Vajanský celý život bojoval za práva a slobodu svojho národa

Bratislava 3. novembra (TASR) - Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému, tak ako jeho otcovi Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, do posledných chvíľ života záležalo na osude slovenského národa. Do posledných dní života zápasil o jeho práva a bojoval za jeho slobodu. A z tohto zápasu neodstúpil ani v zlých, hladných, krvavých a zradných rokoch Prvej svetovej vojny, hoci nitky a povrázky jeho života sa už načahovali za siedmym krížikom.


Koncom marca 1915 napísal do Národných novín (č. 84) úvodník pod názvom Osvedčenie. Vyjadril v ňom svoje (a iste nie len svoje) odmietavé stanovisko k tzv. "uzavretiu československého povereníctva". Na zjazde česko-slovenských krajanov z Ruska, Francúzska a Anglicka v Paríži založili Národnú radu obcí česko-slovenských, ktorá vzápätí - ako zaznamenáva Kronika Slovenska - "vydala osobitné Poslání na Slovensko, sľubujúc Slovákom v nezávislom soustátí česko-slovenském samosprávu slovenského územia s vlastným snemom v Nitre." Napriek až dokonale pozitívnemu vzťahu Vajanského k českému národu, jeho dejinám a kultúre, takéto tútorstvo sa mu nepáčilo. A preto zaprotestoval. Slovenský národ vždy vnímal ako rovnoprávneho partnera všetkých európskych národov a považoval to za prvý predpoklad jeho dôstojnosti. Nakoniec, bol to aj odkaz jeho otca i uja

Ľudovíta Štúra, ktorého si veľmi dobre pamätal z detstva. Slovenský národ nepotreboval a nepotrebuje nijaké "poverenie", môže byť len požiadaný, môže sa mu navrhnúť a ponúknuť, ale konečné rozhodnutie je len na ňom samotnom. To bol zmysel a podstata Vajanského úvodníka Osvedčenie. Podobne polemicky vystúpil proti nápadu Antona Štefánka, ktorý vyše pol storočia po uzákonení spisovnej slovenčiny navrhoval, aby sa čeština stala spisovným jazykom na Slovensku. Urobil tak v článku s príznačným názvom Zavrátenie v Národných novinách z konca mája 1915 v čísle 104. Anton Štefánek, rodák z Veľkých Levár, bol vtedy redaktorom Národních listu v Prahe, preto sa Vajanský jeho myšlienke ani veľmi nečudoval. No práve preto mu nekompromisne vstúpil do svedomia a publicisticky ho zotrel pod čiernu zem. Zároveň to bol odkaz pre všetkých v Prahe a v bližšom i vzdialenejšom českom okolí, že v otázke jazyka sme nekompromisní a neustúpime ani o piaď trochejského verša.

Tieto akoby prvé lastovičky z roku 1915 o možnom povojnovom štátnom zbrataní sa Čechov a Slovákov mali však aj veľké pozitívum. A Vajanský to vedel. Signalizovali mu, že to, čo už dávnejšie tušil a predpovedal, sa stáva skutočnosťou. Európa sa začala hýbať. A ten pohyb znamenal koniec rakúsko- uhorskej monarchie, prepisovanie hraníc a iné mocenské rozdelenie Európy. A na tento pohyb musia byť dôstojne pripravení aj Slováci. Preto tá jeho
nekompromisnosť v základných otázkach riadenia budúceho štátu a používania jazyka, ktoré neodmysliteľne patria k slobode jednotlivca i národa. Žiaľ, S. H. Vajanskému už nebolo dožičené nadýchnuť sa v takomto slobodnom štátnom útvare.

Rok 1915 bol aj rokom storočnice narodenia Ľudovíta Štúra. Takáto udalosť nemohla uniknúť Vajanského pozornosti. Do Národných novín (č. 128) napísal obsiahlejší článok Ľudovít Štúr 1815 - 1915. Zamýšľa sa v ňom nad podstatou života a diela Ľudovíta Štúra a nad významom jeho odkazu pre súčasnosť. S istou dávkou uspokojenia konštatuje, že osobnosť Ľudovíta Štúra v povedomí slovenského národa je stále živá a že základný kameň národa - slovenská reč, ktorú so svojou generáciou priniesol až na prah našich dejín a kultúry, sa utešene rozvíja a tento vývin už nezastaví ani besnenie vojny.

Koncom roka 1915 Vajanského potešili ešte dve literárne udalosti. V ruskom časopise Semja i škola (Rodina a škola) vyšla v preklade A. Zarina jeho báseň Vesne (Jari). Ešte viac ho však potešilo druhé vydanie jeho rozsiahlej lyricko-epickej básne Herodes (Irod) v akademickom časopise Slavjanskoje obozrenije (Slovanské zvesti) v preklade naturalizovaného Slováka v Rusku, polyglota Vladimíra Krivoša. Bola to svojím spôsobom literárna udalosť, lebo: Básnická skladba Herodes tvorí samostatnú časť Vajanského básnického debutu Tatry a more. Má vstupný dvadsaťveršový "Predspev", desať epických kapitol s rôznym počtom (od 5 do 12) osemveršových slôh a dvadsaťveršový "Dospev".

A celkove 816 veršov. Nie div, že skladba sa stala ešte za života Vajanského predlohou pre Marínu Oľgu Horváthovú na napísanie drámy Slovenská sirota. Posledná sloha veľbásne pred "Dospevom" sa končí takto: "Vyrástol kríček ružový,/ na ňom dve púpätká kvetú,/ ledva ich motýľ farbistý/ dotkne sa v trepotnom letu,/ ledva ich zora nachová,/ v hlbokom údolí zbadá.../ ale tá žravá húsenka/ tá nájde voždy, čo hľadá."





Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR