Vernisáž výstavy Vladimíra Havrillu v SNG v Bratislave

BRATISLAVA 23. marca (WN/PS) -

Vladimír Havrilla – Medzi sci fi, slasťou a Zenom

Esterházyho palác, 2. poschodie, Námestie Ľ. Štúra 4, Bratislava

Vernisáž: 23. marec 2006, 17.00 hod.

Trvanie: 24. marec 2006 – 28. máj 2006

Koncepcia výstavy: Dušan Brozman

Spolupráca za SNG: Aurel Hrabušický

Od piatku 24. marca 2006 bude v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie sprístupnená pre verejnosť výstava jednej z najvýraznejších postáv slovenského intermediálneho umenia Vladimíra Havrillu. Expozícia s tajomným podnázvom „Medzi sci fi, slasťou a Zenom“ ponúkne návštevníkom výber autorových diel z oblasti sochárstva, filmu, maľby, kresby, počítačovej grafiky a potrvá do 28. mája.

Tvorba Vladimíra Havrillu sa od konca 60. rokov 20. storočia rozvíja v mnohých tematických okruhoch, ktoré sa navzájom prelínajú, ovplyvňujú a vytvárajú celok spájajúci v sebe princípy archaického a súčasného, mužského a ženského. Ich koexistenciu často vyjadrujú vizuálne a textové príbehy rozpovedané v dlhodobých cykloch. Príkladom je Neúspešný let (1967–1987), kde sa v rôznych variáciách objavuje postava vesmírneho či vzdušného stroskotanca – motív ťahajúci sa Havrillovým dielom až po súčasnosť. Od konca 70. rokov pravidelne vznikali kresebné kompozície ako Na konci mesta, Nevidia nás, Pavúčí muž, Kútový a Mimikrí muž alebo žena. Hrdinovia týchto metafyzických komiksov sa niekedy strácajú v spleti labyrintov, splývajú s usporiadaným priestorom a nadobúdajú mimikry architektúry. Prejavuje sa v nich ťažoba obdobia, zároveň ich však odľahčuje poetika pripomínajúca detskú hravosť.

V procese tvorby necháva Havrilla voľný priechod svojej fantázii a invenčnosti, používa najrôznejšie materiály a výtvarné prístupy. Už ako 20-ročný si obľúbil sadru pre ľahkosť a rýchlosť modelovania, ale aj pre jej bielu farbu, svetlosť a čistotu. O niečo neskôr pracoval aj s polystyrénom, charakteristickým svojou neuveriteľnou ľahkosťou, teplom a aspektom ochrany. Jeho objekty zo 70. a začiatku 80. rokov sú výnimočné svojimi prekvapivými a nevídanými kombináciami, ako napríklad neónovým svetlom s vodou a so živými rastlinami. V iných prácach spája drevo s keramikou a hliníkom alebo kameň s tlejivkami a vodou. V tomto období bol jeho umelecký prejav síce zviazaný s tradičnými technikami a médiami, no v spolupráci dával prednosť skôr akčným a konceptuálnym umelcom (Ľubomír Ďurček, Ján Budaj, Peter Bartoš, príležitostne Juraj Mihalík, Peter Eliáš a iní).

Vyše desať rokov sa Vladimír Havrilla venoval tvorbe krátkych experimentálnych filmov. Väčšina z nich vznikla v 70. rokoch, za pomoci jeho vlastnej 8mm kamery (Lift, No limit, Lebo veľa hrešila, Bábika a iné). Po oboznámení sa s médiom filmu začal v polovici 90. rokov minulého storočia pracovať s počítačom. Ako prostriedok pre prácu ho zaujal nielen možnosťou modelovať ním figúry, narábať s obrazom a jeho animáciou, ale aj nehmotnosťou vznikajúceho virtuálneho sveta: stlačením na gombík tento svet zmizne, nastane to, čo symbolicky nájdeme v skle, vode, svetle alebo v bielej farbe – absolútnu čistotu.

Biografické údaje

1943 Narodil sa 13. mája v Bratislave

1957–1962 Škola umeleckého priemyslu, Bratislava

1962 V pivnici na ulici C. Hronského si zriadil ateliér, v ktorom robil sadrové sochy ovplyvnené Brancusim a Moorom.

1962–1968 VŠVU, Bratislava (prof. F. Štefunko, R. Pribiš)

1970–1972 Ateliér Abbey Road s Mariánom Polonským na Radlinského ul. v Bratislave

1970–1984 Projekty fontán

1972–1982 Intenzívne sa venuje trikovej, animovanej a hranej filmovej tvorbe. Natočil 20 krátkych filmov (super8-mm) a napísal približne 140 scenárov a námetov k filmu.

1974 Ako jediný výtvarník vystúpil zo Zväzu Slovenských výtvarných umelcov

1976 Vyšetrovacia väzba, Bratislava

1978–1981 Aktivity v oblasti performans v úzkom okruhu priateľov (Ján Budaj, Peter Bartoš, Robert Cyprich, Juraj Mihalík, Peter Thurzo,

Jaroslav Štuller, Ľuba Lauffová, Tomáš Petřivý, Igor Kalný, Tomáš Štraus)

1978 Fontánka, Košice (Realizácie v architektúre)

1980–1981 Rozsiahly cyklus figurálnych pastelov

1982 Venuje sa art-protisom

1982–1984 Podpisuje niektoré práce pseudonymom R. W. (Roberta Weinerová) alebo R. W. V. H.

1984 Pod pseudonymom Roberta Weinerová publikuje fragment románu Noc a deň (Svědectví, Paríž)

1985 Projekty Atrium a Ten Minutes (súťaže pre architektúru, vypísané časopisom Japan Architecture)

1987 Projekt Dix minutes (súťaž Inventer 89 pre architektúru, vypísané francúzskou vládou)

1986–1994 Venuje sa keramickej tvorbe ako dizajnér v štúdiu Art 4, Bratislava. Vyrába pomaľované vázy, špeciálnu šálku na kávu s dvoma otvormi prepojenými na dne šálky, ženské torzo nazvané Generál

1989–1990 Socha Zenové dievča (bronz a žula), Bratislava – Petržalka (Realizácia v architektúre)

1990 Vytvoril Sochu cez telefón, ktorej výrobu zadal len cez telefonický príkaz

1990–1993 Vyučuje sochárstvo na VŠVU v Bratislave. Vytvorí logo pre Galériu Medium

1991 Body and Soul. Použije anonymný, nájdený obraz a nechá ho skoro nedotknutý vyznieť spolu s vlastným dielom

2000 Vyvesí plagát Muž sochy slobody (návrh na dostavbu dvojičiek) vo WTC v New Yorku. Na plagát dal nápis: Novarum rerum nascitur

nobis ordo (Poriadok nových vecí prichádza)

FOTO:SNG