V. Popovič: Som neúnavný hľadač zázrakov v ľudskom živote

Vysoká nad Uhom/Bratislava 27. novembra (TASR) – Vladimír Popovič je jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského umenia druhej polovice 20. storočia. Nepretržito tvorí už vyše päťdesiat rokov. Jeho diela sa stali súčasťou významných galerijných, bankových a súkromných zbierok doma i v zahraničí.


Obrazy nabité erotikou a farebnosťou

Popovičove obrazy sú nabité erotikou, ale aj pútavou farebnosťou, zasiahnuté krásou tatranských štítov, večnou inšpiráciou jeho rodiska. Ako sám priznáva, po Nežnej revolúcii nastala v maliarstve veľká hygienická očista a objavili sa dovtedy tabuizované témy. "Erotika a sex je najväčšia energia, ktorú človek má". Aj v knihe Výtvarné ateliéry (2010) ho vydavateľ Daniel Brunovský predstavil ako človeka, ktorého legenda sa točila okolo sexu, dokonca vraj vyučoval tantru na vysokej škole. Dnes sa Vladimír Popovič dožíva 75 rokov.

Spája výtvarné umenie s literatúrou, divadlom i filmom

V. Popovič výrazne prispel k žánrovej a výrazovej profilácii nášho moderného i súčasného umenia. Zhruba od 60. rokov minulého storočia sa jeho umelecké aktivity spájajú s intermediálnymi aktivitami spájajúcimi výtvarné umenie s literatúrou, divadlom i filmom. Realizoval improvizované scenáre, predovšetkým pre Saint-Exupéryho inscenáciu Malý princ v roku 1959, kde sa v rámci predstavenia na scéne bratislavskej Astorky stretli prvky výtvarného umenia – rekvizity, svetelná koláž premietaných obrazov a kinetický objekt – svetelný mobil. Spolu s bývalými spolužiakmi, neskoršími významnými umelcami režisérmi Elom Havettom, Jurajom Herzom, Jurajom Jakubiskom, mímom Milanom Sládkom a viacerými výtvarníkmi založil Divadlo obrazov (1958–1962), ktoré ponúkalo predstavenia s integrovanými prvkami tieňohry, premietaného obrazu, objektu a fotografie. Jeho špecifická poetika našla uplatnenie vo filme režiséra Ela Havettu Slávnosti v botanickej záhrade (1969).

Výtvarníkom chcel byť od šestnástich

Vladimír Popovič sa narodil 27. novembra 1939 vo Vysokej nad Uhom (okres Michalovce). Po druhej svetovej vojne sa jeho rodina presťahovala do Kežmarku. V detstve hral na husliach, začal skicovať a maľovať, hlavne keď sa zotavoval z tuberkulózy v roku 1952. Ako 16-ročný vedel, že chce byť výtvarníkom. Odišiel do Bratislavy, kde študoval na Škole umeleckého priemyslu (1955-1959). V roku 1959 ho prijali na štúdium maľby na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU, 1959-1965). Ešte počas školy sa presadil v rámci slovenskej a zahraničnej avantgardy.

V roku 1962 sa Popovič oženil so svojou spolužiačkou, textilnou výtvarníčkou Katarínou Šujanovou (spolu majú dve deti).

Po škole vystavoval prvé papierové krkváže, asambláže. Papier bol pre neho rovnocenným tvorivým materiálom. V maľbách, kresbách, obrazoch-reliéfoch využíval kombináciu odtlačku, písma, fotografie. Po roku 1968 sa otvorila v jeho tvorbe temná kapitola. Pomaly z nej nachádzal svoju cestu. Občas výtvarne doriešil verejné budovy (bola to finančná nutnosť, aj keď nie vždy pochopená režimom), prevažne však tvoril iba pre seba. Dostal sa na okraj záujmu i oficiálneho kultúrneho života. Aby si udržal svoju perspektívu, využil každú príležitosť k vycestovaniu do zahraničia. Inšpiráciu čerpal v bývalej Juhoslávii, Grécku, Francúzsku, Nemecku, Japonsku, i na Kube.

Vážna nehoda

V roku 1975 mal vážnu automobilovú nehodu a niekoľko rokov musel používať barle a palicu. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa v jeho tvorbe prejavilo najviac beznádejných prvkov (tento stav sa prehĺbil ešte viac po emigrácii jeho syna do Veľkej Británie v roku 1984).

Po roku 1989 bolo dielo V. Popoviča uznané a pozvali ho učiť na VŠVU. Viedol multimediálny ateliér (1990-2007). Jeho prínos k umeniu bol ocenený v roku 2002 v monografii "Vladimir Popovič", individuálnou výstavou "Vladimír Popovič - Veľká retrospektíva" v Slovenskej národnej galérii, i titulom profesora. V tom istom roku patril medzi päť slovenských umelcov, ktorí v priestoroch hlavného sídla Svetovej banky v americkom Washingtone netradičným a atraktívnym spôsobom predstavili tvorbu z papiera. Výtvarníci vytvárali papierové objekty pre konkrétne priestory Svetovej banky. Veľkorozmerné a veľkoplošné inštalácie sa skoro na dva roky stali súčasťou architektúry budovy. Po ukončení výstavy zaradila Svetová banka tieto výtvarné diela do svojich zbierok, ktoré sú sprístupnené v priestoroch jej hlavného sídla.

Osobná tvorba

Po sedemnástich rokoch sa V. Popovič vzdal svojho miesta na VŠVU a zameral sa viac na svoju osobnú tvorbu. Žije a pracuje v Bratislave.

Od roku 1965 kedy mal prvú samostatnú výstavu v Galérii mladej tvorby v Bratislave, mal desiatky samostatných a kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Na 16. ročníku Ceny Nadácie Tatra Banky za umenie udelili Vladimírovi Popovičovi v roku 2011 cenu za výtvarné umenie. Nominovaný bol za výstavu "Déjavu" v galérii Danubiana.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR