Veľkým obrancom Ľ. Štúra bol literárny historik Jozef Škultéty

Bratislava 8. septembra (TASR) - Jozef Škultéty (1853 Potok pri Rimavskej Sobote - 1948 Martin), historik, literárny historik, literárny kritik a doživotný správca Matice slovenskej v Martine, bol aj neúnavným publicistom, obrancom národných práv Slovákov a obhajcom ich činov a konania. Celý život publikoval politické články, úvahy a state predovšetkým v Národných novinách a v Slovenských pohľadoch. Pritom sa neraz dostal do sporov a vášnivých polemík. No a keďže geniálne a mimoriadne nadané osobnosti vždy vyvolávajú kontrapunktické hodnotenia, chválu i odsudzovanie, nevyhol sa ani sporom o Ľudovíta Štúra. Víťazná cesta jeho slovenčiny, dnes nášho národného jazyka, ešte aj na začiatku 20. storočia dráždila jej mnohých nežičlivcov a odporcov. A tak nie div, že do sporov o osobnosť a odkaz Ľudovíta Štúra sa viackrát zaplietol aj Jozef Škultéty.


Výber z publicistiky Jozefa Škultétyho naposledy vyšiel pod názvom Za slovenský život v Matici slovenskej v roku 1998. Obsahuje články, úvahy i polemické state na rôzne prejavy života nášho národného spoločenstva. Aj na obranu Ľudovíta Štúra. Tak napríklad v článku V záujme ľudu z 23. apríla 1901 v Národných novinách napísal: „Štúr ako človek myšlienky, človek ideí, bol pokladaný za človeka nepraktického. Tak posudzovali ho i niektorí z jeho súčasníkov. A predsa stačí si poprezerať čísla jeho Slovenskích Národňích Novín, vydávaných od roku 1845, aby sa vyvrátila mienka o jeho nepraktickosti. Hneď v prvých svojich číslach Štúrove noviny mali takéto články: Ľud náš obecný - jeho vyučovanie, Terajšie ľudu vyučovanie, Nedeľné školy, Spolky miernosti (jeden za druhým v piatich číslach o spolkoch miernosti. (...) Horliví slovenskí národovci podľa svojej možnosti presadzovali do života všetko to, čo radilo sa v novinách...“ V eseji Tie články „Našej doby“ zo 4. júna 1901, uverejnenej v Národných novinách, už bol polemickejší.

Reagoval na článok Karola Kálala, inak milovníka a propagátora Slovenska, ale odporcu slovensko-českej jazykovej rozluky: „Čo robí tento K. Kálal v mene česko-slovenskej vzájomnosti, ukážeme ešte na jednom príklade. V 5. čísle tohoročnej pražskej Osvěty v článku Netrhejte se od Bible Kralické!, adresovanom Cirkevným listom, napísal toto: 'Co všecko sliboval Štúr národu, odvrhneli češtinu a přijmeli slovenštinu! A za třicet let potom, v těžké době, Josef Hurban, věrný druh Štúrův, jeho spolupracovník při díle literárního odloučení, prohlásil před tváří celého národa československého: Všecky pohromy naše jsou následok slovenštiny!'“ Škultéty replikuje: „Predovšetkým Štúr nesľuboval hory-doly, nezavádzal nikoho a o 'odvrhnutí češtiny' nikomu nehovoril.“ V ďalšom texte potom vysvetlil ironický zmysel Hurbanovho výroku na adresu Kolomana Tiszu, lebo životaschopnosť slovenčiny bola naozaj „pohromou“ pre mocenské ambície uhorskej šľachty, no zároveň vyvolala aj reťazec „politických pohrôm“ pre Slovákov, od zrušenia gymnázií a Matice slovenskej až po tzv. „matričný zákon“, ktorého dôsledky sú poznateľné v pomaďarčených priezviskách Slovákov až dodnes.

Škultéty si takto podal Čecha Karola Kálala, no o druhom Čechovi, Jánovi Kadavom, usídlenom na Slovensku, napísal toto: „Štúrovci, už na začiatku štyridsiatych rokov, vo svojich slovenských zápasoch nemali vrúcnejšieho podporovateľa nad Kadavého. Sám nemajetný, chudobný, Ľudovíta Štúra v jeho najťažších chvíľach podporoval i peňažne. Hurbanovi pomáhal grošom pri vydaní Nitry. Len taký človek mohol sa pridať k Slovákom v ich ťažkých duchovných bojoch.“ A aby sme nezabudli - v širšej štúdii Srbi a Slováci z roku 1927, nám pripomína aj toto: „A v Bratislave krásne roky Štúrovho účinkovania! Srbská a chorvátska školská omladina spolu so slovenskou chystala sa tam pred rokom 1848 k službe národu. Ľudovít Štúr zhromažďoval okolo seba Srbov a Chorvátov, tak isto ako aj Slovákov. Zo Štúrovej školy vyšiel medzi inými národný hrdina Svetozár Miletič a významný vedec Djura Daničič.“

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR