Vedci prišli na to, čo Aboridžinci vedia desiatky tisíc rokov: Požiare v Austrálii zakladajú vtáky. Zámerne

Sami cielene roznášajú tlejúci uhlíky a konáre, aby podpálili buš o kúsok ďalej. Prečo to robia? O tom píše ScienceAlert .

Aktuálny objav austrálskych výskumníkov možno šokuje, ale dá sa len ťažko považovať za novinku: domorodí Aboridžinci sú o tejto informácii oboznámení dobrých 40 000 rokov. A vysvetľuje to, prečo tri druhy miestnych dravcov (orliak hnedý a klinochvostý a rároh premenlivý) nazývajú títo pôvodní obyvatelia vo svojej zoologickej mytológii ohnivými vtákmi. Na tému cieleného šíreniu požiarov operenci upozornil už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia doktor Phillip Waipuldanya Roberts, ale prakticky nikto mu neprikladal váhu. Celý ten nápad znel totiž úplne šialene a neuveriteľne.

Požiare sú prirodzené, ale niekto im pomáha

Každý rok zhorí 75% svetovej rozlohy tropických saván na popol. Je to prirodzený proces. Požiare oživujúci substrát živinami a likvidujúce starú biomasu sem jednoducho patrí. Ani Austrália nie je výnimkou: každý rok tú zhorí okolo 18% rozlohy saván , teda niečo okolo 1,89 miliónov kilometrov štvorcových. Tamojší hasiči z toho pochopiteľne moc radosť nemajú, a vyvíja nemalé úsilie, aby sa ničivé plamene nedotkli ľudských sídiel. Moc sa im to ale nedarí. Nové ohniská požiarov sa akokeby naschál objavujú míle pred hlavnou ohnivou stenou, s ktorou bojujú, prípadne začnú horieť miesta za existujúcimi bariérami, preventívne vypálenými plochami, riekami alebo širokými cestami.

Tieto ohnivé preskoky, ktoré im značne komplikujú prácu a vystavujú ich životy smrteľnému nebezpečenstvu, navyše pôsobia dosť náhodným dojmom. A nedajú sa moc vysvetliť tým, že by iskru odniesol k miestu nového požiaru vietor. Že by teda na mieste pôsobil nejaký zlomyseľný podpaľač? Etnobiolog Mark Bonte rozhodne súhlasí. "Len páchateľa nie je potrebné hľadať medzi ľuďmi. Na vine sú dravce. "Čože? Áno, Bonte spolu s kolegami zaznamenal podrobne celý proces umelého zakladania požiarov vtákmi. Dravci sa najprv priblíži tesne za plamennú stenu hlavného požiaru, ktorý postupuje krajinou. A tu si do zobákov či pazúrov nazbierajú tlejúci vetvičky.

Dravci nepotrebujú zápalky

S nimi potom zamieria pred hlavný požiar (o 300-1200 metrov dopredu), kde na príhodnom suchom mieste svoj zápalný náklad pustia. Šanca, že tým rozrobíme ďalší požiar, sú veľké. Už preto, že podobný podpaľovací cyklus môžu niekoľkokrát opakovať. A prečo by niečo také robili? Plamene totiž vypudia z úkrytov mnoho živočíchov: hadov, jašteríc, hlodavcov a drobných vačkovcov. Podpaľačské dielo im ich naservíruje ako na striebornom podnose. Zvieratá poháňané plameňmi a do plameňov sa prakticky nekryjú a sú veľmi ľahkou korisťou dravcov. A po každom požiari zostane na spálenisku bezpočet ohorených mršin, ktoré môžu dravé vtáky ďalej konzumovať.

Oheň, ktorému trochu pomôžu, im nachystá skutočné hody. Tieto pozorovania neskôr potvrdil ornitológ Bob Gosford. "Je v tom jasný zámer. Na šírenie ohňa sa súčasne podieľa stovky dravcov, pretože každý z nich má vďaka tomu zaistený dostatok potravy, "hovorí Gosford.

"Zakladanie ohňa sme brali ako rýdzo ľudskú záležitosť, ale evidentne v tom nie sme sami. Dravci síce nepoužívajú zápalky, ale výsledok je rovnaký. Pokiaľ ide o náš objav: nie je to vlastne žiadny zázrak. Neobjavili sme nič, pretože o tomto už desiatky tisíc rokov vedeli Aboridžinci. A napriek silnému skepticizmu sme len potvrdili to, čo im už dávno bolo zrejmé, "dodáva Bont.

Zdroj: ekolist.cz, Foto: Dick Eussen