V kysuckej obci Skalité nemajú názvy ulíc, ľudia žijú na pľacoch

Skalité 10. júna (TASR) – Obyvatelia kysuckej obce Skalité v okrese Čadca nepoužívajú názvy ulíc, pretože žijú na takzvaných pľacoch, ktorých oficiálne evidujú 79. Ich pomenovania vychádzajú z rarít, ktoré sa v tých oblastiach nachádzajú alebo podľa ľudí, ktorí tam kedysi žili – U Serafína, Kožakov most, Na Bore, Kúrska noha.


S nápadom, ako zlepšiť nielen orientáciu záchranárov, plynárov či elektrikárov, ale aj bežných návštevníkov, prišiel rodák Pavol Laš, ktorý žije v Žiline. "Na priestranstve pred obecným úradom nainštalujeme orientačnú mapu s rozmermi viac ako tri metre na dĺžku a meter a pol na výšku. Kataster obce bude na nej rozdelený do štvorcov, so súpisnými číslami domov a popisom," hovorí starostka Skalitého Andrea Šimurdová.

"Využili sme aj služby nášho občana Petra Gonščáka, ktorý sa venoval kartografii a pozemkom a mapy sú jeho srdcovka. Precízne to spracoval a verím tomu, že keď mapu osadíme, bude to celkom pekný architektonicky doplnok, lebo mala ladiť s okolitými budovami. Ale hlavne to má spĺňať účel, že sa ľudia budú vedieť zorientovať," zdôraznila Šimurdová.



Dopĺňa, že cez päťtisícovú obec vedie cesta I/12, ktorej správcom je štát a miestnych komunikácií je viac ako 50 kilometrov. Podotkla, že najvyťaženejšou miestnou komunikáciou sa stala prepojovacia cesta do Oščadnice, pretože skracuje cestu do Žiliny a umožňuje obísť dopravné zápchy v Čadci. "Musíme aj do nej zainvestovať, pretože všetci si po nej skracujú cestu," uviedla starostka Skalitého.

V roku 2015 obec zrekonštruovala budovu, v ktorej vzniklo zdravotné stredisko a 16 nájomných bytov. "Máme tu praktického lekára pre dospelých, pre deti a dorast, zubára, lekáreň. V obci je pošta, hotel, niekoľko penziónov, sieť obchodov potravín, kaderníctva, kvetinárstva, malé stavebniny. Takže to, čo ľudia bezprostredne k životu potrebujú, tu majú," povedala Šimurdová.

Výstavba rodinných domov sa podľa nej rozmáha nielen v centre obce, ale aj na vyšnom konci v časti Serafínov, ktorá bezprostredne hraničí s Poľskom. "V posledných rokoch si tam mladé rodiny vybudovali niekoľko domov. Teší ma, že neodchádzajú. Máme 59 nájomných bytov, ktoré sú v našom vlastníctve. Postavili sme ich zo Štátneho fondu rozvoja bývania a z dotácie. Záujem o byty je veľký, keby sme mali ešte dve – tri bytovky, tak by sme ich obsadili. Momentálne hľadáme miesto vhodné na výstavbu. Čo sa týka rodinných domov, máme tri miesta na individuálnu bytovú výstavbu," dodala starostka Skalitého.

Dôležitým medzníkom v histórii obce je vstup do schengenského priestoru

Najstaršou písomnou zmienkou o kysuckej obci Skalité v okrese Čadca je podľa starostky Andrey Šimurdovej listina z roku 1601, ktorú potvrdil Turčiansky konvent.

"Odborná historická verejnosť zatiaľ nedala punc tomuto dokumentu, že je to naozaj prvá písomná zmienka. Ale všetci Skaličania sa týmto hrdíme a zastávame názor, že v roku 2016 sme oslávili 415. výročie prvej písomnej zmienky," povedala Šimurdová.

Najsevernejšia kysucká obec, ktorá leží na hraniciach s Poľskou republikou, má rozlohu 33 kilometrov štvorcových a žije v nej 5210 obyvateľov. Prvú školu postavili v ústredí obce v roku 1812. V roku 1885 sa začala prevádzka železnice Čadca - Zwardoň a s jej otvorením zároveň zriadili v obci poštový úrad. V roku 1939 zaviedli v obci telefón, štyrmi abonentmi boli notársky úrad, žandárska stanica a dva verejné telefóny v poštovom úrade a turistickej chate v Serafínove.



Starostka Skalitého považuje za dôležitú etapu v histórii obce vstup do schengenského priestoru."Poľsko bolo vždy, dá sa povedať, nedostupné. V minulosti tu fungovalo pašovanie, ľuďom to pomáhalo žiť a prežiť. Keď sa v deväťdesiatych rokoch minulého storočia otvoril cestný priechod, bol to medzník. Po vstupe do Schengenu sa konečne mohlo oficiálne spustiť všetko, čo fungovalo 'nelegálne'. Máme pouzatvárané aj mladé manželstvá - mládenec od nás si zobral dievčinu z Poľska zo susednej dediny. Takže hranica vlastne už nie je, čo je z môjho pohľadu dosť významné," podotkla Šimurdová.

Železnica živila v obci celé rodiny

Významným impulzom pre rozvoj najsevernejšej kysuckej obce Skalité bolo vybudovanie železničnej trate z Čadce po Zwardoň v roku 1884.

Podľa starostky obce Andrey Šimurdovej patrí okrem Goralských slávností ku Skalitému neodmysliteľne aj železnica a železničná stanica. "Donedávna sa hovorilo, že čo Skaličan, to železničiar a že tú povestnú čiapku s orlom nosí každý. Železnica predtým živila celé rodiny. Bola to prestíž, robiť na železnici. Teraz je to skôr tak, že nie je veľký záujem ľudí ísť tam pracovať. Napríklad najprestížnejšie povolanie, akým je rušňovodič, je spoločensky aj finančne veľmi nedocenené. A vyžaduje si množstvo štúdia, skúšok, zdravotné prehliadky," podotkla Šimurdová.



"Veľmi sa tešíme, že sa podarilo nášmu rodákovi Pavlovi Lašovi objaviť pamätnú knihu železničnej stanice Skalité. Napísal k nej úvod, zozbieral všetky údaje, ako ju písali jednotliví prednostovia stanice. Prvý záznam je z roku 1925. A keď sme ju vydali ako brožúru, v ktorej sú niektoré záznamy písané ručne, ľudia tam našli svojich predchodcov a mali o ňu veľký záujem," povedala starostka Skalitého.

Doplnila, že obec by privítala rozšírenie osobnej železničnej dopravy a návrat ľudí do vlakov. "Pretože to dnes už sami vidia, že je problém dostať sa po ceste do Čadce. Vlaky sa nám podarilo udržať a zachovať, keď bol v roku 2011 boom obmedziť ich a rušiť. Aspoň v špičkách – ráno a popoludní. Ale paradoxom je, že počas celého dopoludnia žiaden vlak do Čadce nejde. A ľudia by to dnes už aj chceli," zdôraznila Šimurdová.



V obci zostali zrekonštruované vlakové zastávky, ale nikto ich neotvoril. "Železnica si vyhodnotila, že je pre nich výhodnejšie predávať lístky vo vlaku, takže sú zatvorené. Osobne to vidím tak, že aj chátrajú. Ľudia, keď je nepriaznivé počasie, nemôžu sa schovať dovnútra. To je možno trošku škoda, že sa vybudovali a zostali stáť," dodala starostka Skalitého.

Goralské slávnosti sú s obcou späté vyše štvrť storočia

S novodobou históriou kysuckej obce Skalité v okrese Čadca sú už štvrť storočia neodmysliteľne späté Goralské slávnosti, ktoré sa tento rok uskutočnia v nedeľu 18. júna.

"Festival začal zo zanietenia za starostu Pavla Špiláka, obrovskej iniciatívy známeho folkloristu Pavla Capka a ľudí v dedine, ktorí priložili ruku k dielu. Od začiatku šlo o to, aby tam boli Gorali aj z Česka a Poľska," povedala starostka Skalitého Andrea Šimurdová.



Prvé slávnosti sa podľa nej konali na nádvorí starej školy. "V obmedzených podmienkach, ale so snahou robiť folklór, aby sa na neho nezabudlo. Dlho sa uvažovalo nad názvom, niektorí mali problém s Goralskými slávnosťami, že či sme naozaj Gorali. Ale sme, Gorali sa tiahnu pozdĺž hranice. Ľudia si na ten názov zvykli," podotkla starostka obce, ktorá susedí s Poľskou republikou.

Ozajstný punc dostal festival vtedy, keď sa obec rozhodla vybudovať amfiteáter. "Boli tu rôzne nálady, či je to potrebné. Dnes všetci vieme, že toto bolo jedno z najlepších rozhodnutí. Amfiteáter žije nielen raz do roka počas Goralských slávností. Ale robíme tam množstvo ďalších spoločenských, kultúrnych a športových podujatí. Slávnostne ho otvorili na piatom ročníku a odvtedy sú Goralské slávnosti v ňom. Je situovaný v mieste, ktoré sa pôvodne zdalo ako keby najnevýhodnejšie na niečo takéto. Z jednej strany je štátna cesta, z druhej strany je železnica. Ale možno práve to ho robí dostupnejším," doplnila Šimurdová.



Zdôraznila, že na festivale vždy dostanú priestor domáci a susedia z blízka, aby propagoval aj regionálny folklór. "Darí sa dotiahnuť špičkové slovenské telesá ako Lúčnica či SĽUK, ktorý bude vystupovať aj tento rok. Keď sme to narátali, za 25 rokov sa na pódiu v našom amfiteátri vystriedalo asi 5000 ľudí. Tento rok by mala vyjsť aj pamätnica 25 rokov Goralských slávností, jej autorom je Pavol Laš," uviedla starostka Skalitého.

Na Goralské slávnosti je podľa nej vždy bezplatný vstup. Zmenou je termín ich konania, ktorý v tomto roku nie je zhodný s miestnymi hodmi. "Tie budú 25. júna. Uvidíme, či to rozhodnutie bolo správne. Máme zatiaľ pozitívne ohlasy od ľudí, že sme to rozdelili," dodala Šimurdová.

O výrobky Marcely Čaneckej pletené z papiera je stále väčší záujem

Tri roky sa venuje Marcela Čanecká z kysuckej obce Skalité pleteniu rôznych dekoratívnych predmetov, košíkov či adventných vencov technikou pedig z papierových paličiek.

"Venovať som sa tomu začala počas materskej dovolenky. Techniku pedig som videla na internete a naučila som sa ju. Zo začiatku som robila iba pre seba, potom som začala vyrábať pre rodinu a ako darčeky pre známych, teraz sa tomu venujem už celý rok," povedala Čanecká.



Letáky a noviny jej odkladá rodina, susedia aj známi. "Najprv musím zohnať noviny, narezať ich, našúľať si z nich paličky. Potom ich buď farbím farbou na textil alebo na biele výrobky používam kancelársky papier. Po upletení výrobok nalakujem. Jeden malý košík mi trvá zhruba jeden deň," doplnila Čanecká.

So skladovaním hotových výrobkov nemá problémy, pretože ich už robí väčšinou len na objednávku. "Robila som napríklad adventné vence, svietniky, veľkonočné zajace, rôzne koše aj veľký kôš na bielizeň. Baví ma to, takže mi je úplne jedno, čo robím. Zaujímavé boli napríklad svadobné koše na vyberanie peňazí, lebo som im musela urobiť aj vrch a ozdobiť ich. Ale zvládla som to a už idem robiť asi desiaty," dodala Čanecká.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR