V obci Heľpa stále žije tradičná ľudová kultúra

Tradície, piesne aj jedlo svojich predkov sa v obci snažia uchovať

Horehronská obec Heľpa žije folklórom, konštatuje pre TASR vedúca odboru školstva a kultúry na obecnom úrade Mária Kemková. Tradície predkov sa v obci usilujú udržiavať, napríklad uskutočňovaním priadok počas zimných večerov či varením tradičných jedál. Typické ľudové piesne nahrávajú priamo od svojich starších obyvateľov.

"Snažíme sa, aby nám pamätníci, ktorí ešte žijú, zaspievali, chodíme z domu do domu, nahrávame, čo si ešte pamätajú, a potom to odovzdávame našim deťom," priblížila Kemková. Ako dodala, samozrejme, najtypickejšia je "Totá Heľpa". Nácviku heľpianskych piesní a tancov sa venujú malí obyvatelia napríklad počas vyučovania v rámci regionálnej výchovy na základnej škole.

V obci sa tento rok konal už 48. ročník folklórneho festivalu Horehronské dni spevu a tanca. Ten sa uskutočňuje v jednej, podľa slov Kemkovej, z dominánt obce – prírodnom amfiteátri. Prvé Horehronské dni spevu a tanca boli v roku 1966 a prírodný amfiteáter ešte nemal dnešnú podobu. V začiatkoch mal kapacitu okolo 1000 ľudí, dnes pojme 5000 návštevníkov. "V takejto podobe, ako ho môžu návštevníci vidieť, je od roku 2010, keď sme našli veľkého sponzora - nášho rodáka z obce, ktorý prispel a mohli sme prírodný amfiteáter zrekonštruovať do dnešnej podoby," pokračovala Kemková.

V amfiteátri vybudovali aj dve tradičné drevenice. Slúžia počas festivalov na výstavy tradičnej ľudovej kultúry. "Keď nie sú folklórne festivaly počas roka, usporadúvame tam stretnutia, na ktorých sa zúčastňujú obyvatelia obce." Starší sa stretávajú s heľpanskou mládežou a odovzdávajú si tradície, prezentujú tradičnú ľudovú kultúru, pripomínajú si zvykoslovie. Na tieto verejné stretnutia pozývajú aj návštevníkov. Na spomínaných priadkach vyšívajú, tkajú, párajú perie. "Aby sme iba nepracovali, pochutíme si na našich tradičných špecialitách, ktoré nám naše mamičky navaria," konštatovala Kemková.

Marta Olšiaková počas festivalu varí s ďalšími ženami v rámci "Tradičnej kuchyne" typické jedlá ako guľky s mäsom, trhance či vypráža graple. Pripravujú aj miši, inde známe ako haruľa či placky. "Naši ľudia to aj poznajú, ale už to tak nevaria ako kedysi. Dávnejšie sa robili také jedlá doma každodenne, ale teraz ich už varí málokto," konštatovala Olšiaková. Typickým jedlom boli aj halušky, ktoré sa robili na rôzne spôsoby.

Kemková pokračovala, že počas Horehronských dní sa každoročne prezentujú aj "Kúdeľnou izbou." "Naši dôchodcovia vytiahnu všetko najkrajšie z truhlíc, je tam výstava, ale sú tam aj nástroje a náradie, na ktorých si môžu návštevníci vyskúšať tradičnú ľudovú kultúru, ktorá bola u nás dlhé roky. Môžu sa naučiť tkať, vyšívať, priasť, vyrábať šindle - lebo nejde len o ženské práce," dodala Kemková.

V Heľpe dodržiavajú aj vianočné zvyky. "Tradujú sa betlehemci, sú to mládenci alebo chlapci, ktorí majú nacvičené betlehemské hry a chodia z domu do domu. Čiže, kto počas vianočných sviatkov príde na návštevu do Heľpy, môže sa mu stať, že do rodinného domu prídu aj betlehemci, ktorí mu zahrajú celú betlehemskú hru," povedala Kemková. Ženy v Heľpe neobchádza ani tradičná oblievačka, šibačka tu však zaužívaná nie je. Dodržiavajú sa aj fašiangové tradície. Ich súčasťou je fašiangový sprievod, obyvatelia sa schádzajú na námestí, podávajú sa tradičné fašiangové jedlá.

Tunajší folklór prezentujú mužská či ženská spevácka skupina, detský folklórny súbor aj mládežníci, dodala Kemková. Úsilie udržať tradície bolo ocenené aj v súťaži Dedina roka 2011. V kategórii dedina ako klenotnica Heľpu ocenili "Za príkladnú starostlivosť a rozvíjanie tradičnej ľudovej kultúry." Okrem Horehronských dní sa v obci organizuje i detský folklórny festival Kolovrátok.

M. Vilimová: Tkanie na krosnách aj vyšívanie ma veľmi baví

Rodená Heľpanka Mária Vilimová sa s nadšením venuje svojej záľube a tradičnému remeslu tkaniu na krosnách, za ktoré sa podľa vlastných slov posadí, kedy môže. "Veľkou záľubou sa mi to stalo, je to asi môj osud, veľmi ma to baví," povedala TASR. Ako pokračovala, rovnako rada vyšíva a to odmala. Keď sa jej teda zunujú krosná, poberie sa k ihle, a naopak.

"Veľmi ma to baví, preto tkám a potom aj vyšívam. Som šťastná, keď to robím," pokračovala Vilimová. Krosnám sa viac venuje, odkedy je na dôchodku. "Odmalička ma matka učila tkať na krosnách, čo bolo treba. Najprv cievky nasúkať, pomáhať, potom som sa odvážila aj s ňou snovať." zaspomínala Vilimová.

..

Na krosnách, ktoré má doma, väčšinou preberá, ale i tká plátno. Môže si tak urobiť preberaný obrus, riandu - ručník či preberané oplecko (časť ženského kroja). "Preberanie ma veľmi baví, páči sa mi, len pri tom treba dlho sedieť. Keď sú dvaja, má vám kto podať dosku, dobre sa preberá. Ale keď musíte spoza krosien vychádzať, tak mi to dlhšie trvá. Ale mňa to veľmi baví," prízvukovala Vilimová. Spomínané oplecká zvyknú byť preberané alebo vyšívané. Aj pani Vilimová ešte stále príležitostne nosí kroj.

"Keď si už plátna natkám, tak si potom aj vyšívam," pokračovala Vilimová. Pokiaľ ide o toto druhé hobby, vyšívanie, venuje sa závitkovým kapkam. Tie vyšíva najradšej, podľa jej slov kapku musela mať kedysi každá žena – mladucha. Takáto kapka bol čepiec mladej nevesty. Líšil sa od ostatných čepcov výšivkou. Neveste ju prvýkrát zakladali počas čepčenia (zvyčajne to bolo o pol noci) po svadobnom obrade.

Vilimová by chcela, aby sa takémuto remeslu priučili aj mladí. "Dobré by bolo, keby sa to naučili, veď je to pekné remeslo." Tkanie na krosnách aj vyšívanie ukazovala deťom z tábora či dediny. Ona sama sa práci na tkáčskom stroji dlho učiť nemusela, lebo ju bavila a chcela ju ovládať.

J. Pindiak: Vyrezávam drevenice, ktosi povedal, že sú hrady a zámky chudoby

Rezbárstvo je už asi 20-rokov záľubou Jána Pindiaka, rodáka z Pohronskej Polhory, ktorý sa do Heľpy priženil pred vyše 30-timi rokmi a pracuje ako vlakvedúci nákladných vlakov. Z dreva vyrezáva väčšinou reliéfy, ale tiež napríklad črpáky či figúrky.

V jeho tvorbe sa objavujú najmä drevená dedina a drevenice, väčšinou z Heľpy: "Niekto povedal, že sú to hrady a zámky chudoby," konštatoval Pindiak pre TASR. Predlohou mu zvyknú byť dobové, ale aj súčasné fotografie. "Keď mám fotoaparát, čo sa mi zapáči, nafotím si," pokračoval rezbár - samouk, ktorý pri svojej tvorbe používa drevo z lipy.

Pindiak pri dreve relaxuje. Na záľubu potrebuje však nielen čas, ale aj chuť. "Nerobím to nasilu, lebo to sa tak ani nedá," konštatuje. "Zaujímalo ma to odmala, keď som kedysi na Polhore kozy pásol, tak nožík bol vždy v ruke," pokračoval Pindiak. Pre svoju záľubu si ale našiel čas až neskôr. Začínal pritom podložkami pod poľovnícke trofeje. "Kým budú ruky vládať a budem zdravý, budem to robiť. Lebo je to tak, že keď vás chytí to drevo, už vás nechce pustiť," vyjadril sa Pindiak.

Okrem dreveníc má vo svojej dielni v drevenom ráme vyrezaného aj valacha s ovcou či Detvanca. Nevyhýba sa ani náboženskej tematike. "Sem – tam nejaký krížik spravím." Okrem toho je Pindiak aj jeden z tvorcov dreveného betlehemu, ktorý zvykne stáť počas sviatkov v centre Brezna. Jeden z troch kráľov je jeho prácou. "Ja tam mám kráľa, ktorý má škatuľku a nesie zlato. Mám tam aj ženu s chlapcom, ako nesú dary," dodal Pindiak.