Video: Film Hviezda menom Sonja prinesie mrazivý príbeh človeka aj na Slovensko

Jedna vec sú práva a druhá vec je inakosť. Na práva by sme mali mať právo bez ohľadu na to či sme takí alebo onakí, pretože sa jedná o ľudské práva a pre ľudí by mali platiť rovnako. A to, že je niekto inakší, by nemalo znamenať, že tým pádom mu dáme o trochu „právičiek“ menej. Na Slovensku to tak, bohužiaľ, je. Správny Slovák má byť biely, heterosexuálny a katolík. Inak je to divné. A tomuto priemeru sa slovenská spoločnosť pod vedením rôznych vodcov prispôsobuje, lebo všetci chcú, aby ich ostatní videli ako slušných ľudí. To je jedno, že tí slušní ľudia v skutočnosti často „chľastajú ako dúhy“, sú vulgárni, hlúpi, bijú ženu, deti atd... Homosexuáli sú dlhé roky zosmiešňovaní, utláčaní práve takýmito ľuďmi, a možno práve preto, ako komunita na sebe ohromne pracujú. Oni nikomu nevadia, vždy tu boli a budú, nikoho neohrozujú. Ale je veľmi ľahké vybrať si ich za spoločenských nepriateľov, šíriť okolo nich strach a bojom proti nim upevňovať, alebo dávať najavo svoju moc. 
 

Určite nie všetko, ale mnohé, povedal by som, že väčšinu áno. Keď sa Sonja začala strácať, keď drogy spôsobili to, že prišla o posledný kúsok dámskych šiat, o poslednú parochňu a nemohla už ďalej byť ženou – Sonjou, zostal iba Luboš. Chlapík, ktorý za Sonjou stál, ktorý ju stvoril. A bol pravým opakom Sonje. Nepriebojný, plachý, nevýrazný a hamblivý človek, ktorý sa musel vyrovnať s tým, čo mu Sonja zanechala: závislosť na drogách, chorobu, bezdomovectvo... Stretol som ho po 5 ročnej pauze a nepoznal som ho. Sám prišiel za mnou s tým, že ideme dokončiť ten film. Len naše dohadovanie zabralo 4 roky času. Luboš nemal telefón, žil na ulici. Keď sme sa dohadovali, mal som jedinú podmienku, že musí o všetkom hovoriť úprimne. O svojej HIV pozitivite, o drogách, o svojich pocitoch, o všetkom. Zaujímala ma iba pravda, pretože som, samozrejme, o nej vedel najrôznejšie veci, išli o nej po Prahe neuveriteľné chýry, čo všetko pod drogami spáchala... Každý polrok sa šírila správa, že zomrela - bola to hviezda, takže sa stále o nej hovorilo, všetkých to zaujímalo. Keď som film strihal, vedel som, kde klame, kde si vymýšľa, či prikresľuje, a kde hovorí pravdu. Dával som si pozor, aby som vo filme použil iba pravdu a čakal som, že bude (ako Sonja) na mňa nahnevaná, keď film uvidí. Nebola. Bol to Luboš, bol dojatý a poďakoval mi, že som mu k tej pravde pomohol ja… Bolo to pre mňa, samozrejme, silné a keď som sa s ním vtedy lúčil, odchádzal Luboš v tichu. Chôdzou, ktorá trochu pripomínala Sonju, ale viac pokorne a odhodlane. Vtedy, v tom tichu som ich dušu cítil najviac, ale to sa nedá pomenovať. Luboš dnes žije na dedine, nevyhľadáva pozornosť a po tej húsenkovej dráhe svojho života sa snaží žiť zmysluplne.
Aj keď zmysluplné to celé bolo už aj na začiatku. Práve v kabaretoch, kde Sonja žiarila sa v 90. rokoch stretávali LGBT ľudia s heterosexuálnymi, búrali sa predsudky, odohrávali sa coming-outy pred priateľmi... Rástlo sebavedomie generácií gayov a lesieb, ktorí vyrastali v komunizme a demokracia ich zastihla, keď mali okolo 20 rokov... V podzemných kabaretoch, kde k tomu spievala živá Tina Turner (vlastne, to bola slečna Sonja) pieseň The Best.

Viac info o festivale: http://www.ffi.sk/

Autor: Jana Jurkovičová