V Šun-ji znela trikrát slovenská hymna

PEKING 15. augusta (WEBNOVINY) - Slovenskí vodní slalomári opäť raz potvrdili svoju dominanciu. Na hrách XXIX. olympiády sa v pekinskom areáli Šun-ji k v utorok zlatému Michalovi Martikánovi v C1 pridali v piatok bratia Pavol a Peter Hochschornerovci v C2 a Elena Kaliská v K1 žien a takisto si vychutnali z najvyššieho stupienka s ligotavým zlatom na krku pohľad na stúpajúcu bielo-modro-červenú vlajku s dvojkrížom na trojvrší a vypočuli štátnu hymnu. Slalomári z krajiny pod Tatrami sa tak v čínskej metropole stali suverénne najúspešnejšou výpravou, keď si zo štyroch súťaží odvážajú tri najcennejšie kovy. V histórii olympijských súťaží v tomto dynamicky sa rozvíjajúcom a divácky mimoriadne atraktívnom športe bol iba jeden prípad, keď boli reprezentanti jednej krajiny úspešnejší - v roku 1972 pri premiére tohto športu pod bielou vlajkou s piatimi farebnými kruhmi na OH v rámci mníchovských Hier sa vo všetkých kategóriách v prvom umelom vodnoslalomárskom areáli na svete v Augsburgu presadili vodáci z vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky. Treba však povedať, že vodný slalom v tom čase mal ďaleko od súčasnej kvality, rozšírenosti a aj popularity. Slovenskí reprezentanti v Pekingu vstúpili do histórie. Michal Martikán sa stal prvým vodným slalomárom, ktorý má vo svojej zbierke štyri olympijské kovy. Súrodenci Hochschornerovci sú prví, komu sa podarilo zvíťaziť v najdôležitejších pretekoch štvorročného cyklu trikrát v rade. Elena Kaliská síce "iba" vyrovnala dvojnásobný zlatý zásah, ktorý pred ňou urobila Češka Štěpánka Hilgertová, ale triumfovala s náskokom, aký história olympijských súťaží nepamätá - pred druhou v poradí mala v súčte časov zo semifinále a finále náskok 14,30 s. Svet môže iba závidieť. Slovensko malo tých istých medailistov aj pred štyrmi rokmi v Aténach, len hodnota vzácnych kovov bola nižšia - "iba" dve zlaté a jedna strieborná. Fanúšikovia si však pamätajú, ako prišiel o zlatú radosť Michal Martikán. Rozhodcovia mu niekoľko minút po dojazde do cieľa "vymysleli" dotyk bránky, ktorý nevidel okrem nich nikto iný a dvojsekundová penalizácia vyplavila na zlatý piedestál Francúza Tonyho Estangueta. Ten istý Estanguet sa v Pekingu nedostal ani do finále. Skeptici sa možno budú pýtať, čo bude so slovenským vodným slalomom potom, keď títo "tutoví medailonosiči" skončia, alebo nebudú môcť štartovať na vrcholných podujatiach. Realisti vedia, že v slovenských kanáloch majú svojich nasledovníkov, ktorí patria k širšej svetovej špičke. Alexander Slafkovský či Matej Beňuš v C1, Jana Dukátová v K1, bratranci Ladislav a Peter Škantárovci v C2, ale aj skupina kajakárov, ktorí vedia prekvapiť, chýba im však stabilita výkonnosti - Peter Cibák, Ján Šajbidor, či tohtoročný juniorský majster sveta Martin Halčin. Všetci sú tak trochu v tieni olympijských medailistov, ale to neznamená, že za nimi výrazne výkonnostne zaostávajú. Je obrovská škoda pre slovenských reprezentantov, ale aj pre vodný slalom ako šport, že na OH môže v každej kategórii štartovať iba jedna loď. Slovenskí "náhradníci" sú totiž neporovnateľne kvalitnejší, než väčšina z tých, ktorí sa v na Hrách XXIX. olympiády prezentovali. Slovenskí vodní slalomári v ére samostatnosti vypádlovali na OH už rovných desať medailí, z toho sedem zlatých, dve strieborné a jednu bronzovú. V historických tabuľkách im patrí druhá pozícia za Nemeckom, ktorému v štatistikách figurujú aj medaily dvoch bývalých republík - demokratickej a spolkovej. Na posledných troch OH sa stali najúspešnejšou krajinou vodnoslalomárskych súťaží. Ak udržia tento trend, už po Hrách XXX. olympiády v Londýne 2012 to môže byť naopak. SITA