Vedec M. Vaněk: Nie je svedectvo, že by prežil slovenský žid Sobibor

Bratislava 9. novembra (TASR) - Krištáľovú noc, ktorej 80. výročie pripadá na 9. novembra, poníma vedecký pracovník Slovenského národného múzea (SNM) - Múzea židovskej kultúry Michal Vaněk ako otvorenú demonštráciu politického antisemitizmu, ktorý sa postupne nabaľoval, až dospel k vyvraždeniu miliónov ľudí.


Kým protižidovské pogromy z noci z 9. na 10. novembra 1938, známe ako Krištáľová noc, sú ukážkou antisemitizmu a podstatou zničenia židovstva, povstanie vo vyhladzovacom tábore Sobibor sa stalo jedným z najvážnejších a úspešných povstaní židov proti nacizmu. Povstanie v tábore Sobibor (poľsky: Sobibór) sa začalo 14. októbra 1943, nacisti tábor po povstaní zničili v novembri toho istého roku. Od tých udalostí uplynulo 75 rokov.

Sobibor bol vyhladzovací tábor, teda ani nie pracovný či koncentračný. To znamená, že ľudia mali do neho prísť a už sa nikdy nemali vrátiť do bežného života, vysvetlil pre TASR Vaněk, zástupca riaditeľa SNM - Múzea židovskej kultúry v Bratislave. Tábor nacisti postavili "na veľmi nedostupnom mieste, ktoré malo z pohľadu nacistickej logistiky výhodu železničného prípoja". Ako ďalej vysvetlil, išlo o miesto na hranici v súčasnosti Bieloruska, Ukrajiny a Poľska na poľskej strane pri rieke Bug. "Sú tam nedostupné, močaristé, zalesnené oblasti," uviedol Vaněk. Tábor vznikol v rámci Akcie Reinhard v roku 1942 a patril medzi prvé nacistami vybudované tábory: prvé boli Belžec, Treblinka a Sobibor. Podľa tábora v Belžci bola navrhnutá a realizovaná infraštruktúra v Sobibore. Akcia Reinhard bol krycí názov pre vytvorenie vyhladzovacích táborov v Lublinskej oblasti.

Pre Slovensko je Sobibor významný tým, že je to miesto, kde bolo zavraždených najviac slovenských občanov židovského pôvodu podľa rasových zákonov. Počet 25.000 je približný, lebo "vieme o transportoch, ktoré smerovali do Lublinskej oblasti, problémom je však, že sa nezachovali dokumenty, dokumentácia". Ako dodal, dokumentáciu zničili nacisti, doteraz sa dokonca nenašiel ani pôvodný plán tábora. Zo Slovenska do tábora putovalo 25 transportov. "Nemáme priamych preživších, nemáme nijaké svedectvo o tom, že by prežil nejaký slovenský občan židovského pôvodu Sobibor," akcentoval. Jediný dôkaz človeka, ktorý prežil Sobibor a bol zo Slovenska, skúma historik Ján Hlavinka z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (HÚ SAV). "Ten človek sa síce dostal za bránu Sobibora, ale hneď bol vybraný do pracovného komanda, ktoré bolo poslané mimo tábora, teda mimo tej táborovej mašinérie," podotkol.

Odborníci poznajú tábor z výpovedí preživších väzňov a z archeologického výskumu. Pri tom používajú napríklad diaľkové sondáže, teda drony so skenermi, pomocou ktorých sú schopní rozoznávať rôzne materiály, a podľa hustoty materiálu skener archeológom ukázal kontúry štruktúr, ktoré na mieste boli. Potom špecialisti pristúpili k fyzickej archeológii, k odkrytiu konkrétnych miest. Kombináciou metód zistili presnú lokalizáciu napríklad plynových komôr, ale aj nacistami cynicky nazvanej Cesty do neba - teda cestičky z baraku, kde sa ľudia museli vyzliecť, odobrali im veci a hnali do plynových komôr, povedal Vaněk.

Okrem občanov zo Slovenska boli v Sobibore Poliaci, desaťtisíce Holanďanov aj francúzski židia dopravení transportom z Drancy.

V Sobibore pôsobilo podzemné hnutie, viedol ho Leon Feldhendler, rozmýšľali o nejakej forme úteku, ale problém týchto ľudí bol v tom, že nemali bojové skúsenosti. Situácia sa zmenila v lete 1943 príchodom transportu z Minska. V tomto transporte do tábora priviezli vojnových zajatcov Červenej armády.

"Dnes vieme, že povstanie sa podarilo a do deja vstupuje postava Alexandra Pečerského. So spoluzajatcami mali vojenské skúsenosti, pripravili plán a úspešne povstanie realizovali. To vypuklo pred 75 rokmi, 14. októbra 1943, keď sa väzňom pod rôznymi zámienkami podarilo vylákať dozorcov, odzbrojiť ich, získať zbrane. Išlo o to, ako povedal Pečerský, aby sa všetci dostali von. Ako však vysvetlil Vaněk, to nebolo úplne možné, lebo napríklad časť tábora, kde boli plynové komory a kde spaľovali mŕtvych, bola absolútne odizolovaná od ostatných častí tábora a väzni tam pracujúci nemali nijaký styk s ostatnými väzňami.

Z asi 650 - 700 väzňov, ktorí boli v čase povstania v Sobibore, sa 350 podarilo utiecť. Podľa rôznych informácií historikov aj preživších, ktorí sa touto tematikou zaoberali neskôr, z tých 350 druhú svetovú vojnu prežilo 48, do 50 ľudí. "Vyzerá to tak, že do povstania neboli zapojení žiadni slovenskí občania, lebo už boli mŕtvi. Väčšina transportov do Sobibora išla v roku 1942, povstanie bolo o rok neskôr, nebola šanca, že by niekto dovtedy prežil," vyslovil názor zástupca riaditeľa SNM - Múzea židovskej kultúry.

O povstaní v Sobibore nakrútil film divadelný a filmový herec Konstantin Jurjevič Chabenskij. Pre neho bol film Sobibor režisérskym debutom. Premiérovo ho premietli v kine Lumiére v Bratislave 7. mája tohto roku.

V ten istý deň sa konala aj rusko-slovenská konferencia. Podľa Vaňka bolo zaujímavé vidieť ruskú interpretáciu udalostí v Sobibore. Ďalšia odborná konferencia sa konala 9. septembra v Univerzitnej knižnici. Priniesla niekoľko iných pohľadov na túto problematiku, uviedol.

O problematike Sobibora sa na Slovensku málo vie, konštatoval Vaněk, ktorý bol na tom mieste trikrát. Od roku 2009 je členom medzinárodnej odbornej komisie, zloženej z expertov z Poľska, Holandska, Izraela a Slovenska. Spočiatku pripravovali smernice k projektu na vybudovanie nového pamätníka a múzea v Sobibore. Dovtedajšie totiž považovali za nedôstojné. V súčasnosti je už vybudovaná časť pamätníka. Masové hroby sú vyznačené, aby sa po nich nešliapalo. K 75. výročiu povstania malo byť múzeum otvorené, momentálne je hotová hrubá stavba aj so strechou a cestička k masovým hrobom. V rokoch 2019 - 2020 by už malo byť možné plnohodnotne navštíviť pamätné miesto, priblížil. Podľa Vaňka by sa mala nadviazať spolupráca múzea v Seredi so Sobiborom, aby tam mohli chodiť aj školské zájazdy.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR