|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Piatok 22.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Cecília
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Denník - Správy |
|
|
Prílohy |
|
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
28. septembra 2014
V. KLIMÁČEK: Vždy som chcel komunikovať s publikom, no nestratiť tvár
Režisér Viliam Klimáček
Zdieľať
Režisér Viliam Klimáček Foto: TASR/Tomáš Halasz
Bratislava 28. septembra (TASR) - Za tri desiatky rokov odpremiéroval v legendárnom bratislavskom divadle GUnaGU 60 hier. "Neboli sme a nie sme politickým divadlom, ale sociálnu a spoločenskú situáciu sme si vždy všímali svojím spôsobom - cez humor," povedal zakladateľ a umelecký šéf GUnaGU Viliam Klimáček, autor výnimočných dramatických kúskov, ktoré uviedli aj iné domáce a zahraničné scény.K umeniu si našiel cestu ako študent medicíny, "poriadne básne" z tohto obdobia vydal v knižnom debute Až po uši (1988). V najnovšej knihe na seba prezrádza aj to, že ho medicína zradila. Skôr než sa mohlo ukázať, či z Viliama Klimáčka bude chirurg, dostal ťažkú alergiu na gumené rukavice. Stal sa anestéziológom, ale napokon predsa uprednostnil umenie pred medicínou. "Bez problémov a rád som to zanechal. V medicíne som bol sedem alebo deväť rokov. Odslúžil som si tých nočných služieb neúrekom, ale stačilo," priznal spisovateľ, dramatik a režisér v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.
V roku 1985 ste založili GUnaGU, podľa vašich slov preto, aby ste sa uprostred reálneho socializmu nezbláznili. Teraz oslavujete 30 rokov od vzniku amatérskeho súboru, z ktorého sa vyprofilovalo úspešné, divákmi veľmi vyhľadávané profesionálne divadlo. Čím ich potešíte v 30. sezóne?
Robíme päť premiér, sezónu otvárame dvoma - hrou Undeground - historky z bratislavského metra a garážovou revue Remix. Je to taká naša "best of" pesničiek a scén.
Autorom Undegroundu ste opäť vy, ujali ste sa aj réžie nového titulu. O aké historky ide, keďže Bratislava ešte stále metro nemá?
Je to antiutópia, veľmi čierna groteska zo Slovenska zhruba roku 2038. Čierna preto, že už v roku 2038 nás v nej obsadia Rusi, ale nebude nafta, tak prídu na koňoch. V tomto duchu sa uberá celá táto bláznivá hra. Bratislava má metro a v ňom býva hlavný hrdina, ktorý v ňom upratuje. Keďže nie je elektrina, vagóny ťahajú čuvače a on sa o tých psov stará. Je to jeho príbeh človeka, ktorý odspodu, "z metra", sleduje našu spoločnosť.
Hra opäť ušitá na mieru divadla, ktoré sa môže pochváliť množstvom vynikajúcich hercov. Za tých 30 rokov si účinkovanie v GUnaGU a blízkosť diváka vyskúšali Oľga Belešová, Peter Sklár, Roman Pomajbo, Dano Dangl, Zuzana Mauréry. Objavili ste herecké talenty, akými sú Slávka Halčáková, Peter Batthyány, Petra Polnišová a ďalší. Kto hrá v absurdnom Undergrounde?
Skvelá trojica hercov. Mám tu Viktora Horjána, Martina Meľa, s ktorým som už robil v iných divadlách a potom u nás hosťuje Anikó Vargová, ktorá prišla z budapeštianskeho divadla Bárka.
Zdá sa, že sa poetika GUnaGU za tie roky veľmi nemení, čo však zrejme súvisí s vašou osobou, ste spoluzakladateľom divadla a autorom jeho hier. Alebo sa predsa niečo muselo zmeniť, došlo k nejakému posunu?
Začali sme ako kabaretné divadlo, ktoré sa malo hneď po prvej premiére rozpadnúť. S prvou hrou Vestpoketka, ktorá bola paródiou na socialistický realizmus, sme naozaj nemali žiadne ambície, jej úspech nás šokoval. Potom prišla séria predstavení, v ktorých bolo hodne živej hudby so spevom, a to práve reflektuje náš Remix. Sú to nanovo prearanžované pesničky a de facto aj upravené texty. Tieto kabaretné polohy sú typické pre naše začiatky, potom GUnaGU začalo programovo robiť súčasnú modernú drámu. Z úplnej bujarosti a hravosti sme prešli na vystavané príbehy, psychologicky komplikovanejšie vzťahy medzi postavami, náš humor postupne horkol, ale stále ostal humorom. Tým, že máme 30 rokov, pripomíname si jednak tú recesistickú kabaretnú polohu, ale aj psychorealistickú.
Za tie tri desaťročia ste divákom dali vyše 60 hier. Čo majú čakať od Undergroundu? Kam ho môžeme zaradiť?
Patrí k poeticky hravejším predstaveniam, veľa tu robíme so znakom, s hudbou, s rekvizitou a dej je vyfabulovaný a bláznivý, ale pozor! Všetka tá grotesknosť vychádza z nejakej situácie a z pocitov, ktoré tu všetci aktuálne cítime. Metro - nemetro, Rusi - Nerusi, prosto, niečo sa v tejto krajine deje a my s ňou sa meníme. A GUnaGU sa to pokúša reflektovať.
Pri Remixe ste zrejme mysleli aj na dnešných mladých ľudí, ktorí slávne kúsky GUnaGU nepoznajú. Možno im o nich nerozprávali rodičia, ktorí existovali na hrách ako Bigbít, Hlt, Mária Sabína, Barbarela, English is easy, Csaba is dead, Gotika, Modelky... Chcete ich tínedžerom pripomenúť a ukázať, aké divadlo kedysi uznávali ich rodičia?
Myslíme aj na deti našich divákov, ale prvotný úmysel bol, aby sme si aj my sami pripomenuli, akí sme boli. Napríklad z úplne prvej hry je v tom predstavení naša obľúbená pieseň Kubína z Konkubína plus ďalšie a ďalšie scény. Sú tam fragmenty aj z novších hier, ktoré sa už nehrávajú. Remix je šancou, kde divák môže vidieť vývoj "zábavnejšej polohy" GUnaGU, pretože potom sme robili sériu hier, ktoré boli činoherne vypointovanými príbehmi. Tie nemá zmysel strihať ako desaťminútové ukážky, lebo by ich nikto nepochopil.
Do garážovej revue Remix sa vrátia aj herci, ktorí už v GUnaGU neúčinkujú?
Čiastočne, je tam hudobník a spevák Dano Heriban, veľmi dobrý herec, ktorý s nami veľa hral a zasa sa vrátil k nám. Ďalej účinkuje saxofonista Marián Jaslovský a herecký tím GUnaGU 2014 - Viktor Horján, Zuzka Šebová, Zuzana Porubjaková. A hrám tam aj ja, také malé roly, keďže je 30. výročie. Úplný návrat k hercom našich začiatkov nie je možný aj z toho dôvodu, že jeden zo zakladateľov - špičkový profesor matematiky Ivan Mizera je v Kanade, prednáša v Edmontone, kde dnes žije aj Zuzana Benešová.
Jubileum divadla si pripomínate aj veľmi dobre vyzerajúcou publikáciou, ktorú vydáva Ikar. Už pred desiatimi rokmi ste napísali knihu o GUnaGU, aká je tá nová, okrem toho, že má "look"?
Veľmi výpravná, to bol dôvod prečo som sa do nej pustil. Obsahuje takmer 200 fotografií a má pozoruhodný grafický dizajn Juraja Demoviča. Oslavujeme 30 rokov, tak som vybral 30 hier z tých šesťdesiatich, čo sme urobili. Sú to kľúčové hry, ktoré boli pre nás veľmi typické, je na nich vidieť vývoj poetiky, ale aj moderné dejiny Slovenska, zlisované ako v maggi kocke. Kniha je rozdelená do 30 kapitol a v každej som si dovolil taký žartík - rozprávam sa sám so sebou.
Nechceli ste osloviť nejakého renomovaného autora, ktorý sa venuje rozhovorom, aby vás kvalifikovane vyspovedal?
Režisér Viliam Klimáček Foto: TASR/Michal Svítok
Chcel som si to urobiť ja sám so sebou. Jednak viem o sebe najviac a jednak, aby to nebola nuda, sa tam občas trošku pourážam, podpichnem a, samozrejme, aj pochválim, veď kto už vás pochváli, ak sa nepochválite sám (úsmev). Viem na seba isté veci, čo nevie druhý, takže tým, dúfam, dostáva text napätie a najmä čitateľ sa dozvie rôzne zaujímavosti o divadle GUnaGU, o ľuďoch okolo neho, ale aj o dobe. Neboli sme a nie sme politickým divadlom, ale sociálnu a spoločenskú situáciu sme si vždy všímali svojím spôsobom - cez humor. Miestami bola dosť drsná, preto sme realitu zjemnili divadelným zmäkčovadlom, aby sa dala lepšie stráviť divákovi, ale to neznamená, že sme ho šetrili. Práve keď bol takýto zmäkčený, vtedy sa zrazu objavili drsné momenty, kruté situácie, expresívne slová z ulice. Toto máme radi - nežné s brutálnym, to je zmes poetiky GUnaGU.Môžeme teda povedať, že vaše divadlo zostáva alternatívne? Je to ešte stále underground?
Aj keď sa naša hra volá Undeground, ironicky sa tým myslí najmä bratislavské metro. My sme sa nikdy necítili undergroundovým, takým tým nekompromisným divadlom. Snažili sme sa robiť veci, ktoré nás bavia a aby z toho mali radosť aj diváci. Keď sa vopred kalkuluje, že budete neúprosní alebo strašne zábavní, tak ono to nikdy nie je ani nekompromisné, ani zábavné. Treba ostať sám sebou. Pokiaľ sa pod undergroundom myslí neľútostné a tvrdé hľadačstvo, ktoré niekedy diváka až odpudí, čo je absolútne legitímne a pre mňa príjemné u mnohých mladých divadiel, tak toto my už nemusíme. Nie je predsa možné byť 30 rokov hľadačom, ktorý stále experimentuje a objavuje nové veci. My skôr kultivujeme polohu absurdnej skratky, klipovú montáž kontrastných nálad, ktorá je nám blízka a ktorú sa snažíme rozvíjať.
GUnaGU sa rovná v prvom rade Viliam Klimáček. Priznali ste, že v novej knihe venovanej divadlu - GUnaGU... GUnaGU? GUnaGU! (30 rokov - 30 hier) spovedáte sám seba. Padla aj otázka, či to bolo dobré riešenie, že ste sa "odstrihli" od medicíny a robíte divadlo?
Na to odpovedám - bez problémov a rád som to zanechal. V medicíne som bol sedem alebo deväť rokov, už ani sám neviem. Odslúžil som si tých nočných služieb neúrekom, ale stačilo. Nepíšem iba pre GUnaGU, ale pre viaceré domáce aj zahraničné divadlá a baví ma to rovnako ako písať pre svoje divadlo. Písanie pre tie druhé je trošku iné, pretože v tom svojom domácom si dovolíte možno viac vecí, ktoré zafungujú pre 80 ľudí, ale keď píšem pre 300-400-miestne sály, musím ako autor rozmýšľať o veciach, ktoré sú nadčasové, zaujmú viac ľudí, ktoré ale musím podať takým štýlom, aby som sa divákovi nepodkladal. To je na tom vzrušujúce - osloviť veľa ľudí, ale spôsobom, že ostávate sebou samým. Nehovorím, že sa to vždy musí podariť, ale je to úmysel, ktorý mám niekde v pozadí. S tým zápasí každý, kto píše pre viac ako päť ľudí. Vždy potom riskuje, že ho obvinia, že chce byť populárny. Je to však vždy lepšie obvinenie ako byť nečitateľný alebo nepozerateľný. Mne vždy išlo o to komunikovať s publikom, ale nie za cenu straty tváre.
V Činohre Slovenského národného divadla budete "komunikovať" na tému Veľkomoravskej ríše. Naša prvá scéna chystá na január premiéru inscenácie vašej hry Mojmír II. alebo súmrak ríše. Veľkomoravskí hrdinovia by sa asi veľmi nehodili do repertoáru GUnaGU...
Mohli by byť aj na našom javisku, ale spracoval by som ich ináč ako pre SND. Pred 15 rokmi by som z toho urobil montypythonovský kabaret, ale dnes je mi to už málo. Keď prišlo oslovenie z SND, súhlasil som s tým, že to bude pohľad vážny, aj keď v prípade Svätopluka nie štátotvorný. Moja nová hra je dosť kritická k človeku, ktorý je zodpovedný za vyhnanie žiakov Cyrila a Metoda, tvorcov slovanského písma. Téma je konfrontovaná s dneškom. Mladý Mojmír napríklad odchádza žiť do Londýna, čiže sú tam zvláštne posuny. Hra rozhodne nebude pietna a netúži viesť len dialóg s mnohými veľkomoravskými opusmi, v ktorých chodia tí vážni biskupi a vladykovia a hovorí sa šraubovaným jazykom. Táto poloha mi je v súčasnosti najbližšia a preto som ju urobil pre SND. Už necítim dôvod ju dnes ťahať do GUnaGU, detto ako kedysi Husáka pre Divadlo Aréna. Tiež by som ho u nás mínus 10 rokov robil montyphytonovsky, ale v Aréne som si uvedomil, že je to anticky tragický príbeh človeka, ktorý verí svojej komunistickej strane, robí pre ňu všetko a ona ho zavrie do väzenia, vybije mu zuby v 50. rokoch, ale on sa potom vráti naspäť, je ikonou normalizácie a posledné minúty svojho prezidentského prejavu venuje tomu, že nič lepšie a správnejšie v jeho živote nebolo ako idey socializmu. Toto nepochopíte, a preto ma tie témy vzrušujú a bavia písať. V GUnaGU by to diváci po 30-ročnej skúsenosti nechápali, prečo to chceme analyzovať, ale v SND a Aréne je okruh divákov, ktorých to bude zaujímať a ktorí neriešia, že som autorom a umeleckým šéfom malého alternatívneho divadla.
Ostaňme ešte na moment v Činohre SND, ktorú čaká slovenská sezóna. Nie je to príliš odvážne uviesť výlučne premiéry slovenských hier?
Nie je to až také nóvum, robili to už v Nitre. Divadlo Andreja Bagara malo sezónu pod názvom Rodinné striebro a pokiaľ mám informácie, sprevádzal to záujem divákov a návštevnosť kriticky neklesla. Ľudia sú zvedaví na súčasné hry a slovenskú sezónu budú mať na najprestížnejšej adrese obsadenú mediálne známymi hercami.
Národné divadlo má za sebou silné centrum marketingu, čo GUnaGU nemá a napriek tomu sa nemôže sťažovať na návštevnosť, máte permanentne vypredané...
V podstate áno, sme stále vypredané divadlo a tú slovenskú sezónu robíme v kuse už 30 rokov.
Historicky najúspešnejším titulom zrejme už navždy zostane pre GUnaGU predstavenie English is easy, Csaba is dead, teda reakcia na výrazné aktivity mafie na Slovensku v 90. rokoch...
To bola najmä práca Karola Vosátku. Reagovali sme aj na fenomén modelingu, v jeho Modelkách 1 a 2. Z našich najnovších úspechov je to Nízkotučný život, kde som si všímal fenomén chudnutia, bodybuilding a krásnej postavy. Mnoho ľudí tomu prepadlo, dokonca aj ja som chodil chvíľu do istého redukčného centra, tak som o tom napísal tzv. pravdivý príbeh (smiech), ale nebolo by to GUnaGU, keby v tejto hre riešilo len hmotu. Hovorí sa tam najmä o nízkotučnosti nášho vzdelania, viery a politiky. Vždy sa snažíme viacvrstevnato hovoriť o tom, čo momentálne visí vo vzduchu a čo ľudia riešia vo svojich životoch.
Spomenuli ste, že v 30. sezóne čaká divákov GUnaGU až päť premiér. Čo príde po Undergrounde a Remixe?
V novembri Krvák. To je môj text, ktorý bude režírovať Karol Vosátko. Je to pokračovanie nášho najslávnejšieho titulu English is easy, Csaba is dead, ale z pohľadu plus ďalších 15 rokov. V januári chystáme prekvapenie najmä hereckým obsadením, chceme robiť koprodukciu s HaDivadlom, Marián Amsler by mal režírovať moju hru Odvrátená strana Mesiaca. Práve herecké obsadenie bude najväčšie prekvapenie, ale pred premiérou neradno o tom hovoriť, aby som to nezakríkol. Sezónu uzavrie Karol Vosátko svojím autorským projektom, ktorý je zatiaľ ešte otvorený. To je čaro Karolovej práce. Texty nepíše dopredu, ale používa metódu spontánnej reči - spontaneous speech, hercom určí postavy a situácie. Vzniká tak veľmi komunikatívne divadlo, ktoré nemá scenár, tým pádom sa aj veľmi ťažko reprízuje. Tento otvorený titul sa bude dotýkať problematiky médií.
Režisér Viliam Klimáček Foto: TASR/Michal Svítok
Rozhovor nahrávame priamo v divadle krátko po skúške, z jej atmosféry cítiť, že vás herci majú veľmi radi. Asi nepatríte medzi despotických režisérov, ktorí vykrikujú po svojich hercoch a herečky pri nich plačú...
Nie som ani strohý režisér analytik, ani ten barokový bujarý režisér, ako bol Jožko Bednárik, ktorý bol naším fanúšikom (a my jeho). My sme tu takmer už ako rodinný spolok. Najradšej robím s tromi, najviac so štyrmi hercami, s kávou, s pauzami, s debatami o všetkom... To je spôsob, ktorý ma baví. Niekedy sa hovorí, že divadlo je terapia, ale nie je to iba tak. V mojich rokoch už cítim, že je to dosť náročná práca, ale podstatné je, že mi robí radosť.
Na záver sa ešte na chvíľu vráťme k exkluzívnej knižnej novinke venovanej vášmu divadlu. Až na 280. strane vysvetľujete v dvoch verziách, čo znamená zvláštny názov GUnaGU. Prečo až dve verzie?
Vysvetlenie závisí od toho, či majú ľudia radšej slovenčinu alebo matematiku. Pre slovenčinárov GUnaGU znamená parafrázu z Hviezdoslava - k ľudu, k ľudu, mládež moja, k ľudu sa maj, k svojmu ľudu, GU národu, GU ľudu! Matematická verzia, keďže spoluzakladatelia divadla boli matematici, znie - GUnaGU rovná sa guľa na guľtú.
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR
<< predchádzajúci článok
Video: Dvadsaťdvaročná študentka vyvinula revolučnú etiketu, ktorá odhalí čerstvosť jedla
Video: Dvadsaťdvaročná študentka vyvinula revolučnú etiketu, ktorá odhalí čerstvosť jedla