Vajanský pomáhal mladým autorom na básnické pódium

Bratislava 20. októbra (TASR) - Svetozár Hurban Vajanský bol na rozhraní rokov 1913-1914 posledný raz v Rusku, konkrétne v Petrohrade. Ako sme už naznačili v predchádzajúcom bloku, bola to do istej miery rozlúčková cesta. Jeho priatelia - slavianofili a slavisti zostarli, postupne prestávali spoločensky účinkovať, prípadne zaľahli a dožívali.


Napriek tomu, Vajanského mimoriadne potešila jedna vec. Slavista Andrej Sirotinin zostavil a vydal reprezentačnú antológiu "Rossija i Slavjane". Vajanskému ju priniesol slovenský polyglot Vladimír Krivoš, vtedy už riaditeľ cárskej knižnice. V ruskom preklade boli v nej publikované tieto Vajanského básne: Pred pamätníkom Puškina v Moskve, Tatry, Dosť, Slovenské deti, Prosba, Saň a úvod k básnickej zbierke "Zpod jarma". Štyri básne preložil Andrej Sirotinin, dve A. Čjuminovová. (Ako vidieť, slovakisti mali v Rusku bohaté zastúpenie už na začiatku 20. storočia.) Báseň Pred pomníkom Puškinovým v Moskve je vlastne sonet a jeho prvé dve strofy znejú takto: "Onegin tvoj mi tiché noci búri,/ mňa obájila nežnosť tvojej Táni,/ tvoj Fontán šumí v čulom šepotaní,/ boj poltavský mi celou mysľou zúri...// I Petra vidím v pušiek hustom kúri,/ dym cítim ruskej zimy na svitaní -/ vôd nevských čujem valy v hukotaní,/ vzburou hrmia Kremľa sväté múry..."

Vajanského rovnako potešil aj Encyklopedický slovník (Encyklopedičeskij slovar), kde bolo zaradené aj obsiahle heslo "Gurban (psevd. Vajanskij) Svetozar". Jeho Autorom bol Alexander Pogodin.

Je to neuveriteľné, ale kalendárium života a diela S. H. Vajanského to presvedčivo dokumentuje - len čo sa vrátil z Ruska (a bolo to na pravoslávny Nový rok), už aj sa vybral do Nemecka. Musel vidieť novú expozíciu slávneho múzea Pergamon v Berlíne. Po návrate sa o svoje dojmy z cesty podelil so záujemcami na viacerých besedách a ako to už u neho bývalo roky zvykom, do Národných novín napísal reportáž.

Z dnešného pohľadu nás však viac zaujíma podnet, ktorý si priniesol z Ruska. V jednom z úvodníkov Národných novín zo začiatku roku 1914, ktorému dal troška poetický názov Menej citu, menej vôle, sa zamýšľa nad problematikou čitateľského zázemia pre slovanskú literatúru. Perspektívu vidí pomerne pozitívne, no apeluje na zintenzívnenie vzdelávacieho procesu na Slovensku, aby sme mali viacej vzdelaných ľudí, lebo inak naša literatúra sa stratí v širokom spektre slovanských národov a možno aj zmizne zo stola Európy. Národ nemôže existovať bez literatúry, tak ako literatúra nemôže existovať bez národa. Literatúra je nosič jazyka, a jazyk je základný znak národa. To je prakticky filozofická axióma, ktorú netreba dokazovať, lebo z nej od vekov žije ľudská forma života.

Vo februári roku 1914 v Starej Pazove na Dolnej zemi zomrel Vajanského mladší brat Vladimír Hurban, otec nastupujúceho dramatika Vladimíra Konštantína Hurbana, známeho pod skratkou VHV (véhávé), Vajanského synovec a vtedy už autor úspešnej divadelnej hry Záveje (1913). V polovici marca sa lúčil s advokátom, politikom a všestranným organizátorom národného života Slovákov Pavlom Mudroňom, ktorý zomrel v Těšíne, no pochovali ho v Martine a koncom mája musel napísať nekrológ za Jánom Petrichovichom, všestranným a uznávaným národno-kultúrnym a vlastivedným pracovníkom a spoluzakladateľom Slovenského národného múzea.

Z tohto obdobia života S. H. Vajanského literárne zaujímavá je aj zdanlivo nenápadná recenzia z Národných novín o debute mladého básnika, katolíckeho kňaza Ignáca Grebáča - Orlova. S Vajanským mali pekný medzigeneračný vzťah. Grebáč - Orlov neskôr vo svojej "Rozpomienke..." o tom napísal: "Pečať jeho charakteru vrytá bola do jeho diel. Zamiloval som si ho nielen ako veľkého románopisca a básnika, ale i ako žurnalistu. Jeho Národnie noviny boli i duševným pokrmom, temer som hltal každú ich písmenu." A ďalej: "I pojal ma pod pazuchu a ako nejakú mladuchu viedol ma do svojho domu. Čo som ja vtedy cítil, to sa opísať nedá. Mňa vedie Vajanský do svojho domu. Cestou bol veľmi veselý a ledva sme prekročili prah jeho domu, už i kričal: - No, mama, už ti ho vediem! Tu ho máš. To je ten náš Orlov!"

Ako vidieť, po Kraskovi a Jesenskom Grebáč - Orlov bol ďalším mladým kandidátom, ktorému Vajanský pomáhal na básnické pódium. Zároveň je to ďalší dôkaz, že Štúrov zaklínací odkaz povýšiť národný princíp nad konfesionálny a pestovať ekuménu bol stále živý a napĺňal sa. A to je aj jeden zo základných pilierov stavu spoločnosti, ktorému hovoríme demokracia alebo demokratizmus.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR