V Múzeu dopravy často vídať starých pánov s vnukmi, výborne sa bavia

Bratislava 10. augusta (TASR) - Verí, že raz sa vráti doba, keď sa budú nakrúcať filmy o 20. storočí a zahrajú si v nich aj automobilové veterány či historické rušne z múzea. Tak by sa múzejníkom aspoň čiastočne vrátili peniaze, ktoré investovali do ich záchrany. Peter Maráky už tretí rok šéfuje Múzeu dopravy v Bratislave, ale na rôznych pozíciách vo viacerých múzeách pôsobil predtým 37 rokov. Prial by si, aby sa kultúra konečne dostala medzi priority a venovalo sa jej toľko prostriedkov, koľko si zaslúži. Uviedol to v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.




-Riadite Múzeum dopravy už tretí rok, poznáte za ten čas návštevníkov, ktorí sem chodia roky a stále sa radi vracajú?-



Nepoznám ich podľa mena všetkých, ale s niektorými sa na ulici zdravím. Napríklad poznám jedného slovenského veľvyslanca, ktorý vždy, keď príde domov na Slovensko, venuje sa svojmu trojročnému vnukovi. Jeho prvá cesta vedie sem a môže to byť aj viackrát do roka. Pritom, čím je exponát väčší, tým je pre najmladších návštevníkov atraktívnejší. Milujú lokomotívy, najviac milujú tie, ktoré pískajú a smrdia parou a spalinami. Musím povedať, že tu často vidím dvojicu starý pán s vnukom alebo pravnukom a výborne sa bavia obidvaja.


-Čo všetko im múzeum ponúka?-


Venujeme sa všetkým druhom dopravy. Ale aj preto, že sme na železničnej stanici a máme k dispozícii exteriérovú expozíciu bývalého koľajiska starej stanice prvej parostrojnej železnice z roku 1848, dominantnou je práve železničná doprava. Veľmi atraktívna je expozícia cestných dopravných prostriedkov, a to jednak predindustriálnych a aj motorových. Čiže návštevníci tu môžu vidieť napríklad koč, ale aj rôzne automobilové veterány od najstarších z prvých desaťročí 20. storočia, tiež automobily, ktoré jazdili na cestách bývalého Československa. Z domácej produkcie sú tu československé Škodovky, Tatry, Pragy alebo vývojové prototypy, ktoré sa síce nikdy sériovo nevyrábali, ale sú pre nás významné, lebo ich vytvorili slovenskí vývojári.


-Upravuje sa v poslednom čase záber múzea?-


Takou novšou témou, ktorou sa zaoberáme v posledných dvoch rokoch, je dosiaľ - z hľadiska dokumentácie a prezentácie veľmi zanedbaná - vodná doprava. Osobitne lodná preprava, ktorá je s Bratislavou mimoriadne spojená. Od stredoveku bola Bratislava významnou zastávkou na dunajskom veľtoku. Bolo tu niekoľko prístavísk, bývalý Zuckermandel oproti dnes už nejestvujúcemu ostrovu Pečňa bol pravdepodobne najväčším lodným prístaviskom, ale bolo ich na území dnešnej Bratislavy viacero. Aj v 20. storočí sa po vzniku dnešného Zimného prístavu vybudovali doky a Bratislava sa stala významným prekladiskom tovaru.


-Čím sa v prípade lodnej dopravy momentálne zaoberáte?-


Podarilo sa nám už, takpovediac po hodine dvanástej, získať plavidlo z prvej polovice minulého storočia, dvojmotorový vlečný remorkér Šturec. Vďaka nadšencom z radov terajších aj bývalých lodníkov, najmä lodných kapitánov a konštruktérov, a tiež vďaka podpore Slovenského plavebného kongresu máme k dispozícii kolektív odborníkov, ktorí garantujú odbornosť jeho rekonštrukcie. Slovenský plavebný kongres združuje všetky plavebné spoločnosti a aj jednotlivcov, ktorí majú záujem o lodnú prepravu a jej rozvoj i tradíciu. Tento remorkér bol vyrobený v roku 1937 v Komárňanských lodeniciach, vtedajších Škodových závodoch. Vznikol ako tanková loď, teda na prevoz ropy a iných kvapalných nákladov. Krstil ho vtedajší premiér ČSR Milan Hodža a dali mu meno Štúr. V roku 1944 dostal pri bombardovaní rafinérie Apollo zásah a potopil sa.


-Aký bol jeho ďalší osud?-


Po skončení vojny ho vylovili, skrátili o niekoľko metrov a prerobili ho na vlečný remorkér. Dostal nové meno Šturec. Používal sa na ťahanie prívesov na lodiach niekoľko desaťročí. Zhruba od polovice 90. rokov sa už nepoužíval a napriek tomu, že je v dosť zdevastovanom stave, prevzali sme ho od Slovenského vodohospodárskeho podniku do správy Slovenského technického múzea, ktorého je naše múzeum súčasťou. Teraz s podporou z dotačného systému ministerstva kultúry ho postupne v priestoroch zimného prístavu začíname rekonštruovať. Mal by sa v budúcnosti využívať ako lodné múzeum.


-Kde by ste ho umiestnili?-


Naša predstava je, že musí by niekde v blízkosti vodného toku, ale pravdepodobne na brehu. To znamená, že nebude kotviť, pretože v tom prípade by sa kov príliš ničil a náklady s tým spojené by boli pre nás asi neúnosné. Predbežne počítame s tým, že bude obnovený do vystavovateľnej podoby a interiéry a paluba lode sa využijú na expozíciu lodnej dopravy. O jeho trvalom umiestnení budeme rokovať s Verejnými prístavmi, magistrátom a ostatnými zainteresovanými.

Múzeum dopravy chce premeniť remorkér z 30. rokov na lodné múzeum



-Kedy odhadujete, že by to mohlo byť reálne?-


Tak ako iné problémy v múzejníctve, všetko súvisí s peniazmi. Nadšenie je základný predpoklad, odbornosť je ďalším nevyhnutným predpokladom, ale, ako sa hovorí, musia sa spojiť tri predpoklady: chcieť, vedieť a môcť. My veľmi chceme, myslím si, že v spolupráci s odborníkmi aj vieme, ale či budeme aj môcť, to závisí od peňazí.


-Odkiaľ na to v súčasnosti čerpáte financie?-


Hľadáme rôzne spôsoby, akými sa dajú nájsť. Časť kryje rozpočet Slovenského technického múzea v Košiciach, časťou prispel Slovenský plavebný kongres zo svojich zdrojov. Časť je z prostriedkov dotačného systému ministerstva kultúry. V roku 2014 máme k dispozícii asi 10.000 eur.


-Koľko bude podľa odhadu stáť celková rekonštrukcia?-


Počítame, že presiahne 100.000 eur aj spolu s realizáciou expozície, ktorá by využívala podpalubné priestory. Tie sú dosť rozsiahle, veď loď má dĺžku 57 metrov, šírku takmer 10 metrov a tri „podlažia”.


-Neuvažovali ste napríklad nad verejnou zbierkou?-


Na začatie verejnej zbierky nikdy nie je neskoro. Ale na druhej strane, musíme byť realisti. V čase, keď existuje nie masívne úspešná verejná zbierka na obnovu hradu Krásna Hôrka, o ktorej obnove je po medializácii celonárodný, ak nie celoeurópsky a oprávnený záujem, tak si nie som celkom istý, že by sme mali šance na výraznejší úspech. Pokiaľ s verejnými zbierkami alebo s oslovením určitých skupín či verejnosti uvažujeme do budúcnosti, tak skôr pri rekonštrukcii automobilov. Najmä nákladných a špeciálnych automobilov ako sú hasičské vozidlá či autobusy. Sponzor by sa trvalo uvádzal ako inštitúcia alebo osoba, ktorá má zásluhu na záchrane daného predmetu. V tomto prípade, keďže ide de facto o jedinú loď vo vlastníctve Slovenskej republiky, si myslím, že by to mala byť ambícia celospoločenská a že by sa na to verejné zdroje mali nájsť.


-Ako vôbec získavate exponáty do Múzea dopravy?-


Ako všetky ostatné múzeá, rôznou formou. Okrem darov a bezodplatným prevodom aj kúpou od súkromných alebo právnických osôb. Ale vždy po schválení príslušnou komisiou na tvorbu zbierok, ktorú menuje zriaďovateľ alebo príslušná právnická osoba. Nikdy to nie je rozhodnutie jednej osoby, kurátora alebo riaditeľa, a to aj v prípade darov. Pretože s ich preberaním vznikajú nové náklady súvisiace s umiestňovaním aj s bežným udržiavaním, ošetrovaním, konzervovaním, reštaurovaním. To je všetko veľmi nákladné.


-Napríklad?-


Napríklad sú tu lokomotívy, ktoré už 15 rokov slúžia ako exponáty. Niekoľkokrát do roka ich musíme ošetrovať, potrebujú aspoň základné preolejovanie, namazanie. Investície do krytých priestorov pre takéto exponáty si však vyžadujú aj záujem tých, čo prerozdeľujú verejné zdroje. Ten záujem zatiaľ nie je príliš naklonený kultúre ako celku a v rámci kultúry asi najmenej práve kultúrnemu dedičstvu. Múzeá nepatria k prioritám a vôbec, slovenská kultúra zatiaľ nepatrí k vládnym prioritám výdavkov štátneho rozpočtu, a tak to je už aspoň 25 rokov.


-Prečo to tak podľa vás je?-


Nerozumiem tomu dosť dobre. V Európe, či ide o krajiny vyspelých demokracií ako Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko alebo Holandsko, patria práve múzeá k základu národnej a štátnej reprezentácie. Podobne je to aj v nových krajinách, ktoré vznikli po roku 1990, po páde železnej opony. Napríklad Chorvátsko, pobaltské republiky či Albánsko. Všade tam sa mi zdá, že sa kultúrne dedičstvo používa ako symbol samostatnosti, objavenia sa na mape Európy a sveta. Slováci ako keby to nepotrebovali. Neexistuje dostatočný tlak verejnosti na to, aby sa aj na toto prideľovali dostatočné verejné prostriedky, hoci záujem verejnosti je evidentný. Aj naše múzeum má návštevnosť veľmi slušnú.


-Koľko ľudí sem za rok príde?


V súčasnosti sa môžeme pochváliť ročnou návštevnosťou okolo 25.000 až 30.000 ľudí. Máme výstavnú plochu asi 9.000 metrov štvorcových a vystavujeme okolo 1500 predmetov. Múzeum má však len 15 rokov, čo je v živote múzea oveľa menej ako v živote človeka. Obrazne povedané, ešte nie sme ani po puberte.

P. Maráky: Dopravné múzeum navštívi ročne až 30-tisíc ľudí



-Koľko financií potrebuje Múzeum dopravy ročne na prevádzku?-


Múzeum je organizačnou zložkou Slovenského technického múzea a je veľmi ťažké presne definovať, aká časť je to. Rádovo ale treba hovoriť o desiatkach tisícov eur. Je to veľký areál, kde sa musí stále počas otvorenia svietiť, musí byť zabezpečená jeho ochrana. Náklady sa pohybujú v rozmedzí okolo 20.000 až 30.000 eur ročne, príjmy okolo 7.000 až 8.000 tisíc eur. Ale to ukazuje na absolútnu podfinancovanosť, ktorá neumožňuje rozvoj múzea takéhoto typu.


-Ako tento problém teda riešite?-


Aby sme zabezpečili dobrú dramaturgiu výstavného programu, teda, aby ľudia, čo sem prídu, opakovane videli aj niečo nové, zmenené, využívame najmä profesionálnu a stavovskú solidaritu. Tá funguje medzi múzeami, výstavy sa požičiavajú a nevyžadujeme od seba navzájom výpožičné za predmety a dokumenty. Využívame možnosť výpožičiek, ktorá medzi múzeami existuje a je podľa legislatívy prípustná. A hlavne, máme veľmi intenzívny kontakt s dobrovoľníkmi. Tí, prevažne úplne bez nároku na odmenu, prispievajú k činnosti múzea. Napríklad pri oprave exponátov, v našom prípade sú to aj železniční modelári. Zvyknú s minimálnymi nákladmi zabezpečovať prezentáciu svojich zbierok.


-Ste aktívni aj pri získavaní nových exponátov?-


Samozrejme, ale to záleží od toho, aké sú to exponáty. Napríklad bicykle, ktorých zberateľov je dosť, netreba až tak hľadať a chodiť po uliciach či starých stodolách. Vieme, že sú zberatelia, ktorí z času na čas predávajú svoje zbierky. Podobne je to aj s automobilovými veteránmi, za nimi je veľká a neraz solventná zberateľská komunita, ktorá má k dispozícii pre vzájomnú komunikáciu dokonca niekoľko webových portálov. Tiež časopisy, kde inzerujú prípadné ponuky na predaje a, samozrejme, aj my dostávame ponuky od občanov. Časté sú aj dary. Avšak aj prijatie daru si musíme dobre zvážiť. Keď nie sme schopní zabezpečiť danému predmetu lepšiu starostlivosť, než akú mal u zberateľa, je to hazardovanie s dôverou darcu, alebo nezodpovedné vynaloženie prostriedkov na kúpu. Zároveň by to bolo aj hazardovanie s dobrým menom inštitúcie, ktorá má zbierkovým predmetom múzea zabezpečiť zodpovedajúcu starostlivosť.


-Ktoré predmety máte napríklad z darov?-


Často robíme výstavné podujatia ako teraz výstavu kufrov a tašiek, ktoré sa používali pri cestovaní oddávna. Len malá časť z nich je zo zbierok múzeí alebo nášho múzea. Väčšinou sú to výpožičky alebo dary od súkromných osôb, ktoré ale zároveň s predmetmi prinášajú aj ich príbehy. Komu patrili, kto s nimi cestoval a kam, alebo aký bol osud toho predmetu. Napríklad je tu batoh hokejistu Jozefa Golonku, s ktorým bol na majstrovstvách sveta v 70. rokoch. Tiež kufor bývalého prvorepublikového ministra Vavra Šrobára. Ten s ním údajne prišiel v roku 1919 zo Žiliny do Bratislavy, keď sa sem premiestnil jeho úrad. Akási dočasná československá vláda na Slovensku, ktorá najprv sídlila v Žiline.


-Akí sú Slováci, máte viac skúseností s tým, že chcú predmety darovať, alebo ich chcú skôr predať?-


Veľmi to závisí od toho, kto je ten, čo odovzdáva predmet. Nemusíme si robiť ilúzie, čím sú predmety na trhu reálne viac oceňované, tým častejšie sú v rukách niekoho, kto má záujem o finančnú stránku. Ale závisí to od veku ľudí, od ich vzťahu k daným predmetom. Pred pár týždňami prišla pani, ktorá ovdovela a v pozostalosti po manželovi našla príbory, porcelánové šálky a taniere či jedálne lístky z jedálenských vozňov. Používali sa v 50. rokoch vo vlakoch vtedajších Československých dráh. Pre nás mimoriadne cenný materiál, ale keby tieto veci chcela predať na trhu so starožitnosťami, dostala by za ne možno len pár desiatok eur. Darovala nám ich, stálo jej to za to gesto, že urobila všetko pre to, aby sa o manželovu pozostalosť postarala.


-Je takýchto prípadov viac?-


Áno, ale aj tí, čo u nás dočasne uložia predmety formou deponátov, sú svedomití voči verejnosti. Sú väčšinou anonymní, ale takouto formou umožňujú prezentovať kultúrne dedičstvo, ktoré bolo zachované mimo štátnych a verejných zbierok a plnia tým niečo, čo ani nebolo ich povinnosťou. Majitelia deponovaných predmetov majú výhodu v tom, že sa nemusia starať o uskladnenie svojich vozidiel, my sa o ne postaráme bez nároku na financie a na druhej strane, sme oprávnení vozidlá vystavovať v našej expozícii. Myslím si, že takáto forma spolupráce je obojstranne výhodná.


-Máte exponát, ku ktorému sa vám viaže najzaujímavejší príbeh, na ktorý nezabudnete?-


Nepovažujem za etické, aby múzejný kurátor alebo riaditeľ múzea preferoval nejaký exponát. Povedzte mi, mám si vybrať medzi miniatúrnymi modelmi bratislavských trolejbusov a električiek a trebárs motorkou Babetta vyrobenou na Slovensku pred 40-50 rokmi? To bol jeden z najpopulárnejších výrobkov Slovenska v 20. storočí vôbec. Vyrábala sa v strojárňach v Považskej Bystrici a bola taká populárna, že si ľudia na ňu roky šetrili peniaze. Aj moji rovesníci chodili na ťažké brigády nosiť zemiaky, aby sa mohli viacerí zložiť a kúpiť jednu Babettu. Alebo napríklad automobil Velorex, ktorý je vlastne viac motorkou ako automobilom. Je to akási trojkolka, ktorá sa vyrábala v socialistickom Československu v polosúkromnej družstevnej firme. Aby sa toto „vozítko” mohlo vôbec vyrábať, niekto dostal spásonosnú myšlienku. Je na ručné ovládanie a nemá pedále, takže navrhol, aby to bolo vozidlo pre zdravotne hendikepovaných občanov. Vyrobilo sa ich vyše 10.000 kusov a produkovali sa 40 rokov. V súčasnosti sú vzácnymi exponátmi v automobilových múzeách na celom svete, ale sú aj predmetom záujmu veteranistických zberateľov.


-Je exponát, ktorý by ste chceli do múzea v budúcnosti dostať?-


Momentálne by som bol radšej, keby sme dali do poriadku to, čo tu už máme. Ale takým bezprostredným projektom, ktorému sa teraz v múzeu venujeme, je snaha dať do poriadku v spolupráci so sponzormi autobus, ktorý ešte v 50. rokoch jazdil na pravidelných linkách v Bratislave. Máme ho v múzeu, ale chceme ho získať od súkromného vlastníka, ktorý ho tu má deponovaný. Chceme ho odkúpiť, alebo inak získať, zreštaurovať a zaradiť medzi plnohodnotné exponáty. Pretože je to výrobok krajiny, ktorej sme boli súčasťou, slúžil na mestskú hromadnú dopravu niekoľko desaťročí, odviezol veľa ľudí. Je pri ňom tiež do budúcnosti šanca istej návratnosti investícií. Historické filmy sa isto budú nakrúcať aj o období 20. storočia, budú potrebovať predsa aj takéto artefakty. Verím, že sa vráti doba, kedy aj múzeum bude mať príjmy z toho, že sa vytvárajú dramatické programy ako divadelné predstavenia či filmové a televízne programy.

Rozhovor s Petrom Marákym je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR