za cudziu menu luxusný tovar a poskytovať im služby v podobe šitia oblekov, topánok a pod. Od augusta 1948 mohli v oddeleniach EX nakupovať aj občania ČSR, ktorí dostali cudziu menu napríklad od príbuzných zo zahraničia.

K ďalšej zmene došlo v januári 1949, keď v rámci národného podniku Obchodné domy, resp. Slovenské obchodné domy zriadili zahraničné oddelenie Darex (skratka pre darčekový export). To cudzincom nielenže predávalo tovar za cudziu menu, ale ho aj zasielalo na ich adresu do zahraničia. Krátko po vzniku oddelení sa Darex pretransformoval na samostatnú účastinnú (t.j. akciovú) spoločnosť. Po pár mesiacoch mohli v Darexe za cudziu menu alebo za zlato nakupovať aj občania ČSR, a to za zavedené poukážky. Darex ukončil svoju činnosť v roku 1953. Oficiálne zanikol likvidáciou v septembri 1954 po tom, ako už aj v ČSR po 1. júni 1953 prebehla menová reforma.

Založením Tuzexu v roku 1957 sa zaviedla aj 100-% prirážka k oficiálnemu kurzu pri predaji alebo kúpe voľne zameniteľnej meny. Tá sa však nevzťahovala na tuzexové poukážky – bony, následkom čoho vznikol nesúlad v ich hodnote oproti cudzej mene.



Tuzex mal v roku 1961 v rámci celej Československej socialistickej republiky (ČSSR) 14 predajní, pričom ich počet naďalej rástol. Takmer polovica predajní bola spočiatku na Slovensku, kde sa vzhľadom na emigračné vlny z prvej polovice 20. storočia očakával veľký príliv cudzej meny. Koncom 80. rokov minulého storočia bolo na území ČSSR 170 predajní Tuzexu, z toho 13 na území Slovenska v Bratislave, Martine, Banskej Bystrici, Košiciach, Michalovciach, Piešťanoch, Poprade, Prešove, Ružomberku, Žiline, Vranove nad Topľou.

Obchodná sieť Tuzex podnietila aj vydanie prvých platobných kariet v ČSSR, keď v roku 1988 vydala Živnostenská banka tzv. dispozičné karty k tuzexovým účtom, ktoré slúžili na bezhotovostné platenie v predajniach Tuzexu.

Počas svojej existencie menil Tuzex niekoľkokrát svoju právnu formu. Pôvodne bol 1. júla 1957 založený ako Tuzex, podnik zahraničného obchodu, od 1. januára 1968 sa premenoval na Tuzex, účastinná spoločnosť, v normalizačnom období bol od 1. januára 1971 premenovaný na TUZEX, podnik zahraničného obchodu, a od 19. augusta 1991 na Tuzex, a.s. Od 26. marca 1998 išla spoločnosť do likvidácie.

Podobnými sieťami ako Tuzex boli Pewex v Poľsku, Intershop v Nemeckej demokratickej republike (NDR), Comturist v Rumunsku, Corecom v Bulharsku, Intertourist v Maďarsku či Berjozka od roku 1965 v ZSSR.

Značku TUZEX nedávno z dôvodu vytvorenia nového predajného konceptu tejto kedysi známej siete obchodov odkúpil český podnikateľ Otto Fiamin.