Veľkú pozornosť venuje Ľ. Štúrovi aj Slovenský biografický slovník

Bratislava 19. októbra (TASR) - Najväčším slovníkovým biografickým projektom encyklopedického charakteru je šesťzväzkový Slovenský biografický slovník, ktorý v rokoch 1986-1994 postupne vydávala Matica slovenská v Martine. V abecednom poradí uvádza všetky významné, no už nežijúce osobnosti, ktoré sa viac či menej dotýkajú Slovenska a slovenského národa, a to od roku 833 až do roku 1990. Heslo o Ľudovítovi Štúrovi sa nachádza v piatom zväzku a je najrozsiahlejšie. (Rozsahom sa mu približuje heslo o Štefánikovi.)


Heslo v tomto slovníku vypovedá o živote a diele Ľudovíta Štúra suchou rečou vedeckého štýlu, no z hľadiska faktografie je obsiahlejšie ako niektoré knižné monografie. V slovníku je napríklad zdôraznená málo pripomínaná skutočnosť, že Ľudovít Štúr bol v rokoch „1840-43 nehonorovaným námestníkom prof. J. Palkoviča na Katedre čs. reči a literatúry v Bratislave.“ Iným málo známym faktom je skutočnosť, že srbskí študenti v Bratislave „z jeho iniciatívy si založili spolok Srbská čitáreň“ a že on sám v roku 1844 „sa stal z poverenia Matice srbskej jeho dozorcom a srbskému hnutiu dával hlbšie organizačné zázemie a politický smer.“

V textoch viacerých životopiscov i v textoch autorov príležitostných článkov a esejí sa veľmi často spomína akoby až intelektuálna závislosť Ľudovíta Štúra na učení a vývodoch nemeckého filozofa G. Hegla. Pravdou je, že si ho poctivo naštudoval. No rovnako intenzívne študoval aj Herderovu filozofiu. Text v slovníku to dáva na správnu mieru: „Heglovskú dialektiku, ktorá mu poskytovala kľúč k riešeniu radu otázok, dokázal tvorivo aplikovať vo vedeckej, publicistickej a praktickej činnosti. Do slovenského myslenia výrazne vnášal vývojový prvok, subjektívno-praktický a optimistický rozmer.“ V súvislosti s kodifikáciou spisovnej slovenčiny slovník zdôrazňuje aj fakt, že Štúr slovenčinu „považoval za samostatný jazyk, najbližší praslovančine“. Bola to odvážna myšlienka takto sebavedome charakterizovať slovenčinu, no Štúr mal v dobe vzniku spisovnej slovenčiny najlepšie jazykovedné vzdelanie zo všetkých slovenských vzdelancov a intelektuálov. Jedine s vedomím tohto vzdelanostného zázemia to mohol bez zaváhania vysloviť. A zdá sa, že mal a má pravdu, pretože nemáme vedomosť o tom, že by zo súvekých slavistov niekto protestoval.

Slovník uvádza i skutočnosť, že Ľudovít Štúr „vypracoval i návrh na vytvorenie prvej celonárodnej kultúrnej inštitúcie Tatrín, na pôde ktorej sa mali riešiť všetky kľúčové problémy slovenského života a hnutia“ i to, že od roku 1844 bol členom jeho vedenia. Menej sa vie tiež o tom, že uhorský snem, ktorého bol Štúr od októbra 1847 poslancom za mesto Zvolen, bol posledným stavovským snemom v jeho dejinách. Revolučné udalosti si vyžiadali iné riešenia. Slovník zdôrazňuje aj to, že jeho komparatívne dielo O národných piesňach a povestiach plemien slovanských vyšlo okrem češtiny kompletne alebo v širokom výbere po srbsky, ukrajinsky, slovinsky a nemecky.

Na záver slovník hodnotí osobnosť Ľudovíta Štúra takto: „Ako osobnosť prvoradého významu stál pri zrode moderného národa, romantickej národnej kultúry, kodifikácii spisovného jazyka, prehĺbil koncepciu národnej svojbytnosti Slovákov. Radí sa k najvýznamnejším bojovníkom proti národnému a sociálnemu útlaku, za presadenie zásad demokracie a občianskeho života, za povznesenie hospodárskej a duchovnej úrovne širokých vrstiev ľudu, nielen v dejinách slovanských národov vôbec, ale v celoeurópskom koncepte.“

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR