Věru Chytilovú označujú muži za "potížistku"

Uviedla to vo štvrtok na besede po skončení premietania jej filmu Potížistky (2006) v klube Cinefil v rámci košickej časti Febiofestu. Vo filme, na ktorom sa autorsky podieľala aj spisovateľka a politička Zdenka Ulmanová, hovoria ženy a matky, predstaviteľky rôznych povolaní, vrátane političiek o tom, že žena nemá rovnaké šance v spoločnosti, ako muž a neraz je diskriminovaná, ustrkávaná, zatláčaná do úzadia len preto, že je žena. "Muži ma neraz označujú za "potížistku", pretože otvorene hovorím, čo si myslím a presadzujem spravodlivosť," odpovedala na otázku agentúry SITA Věra Chytilová. Zároveň dodala, že inšpiráciou k tomuto dokumentárnu filmu pre ňu bola česká strana Rovnost šancí, ktorú založila spoluautorka filmu Zdenka Ulmanová. Podľa Chytilovej "na postavení ženy v našich krajinách roky rokúce nedošlo k nijakému zlepšeniu, k nijakej pozitívnej zmene a politici majú len plné ústa rovnoprávnosti žien, no realita je inakšia". Pritom ako podotkla Ulmanová, v mnohých iných krajinách, napríklad severských, sa oveľa viac žien podieľa na správe vecí verejných ako v našich končinách.

"Budem teraz robiť film o Božene Nemcovej, ktorá usilovala o niektoré veci, ale ani tie sa nepodarilo presadiť, dosiahnuť ani dodnes. Ja som si svoje vydupala, vybojovala, a tak nechápem, prečo sa dnes ženy boja ozvať a nechajú sa utláčať," povedala Chytilová. Pripustila však, že ani jej dcéra, ani syn nie sú bojovníci ako ona, a aj keď s niečím nesúhlasia, tak mlčia, čo nedokáže pochopiť. "Treba vedieť povedať si svoje, za svoj názor sa postaviť, bojovať za správnu a spravodlivú vec a nielen sa hnať za kariérou, za peniazmi. Týka sa to tak mužov, ako aj žien," myslí si Chytilová. Podľa nej už od Adama muž ženu využíva, vykorisťuje. "Muž je pán všetkého, ale takto sa nedá ďalej žiť a existovať v budúcnosti," tvrdí Chytilová. Podľa nej sú muži zodpovední za všetko zlo na Zemi, lebo sa vyvyšujú a nevedia hospodáriť so všetkými darmi a silami na Zemi. Východiskom z toho je podľa nej ďaleko väčšia účasť žien na správe vecí verejných. "Neudeje sa to z večera do rána, ale keď nebudeme o tom hovoriť, hoci aj prostredníctvom filmov, tak sa to nezmení," hovorí režisérka. Politika na to musí vytvoriť podmienky, rovnako musí vytvoriť podmienky, aby rodičia mali čas na výchovu svojich detí, na kultúru a nenaháňali sa len kvôli zabezpečeniu základných existenčných potrieb. Aby rodičia mali čas byť pre ne vzorom, byť doma a venovať sa im, komunikovať a vysvetľovať, čo môžu so svojím životom urobiť.

Věra Chytilová sa narodila 2. februára 1929 v Ostrave. Študovala architektúru v Brne, no nestala sa z nej architekta. Začínala vo Filmových štúdiách Barrandov v Prahe ako klapka, skriptka, asistentka a pomocná režisérka. V roku 1962 absolvovala štúdium réžie na pražskej FAMU v ročníku Otakara Vávru, z ktorého sa sformoval tvorivý základ tzv. "novej vlny". Debutovala dokumentom Pytel blech (1962). Známe sú jej filmy: O něčem jiném (1963), Sedmikrásky (1966), Ovoce stromů rajských jíme (1969), Hra o jablko (1976), Panelstory aneb Jak se rodí sídliště (1979), Kalamita (1981), Vlčí bouda (1985), Šašek a královna (1987), Kopytem sem, kopytem tam (1988), Dědictví aneb Kurvahošigutntag (1993), Pasti, pasti, pastičky (2000). Ako režisérka hraného filmu sa naposledy predstavila tragikomédiou Hezké chvilky bez záruky (2006). Z dokumentov sú známe najmä Čas je neúprosný (1978), Praha - neklidné srdce Evropy (1984), Vzlety a pády (2000). Je členkou Európskej filmovej akadémie, držiteľkou Ceny za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii z MFF Karlove Vary 2000 a množstva ďalších domácich a zahraničných ocenení.

(SITA)