Video: Vizionár filmovej animácie - Jan Švankmajer

Jeden z medzinárodne najuznávanejších českých filmových tvorcov, pôvodne divadelník a bábkar Jan Švankmajer je považovaný za vizionára, ktorý významne obohatil nielen žáner filmovej animácie. Využíva rozličné techniky a spôsoby trikového a animovaného filmu a často ich kombinuje s akciou živých hercov a herečiek. Surrealistický efekt dosahuje aj vďaka stop motion animácii. Vo svojej tvorbe čerpá najmä z vízií spisovateľa Franza Kafku a španielskeho režiséra Luisa Buňuela, jeho tvorba je úzko spätá so Surrealistickou skupinou v Československu. Jeho vplyv je výrazný najmä za hranicami Česka, inšpiroval napríklad svetové mená filmu ako sú Terry Gilliam, Tim Burton a bratia Quayovci. Na svojich filmoch sa obyčajne podieľa nielen ako režisér a výtvarník, ale aj ako autor námetu, scenárista, animátor a menej často ako strihač. Jeho celoživotnou spolupracovníčkou v kinematografii a na výtvarnom poli bola jeho dnes už zosnulá manželka Eva Švankmajerová.

Jan Švankmajer sa narodil 4. septembra 1934. Jeho rodičia, otec aranžér výkladov a matka krajčírka, mu ako osemročnému darovali bábkové divadlo, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho osud. Po štúdiu na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Prahe na scénickom oddelení absolvoval bábkovú réžiu na pražskej DAMU. Ešte pred absolutóriom sa zoznámil s Emilom Františkom Burianom, v ktorého divadle D 34 pripravoval nakoniec neuskutočnenú inscenáciu bábkového predstavenia Don Šajn. Prvý kontakt s filmom prišiel v roku 1958, keď sa ako bábkoherec podieľal na krátkometrážnej snímke Emila Radoka Johannes doktor Faust. Po ukončení základnej vojenskej služby v roku 1960 nastúpil do divadla Semafor, v ktorom založil skupinu Divadlo masiek, pripravil tu niekoľko inscenácií, okrem iného v spolupráci so spolužiakom z DAMU, režisérom Jurajom Herzom, a venoval sa výtvarnému umeniu. Legendárnu scénu opustil o dva roky a pôsobil v ďalšom pražskom divadle, Laterna magika. Tu sa opäť skontaktoval s Emilom Radokom, s ktorým pracoval na nerealizovaných scenároch. Okrem toho si na tejto scéne overil niektoré filmové postupy, vrátane filmových trikov. V roku 1964 zo scény odišiel, no nerozlúčil sa s ňou definitívne a neskôr s ňou spolupracoval externe. V ďalšom divadle, Činohernom klube v Prahe, pracoval v 70. rokoch ako scénograf na inscenáciách Candide (1971), Vychovatel (1972), Zlatý kočár (1972) a Poprask na laguně (1973). V súčasnosti sa už divadlu nevenuje a ani to v budúcnosti neplánuje. "Film je pre mňa rozhodne zaujímavejším médiom," povedal počas tohtoročného Medzinárodného filmového festivalu Karlovy Vary s tým, že práve tento spôsob vyjadrovania je pre neho "bytostnejší a prijateľnejší".

Jan Švankmajer - Mäsová láska

Ako filmový režisér debutoval v roku 1964 krátkou trikovou snímkou Poslední trik pana Schwarzewaldea a pana Edgara. Už druhý film, Johann Sebastian Bach: Fantasia G-moll (1965), získal uznanie kritiky. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes ho nominovali na Zlatú palmu v kategórii Najlepší krátky film. Miesto nej si však odniesol "iba" Cenu poroty. V 70. a 80. rokoch nakrútil niekoľko úspešných krátkometrážnych a stredometrážnych diel, napríklad Don Šajn (1970), Zánik domu Usherů (1980), Kyvadlo, jáma a naděje (1983). Po 1972 mu nakrúcanie na niekoľko rokov znemožnili. V 80. rokoch spolupracoval ako výtvarník na divácky úspešných tituloch Adéla ještě nevečeřela (1977) či Tajemství hradu v Karpatech (1981) pod režisérskou taktovkou Oldřicha Lipského. Ako autor trikov, výtvarník a návrhár titulkov opäť spolupracoval s Jurajom Herzom (Deváté srdce, 1978 alebo Upír z Feratu, 1982) či Tomášom Svobodom (Hodinářova svatební cesta korálovým mořem, 1979 alebo Blázni, vodníci a podvodníci, 1980). K typickým Švankmajerovým rekvizitám patria úplne obyčajné predmety v neobyčajných situáciách, ako skrutky v rožkoch, vyliahnuté vajíčka či hovädzí jazyk. Tento svet predmetov žijúcich vlastným životom v sebe spája na jednej strane "odovzdanosť a poslušnosť" pozorovateľa napríklad vo filme Byt (1968), na strane druhej jeho výraz "slobody a vzbury" ako v snímke Tichý týden v domě (1969).

Jan Švankmajer - Jídlo

Voľný filmový triptych začínajúci dvojicou Žvahlav aneb Šatičky Slaměného Huberta (1971) a Do pivnice (1983), ktorý nakrútil na Slovensku, vyvrcholil Švankmajerovým celovečerným debutom Něco z Alenky (1988). Vtedy 53-ročný filmár sa okrem réžie postaral aj o scenár a spolu s manželkou o výpravu. V snímke na motívy knihy Alica v krajine zázrakov Lewisa Carrolla kombinuje 3D animáciu s hereckým výkonom mladej Kristýny Kohoutovej. V Švankmajerovej adaptácii slávneho príbehu ide o stret reality, hry a sna realizovaný pomocou animácie, ktorá "dokáže imaginárny svet detstva znovu oživiť a vrátiť mu jeho pôvodnú dôveryhodnosť". Ako samotný autor dodal, "umenie sa stáva 'skutočným umením' až vtedy, keď prestáva byť nástrojom odrážania reality a je riadené len našou ničím neobmedzovanou túžbou".

Jan Švankmajer - Jídlo

Po páde komunizmu nakrútil Jan Švankmajer Konec stalinismu v Čechách (1990). Po snímke Jídlo (1992) sa začal orientovať najmä na celovečerné filmy. Už pod hlavičkou spoločnosti Athanor, ktorú založil spolu s producentom Jaromírom Kallistom, vznikol film ocenený Českým levom aj na festivale Karlovy Vary - Lekce Faust (1993). V tomto štúdiu vznikol aj film Otesánek (2000). Jeden zo Švankmajerových kľúčových filmov získal v roku 2002 Českého leva v kategóriách Najlepší film, Najlepšie výtvarné riešenie pre Jana a Evu Švankmajerovcov a režisérova manželka si odniesla sošku aj za Najlepší filmový plagát. Kritika udelila snímke cenu Kristián v kategórii Najlepší hraný film roku 2002. Horor o súčasnej rodine, ktorá nemôže mať deti, nakrútil Švankmajer svojím typickým spôsobom na základe rovnomennej známej rozprávky Karela Jaromíra Erbena.

Filozofický horor Šílení (2005), ktorý opäť kombinuje hraný film s animovanými pasážami, vyslala Česká filmová a televízna akadémia do boja o Oscara. Nedostal sa však do úzkeho výberu piatich filmov nominovaných v kategórii Najlepší cudzojazyčný film. Témou snímky je podľa slov samotného tvorcu "absolútna sloboda, civilizačná represia a manipulácia". V diele, voľne vychádzajúcom z poviedok Edgara Allana Poea, v ktorom si nájde miesto aj markíz de Sade, si zahrali napríklad Pavel Liška, Jan Tříska, Anna Geislerová, Martin Huba či Stano Dančiak. Ani oni, ani ostatní herci a herečky počas nakrúcania nevedeli, ktorá z postáv je duševne chorá a ktorá nie. Ak sa na to režiséra pýtali, smial sa. O tom má totiž rozhodnúť publikum.

Ani ako 75-ročný neprestáva Švankmajer hľadať nové spôsoby animácie. Základným princípom tvorby psychoanalytickej komédie Přežít svůj život (teorie a praxe) je, že miesto hercov a herečiek "hrajú" ich fotografie, ktoré sa vystrihnú a animujú pred kamerou ako papierový večerníček. Herci a herečky, vrátane Kláry Issovej a Václava Helšusa, sa spolu počas nakrúcania nestretli. Najprv nahovorili slabiky a samohlásky, ich výrazy a pohyby sa pritom nafotografovali a uložili do počítača, odkiaľ sa vybrali príslušné fázy. Tie nakoniec po vytlačení a vystrihnutí putujú pred kameru pre tradičnú ručnú animáciu. Niektoré scény zahrali skutočne naživo, vo filme sa však objaví len výsek tváre. Film má byť hotový v lete

Švankmajer okrem filmov nakrútil aj videoklip k piesni Petera Gabriela Sledgehammer. Neznáša iba reklamy. "Nakrúcať reklamu je rovnaká kolaborácia, ako keď niektorí kolegovia robili oslavné filmy o strane a vláde, prekvapujúco, mladí to tak necítia," vyhlásil. Od konca päťdesiatych rokov je aktívny aj na výtvarnej pôde. Slovesný prejav obsahuje predovšetkým literárne scenáre a taktilné básne, na teoretickej rovine sa venuje skúmaniu fenoménu hmatu a imaginácie.

Za mimoriadny umelecký prínos získal tento rok na Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary Krištáľový glóbus. Švankmajer, držiteľ viacerých ocenení, však tvrdí, že ceny neurobia z nikoho väčšieho alebo menšieho umelca. "Omnoho dôležitejšie je, či si niekto o niekoľko rokov pustí váš film," vyjadril sa. K ďalším významným oceneniam patrí napríklad Zlatý Medveď z Berlinale za krátky film Možnosti dialogu (1982).

Jeho syn Václav sa tiež venuje filmu. Režíroval napríklad krátkometrážne snímky Test (1999) či Světlonoš (2005). Ako herec sa podieľal na otcovom filme Lekce Faust.

Spracované podľa: Lexikon světového filmu (2005), Encyklopédia filmu (1993), iDNES.cz, www.kviff.com, www.variety.com, www.imdb.com, www.cfn.cz, www.lfs.cz

(SITA)