V Keni žije už 8 rokov. Daria KIMULI pomáha 'sirotám žijúcich rodičov'

Nairobi/Bratislava 5. marca (TASR) – Pochádza zo Slovenska no už osem rokov žije v Keni. Najprv začala pracovať v zdravotníckej oblasti, vždy sa však chcela venovať sociálnej. Napriek prekážkam sa podieľala na založení školy, ktorá sa stala útočiskom pre závislé deti z ulice, a tak im dala šancu na lepší život. "Stalo sa, že deti to nezvládli a ulica bola silnejšia ako budúcnosť. Také deti proste musíte nechať tak, pretože sa nedá pomôcť každému. Navyše, nie každé dieťa chce pomoc." V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to povedala Daria Kimuli. Napriek tomu podľa nej až 90 percent detí program ukončí. Uvítala by, ak by sa ešte zvýšila kapacita školy a mohli by reintegrovať i zdravotne postihnuté deti.


-Už niekoľko rokov žijete v Keni. Prečo ste si vybrali práve túto krajinu?-

Do Kene som prišla ešte ako študentka - dobrovoľníčka v roku 2006. V tom čase som si vybrala Trnavskú univerzitu, na ktorej pôsobil profesor Vladimír Krčméry. Vybrala som si práve túto školu, pretože som vedela, že ponúka možnosti rozvojovej a humanitárnej práce. Dostala som sa na sociálnu prácu, kde bola možnosť ísť cez leto na stáž. Podarilo sa mi to. Vybrali ma do Kene. Keňa mi učarovala. Ale ak mám byť úprimná, po promóciách mi bolo úplne jedno, do ktorej krajiny pôjdem. 

-Predtým ste v Keni ešte nikdy neboli?-

V roku 2006 som bola tri mesiace v Keni ako študentka. V roku 2009, asi štyri dni po promóciách, som prišla do Kene. Keňu mi pridelili ako krajinu, kde potrebovali momentálne zamestnancov. Na začiatku mi bolo jedno, či to bude Keňa, alebo to bude Kambodža, kdekoľvek by niekoho potrebovali, išla by som. Do Kene ma pridelili najprv na šesť mesiacov, potom na ďalších šesť mesiacov. A teraz som tu už osem rokov. 

-Aké boli začiatky? Bolo ťažké si zvykať na inú kultúru, životný štýl?-

Na inú kultúru určite áno, začiatky boli ťažké. Človek si musel zvyknúť, všetko bolo iné. Mne to však bolo tak nejako prirodzené. Osobne som nejaký kultúrny šok nezažila. Sú takí, ktorí ho zažili. Dlho im trvalo, než sa aklimatizovali a stotožnili s celým podnebím, pracovným prostredím, životným štýlom. U mňa to bolo všetko prirodzené.

-Ani s jazykom ste nemali problém?-

Nie, jazyk som už vedela predtým, nebol komplikovaný. Swahilsky sa človek pomaly učil s deťmi alebo s miestnymi kolegami. Pomaly nás zoznamovali s jazykom a kultúrou.

-Keď ste prišli do Kene, v ktorých oblastiach ste sa začali angažovať? Kde vás potrebovali najviac?-

Prvé roky som pracovala v malnutričnom centre pre podvyživené deti, takže som sa venovala zdravotníckej oblasti. Mňa však vždy lákala skôr sociálna oblasť ako zdravotnícka. Vždy som bola zapálená pre prácu s deťmi. Čo sa mi neskôr podarilo, pretože v tom čase hľadali niekoho, kto by bol zodpovedný za detské dievčenské rehabilitačné centrum. Takže som začínala s dievčatami. Potom sa veci vyvinuli tak, že jeden človek mal mať na starosti aj dievčenské a aj chlapčenské centrum. To bolo také akoby splnenie môjho sna, lebo som mala na starosti aj dievčatá a aj chlapcov. Tam som pracovala niekoľko rokov. Až potom prišla myšlienka, že je potrebné vytvoriť nielen sociálne, ale aj edukačné centrum. Osobne si myslím, že budúcnosť rozvojových krajín je vo vzdelaní. Prišli sme s ideou, že je potrebné deti vzdelať, teda aby dostali to najlepšie a najkvalitnejšie vzdelanie od základov, od malých detí až po univerzitné vzdelanie. To sa nám aj podarilo, pretože máme základnú školu a ďalej ich podporujeme na stredných a vysokých školách. 

-V ktorom roku to asi bolo?-

V nutričnom centre som pracovala v rokoch 2009 - 2010. Od konca roka 2010 až po súčasnosť mám na starosti detské rehabilitačné centrá. Postupne pribúdali edukačné centrá. To znamená základná škola, ktorá je mojou srdcovou záležitosťou. 

-Profesor Krčméry na vás prezradil, že vám vyslovene zakázal založiť základnú školu, pretože by ste finančne vykrvácali. Avšak, ako sám povedal, "váš materinský cit bol silnejší ako jeho manažérsky rozum". Napriek nesúhlasu ste začali pomáhať deťom z ulice vo vzdelávaní, nielen v rehabilitácii.-

V Keni sú štvrte, kde žijú deti na uliciach v náročných podmienkach. Spávajú v igelitových vreckách alebo v kartónoch naozaj od útleho veku. Mladé matky porodia na ulici. Nie sú to siroty. Profesor Krčméry ich nazýva "siroty žijúcich rodičov". Aj keď majú rodičov, matky väčšinou nevedia, kto je ich otec. Matka je, bohužiaľ, dievča, ktoré žije na ulici pod vplyvom drog. Fetuje lepidlo, alebo je jednoducho bezdomovkyňa. Má niekoľko detí, niektoré jej nanešťastie zomrú. Ak má väčšie šťastie, tak sú adoptované nejakou organizáciou, a teda sa o nich postará nejaká inštitúcia alebo rodina. My sa orientujeme práve na túto skupinu detí. Nie na tie najmenšie, ale na staršie, ktoré už majú nejakú skúsenosť so životom na ulici a sú napríklad vystavené drogám. Väčšina z nich fetuje lepidlo. 

-Čo robíte s týmito deťmi? Práca s nimi je asi náročná...-

U nás zostávajú dva roky, v rámci ktorých prejdú kompletným rehabilitačným procesom. Projekt vznikol v roku 2007, už som ho našla zabehnutý. Založili ho kolegovia predo mnou. Volal sa Detské rehabilitačné centrum svätého Kizita určené pre chlapcov. V roku 2008 k nemu pribudlo Detské rehabilitačné centrum pre dievčatá blahoslavenej Zdenky Schellingovej, lebo sme si povedali, prečo by malo byť len pre chlapcov, keď sú tam aj dievčatá. Treba dať rovnakú šancu chlapcom aj dievčatám, aj keď pomer na ulici ukazuje, že je viac chlapcov ako dievčat. U nás teda zostávajú dva roky. Otázka potom znie, čo s nimi po dvoch rokoch. Nemôžete ich vrátiť späť, lebo nemáte kam. 

Nesiem vám noviny v podaní žiakov D. Kimuli


-Koľko rokov majú tie deti?-

Sú to deti vo veku od šesť do sedem rokov až po deti vo veku od 11 do 12 rokov. Kým prejdú tie dva roky, u nás skončia ako 11- až 12-, niekedy aj 13-ročné. Závisí to od toho, v akom veku ich prijmeme. Preto sme prišli s myšlienkou školy. Predtým sme ich reintegrovali do internátnych škôl, kde sme platili školné, pričom bývali v iných školách. Deti boli sčasti stigmatizované, lebo ako druháci, tretiaci mali už 10 - 11 rokov, takže sa im iné deti vysmievali. Utekali nám preto zo škôl, nechceli tam bývať, chceli sa vrátiť do detského domova. Tak sme prišli s myšlienkou otvoriť vlastnú školu. Nakoniec sa nám to podarilo. Vznikla Základná internátna škola svätého Filipa Neriho. Profesorovi sa to najprv vôbec nepáčilo, lebo sa mu to zdalo ako príliš veľký, nákladný a neudržateľný projekt. Asi rok a pol odolával tejto myšlienke, až sme si nakoniec povedali, že požiadame o grant SlovakAid a ak sa podarí, tak ho prehovoríme k spoluúčasti, ktorá je povinná. Nečakali sme, že by sa projekt podaril, lebo konkurencia projektov a mimovládnych organizácií, ktoré sa uchádzali o granty, bola naozaj veľká. Podarilo sa nám získať grant v roku 2012. Od začiatku sme dúfali, že tam tá šanca je. Vyšla. Keď sme nakoniec dostali grant, rýchlo sme sa s profesorom dohadovali, či teda s ním bude súhlasiť. Nakoniec povolil, ale bol veľmi skeptický, až kým sme nepostavili školu, nezariadili ju a nezačala fungovať. Potom videl, že to má zmysel. Dnes program vedie ako jeden z úspešných projektov celej Vysokej školy svätej Alžbety. 

-Spomínali ste, že začiatky neboli vôbec jednoduché. Museli ste napríklad vlastnými silami a možnosťami do školy dovážať vodu...-

Vôbec neboli jednoduché, pretože kenská firma, ktorá nám projekt stavala, pred koncom vyhlásila bankrot. Škola bola nedostavaná pred termínom otvorenia. Tým, že to je vládny projekt tak, samozrejme, tlak na to, že je potrebné školu dostavať, bol oveľa väčší. Bol tam veľký dlh, ktorý bolo potrebné splatiť, aby sa škola dostavala.

-Vaša škola stojí neďaleko Nairobi. Na okolí nie je skoro nič. Prečo ste sa ju rozhodli postaviť na tomto mieste a nie priamo v hlavnom meste?-

Jednak preto, že deti, ktoré máme, potrebujú pokojné a tiché prostredie. Je pre nich lepšie, aby boli ďalej od mesta, aby ich naozaj nelákalo utekanie. Vyrovnávajú sa s drogovou závislosťou, i keď na tvrdé drogy nemajú peniaze, no problémom je i sloboda. Ťažko si zvykajú na pravidlá. Hlavne, čím je dieťa staršie, tým si ťažšie zvyká, adaptuje sa. Práve preto sme vybrali toto miesto, aby mali pokojné prostredie, boli v prírode, aj keď je to skôr buš. To bol najhlavnejší dôvod. Druhý bol finančný, pretože čím ste bližšie k Nairobi, tým sú ceny pozemkov neúprosnejšie. Na druhú stranu, logisticky to nie je ďaleko od rehabilitačných centier.

-Nie je to tam nebezpečné?-

Nie. Práve naopak. Čím ste viac na vidieku, tým viac ste v bezpečí. Čím ste bližšie k mestu, tým ste vo väčšom nebezpečí. Takže tam je to naozaj pokojné, učitelia večer keď odchádzajú zo služieb, chodia na bicykli. Nikdy sme, vďakabohu, nemali incident, že by prepadli učiteľa. Stalo sa už, že nám vykradli časť školy, ale tak to je tu realita. Už sa nám to stalo niekoľkokrát na viacerých projektoch, ale čo sa týka bezpečnosti, sme maximálne spokojní. Máme tam, samozrejme, aj prevenciu v podobe alarmu, keby sa náhodou niečo stalo. Predovšetkým na pracovné vyučovanie, kde sa používajú drahšie stroje a v administratívnom bloku. 

-Spájate predškolskú a školskú výchovu. Aký je denný program detí?-

Tie malé nespávajú v škole, predsa len sú to malé deti, ktoré by si ťažko zvykali na internátny život. Všetko sú to deti, ktoré podporujeme z komunity. Nie sú v rehabilitačnom centre, lebo my prijímame, ako som už spomínala, deti od šesť do sedem rokov. Väčšinou nastupujú do prvého ročníka alebo opakujú ten predškolský, aj keď sú tam najstaršie. Ale čo sa týka inteligenčného, akademického alebo sociálneho vnímania, spadajú ešte do predškolského ročníka. Takže bežne v škôlke medzi päťročnými deťmi nájdete aj osemročné alebo deväťročné dieťa, pretože ešte nedokáže rozoznať farby. Potrebuje naozaj ešte základy. Vyučovanie vedieme takou veselou formou a formou porozumenia, veľa sa rozprávame. Máme troch sociálnych pracovníkov, čo si myslím, že je na kenskú školu naozaj nadpriemer. 

-Ako konkrétne vyzerá ich program?-

Program škôlkarov začína ráno o ôsmej. Vyučovanie vedieme montessori štýlom, to znamená, že skôr pracujú s materiálom a učia sa k samostatnosti. Celé je to také voľné, sedia na koberci. Samozrejme, musíme spĺňať kenské sylaby, ktoré hovoria, že deti na predškolskom stupni musia vedieť trochu čítať, písať, počítať. Preto sa tam učia základy - od farieb, tvarov, cez základné číslovky anglické a swahílske až po spoznávanie zvierat, teda niečo z prírodovedy. Keď nastupujú do prvého ročníka, musia vedieť čítať a písať. To je kenský štandard, ktorý si nemôžeme dovoliť porušiť, lebo stále spadáme pod Ministerstvo školstva Kenskej republiky. Takže predškolský stupeň u nás vyzerá skôr ako prvý ročník na Slovensku. Tým, že chceme byť trošku odlišní, stále tam prinášame hru. Preto máme napríklad aj ihrisko pre deti, to nie je kenský štandard. Deti chodia na prechádzky, kde teda v období sucha je veľmi náročné nájsť nejaké kvety. V období dažďov sa však snažia spoznávať prírodu. Vidia nejaké zvieratá, snažíme sa, aby robili aspoň nejaké základné práce v záhrade, veľa spievajú a tancujú. Čo je odlišné od klasickej kenskej školy súkromnej alebo štátnej, maličké troj- až štvorročné deti po obede spávajú, a potom okolo 15.00 až 16.00 h si ich vyzdvihnú rodičia, alebo ich vozíme autobusom. 

-Odkiaľ sú tieto deti?-

Sú to deti z komunity. Keď sme do tejto oblasti prišli, žili tam prevažne masajovia a kočovníci, ktorí nemali tendenciu posielať deti do školy. Jednak tam nebolo žiadne zariadenie predškolského typu a ich využívali na to, aby chodili pásť kravy a kozy. My sme prišli a umožnili sme im študovať. Záujem o predškolské vzdelávanie bol zo začiatku nižší, avšak každým rokom sa zvyšuje. Ak je dieťa na predškolskom stupni z nášho rehabilitačného centra, zostáva spávať na internáte, nakoľko je zvyknuté z detského rehabilitačného centra byť samo a ani nemá kam ísť.

-Aký majú režim školáci?-

Čo sa týka školských detí, tie začínajú o siedmej ráno školu. Od siedmej do ôsmej majú rekapituláciu predchádzajúceho dňa. Následne začína klasický školský deň, v rámci ktorého mávajú predmety, poobede majú pracovné vyučovanie. Snažili sme sa do vyučovania zahrnúť i výtvarnú a hudobnú výchovu, ktorá vôbec nie je súčasťou kenských syláb. Majú futbalový krúžok, volejbalový krúžok a hudobný krúžok, ale zároveň všetky deti musia absolvovať hudobnú i výtvarnú. Škola trvá až do piatej večera, ale nejde o drilovanie. Keďže tieto deti sú na internáte, musíte im vedieť vyplniť čas. Večer si robia domáce úlohy, majú večeru a chodia spávať okolo ôsmej hodiny. 

-Pochádzajú z ťažkých pomerov...-

Áno, sú to deti z ulice. Prešli rehabilitačným procesom, teda možno povedať, že sú už ako keby "čisté" a zaradené do spoločnosti. Ale ak by sme ich reintegrovali domov, opäť by skončili na ulici. Nedávame ich do najbližších rodín, skôr hľadáme starých rodičov alebo tety, ujov, inú vzdialenú rodinu. V Keni našťastie stále funguje širšia africká rodina, aj keď je teda v rozpade, ale o dieťa sa naozaj postará napríklad sesternica matky. Čím dlhšie je dieťa v zariadení, tým bude menej samostatné. Za každých podmienok sa ich snažíme posielať domov. Samozrejme, tam, kde majú zaručené zdravé detské prostredie, aby sa aj zdravo vyvíjali. Počas prázdnin ich sociálni pracovníci navštevujú a kontrolujú. Najťažšie prípady zostávajú v detských domovoch. Našťastie, tých je naozaj málo.

-Stal sa vám aj taký prípad, že ste dieťa postavili na nohy a potom sa pre neho vrátil rodič a chcel si ho vziať späť napriek nevhodným životným podmienkam?-

Nie, oni skôr o svojich deťoch nechcú počuť. Skôr je problém, že rodičia alebo ich príbuzní by ich mali chodiť aspoň navštevovať, to sa však stáva málokedy. Málokedy ich vôbec prídu navštíviť počas návštevných dní. Takmer nikto ich nechodí vyzdvihovať do internátnych škôl, musíme im ich nosiť my. Oni ich jednoducho nechcú. Vzdialená rodina niekedy záujem prejaví, problémom sú však financie. Keď im pošleme peniaze, aby prišli dieťa pozrieť, niektorí prídu, iní zasa nie. Ale aspoň to, že s nimi môžu stráviť prázdniny a mať pocit, že patria k nejakej rodine, je pre nás úspech. 

-Koľko detí máte momentálne v škole?-

Teraz máme 336 detí v škole a 60 príde v máji, takže tento rok budeme mať plné kapacity.

-Koľkí študenti už u vás skončili základnú školu?-

Najprv sme mali otvorených prvých šesť ročníkov, takže sme zatiaľ mali dve absolventské triedy. V roku 2015 sme mali 24 ôsmakov, v roku 2016 22 ôsmakov, takže celkovo 46 ôsmakov ukončilo našu školu. Z toho 44 študuje na stredných školách a dvaja navštevujú stredné odborné školy. 

-Čo sa s nimi potom deje, keď u vás skončia základnú školu? S podporou rodičov počítať nemôžu a stále sú to len deti.-

Pokračujú na strednej internátnej škole. My im naďalej platíme školné, zväčša ide o súkromné školy. Snažíme sa na diaľku hľadať adoptívnych rodičov, aby deti mohli študovať. Ak sa nám to nepodarí, potom im vzdelanie platí Vysoká škola svätej Alžbety.

-Takže vy im skutočne nahrádzate rodinu a preberáte za ne zodpovednosť?-

Áno, chodíme na rodičovské združenia, vyzdvihujeme ich až kým neukončia štvrtý ročník strednej školy. Zatiaľ máme iba troch chlapcov, ktorí ukončili štvrtý ročník, pretože všetci začali navštevovať školu ako mladší. Jeden je na kenskej univerzite a študuje informačné technológie. Mal také vynikajúce výsledky, že dostal štipendium kenskej vlády. Toho iba monitorujeme a pomáhame mu platiť ubytovanie na internáte a stravu. Napríklad, jeho bývalý sponzor mu poslal notebook, aby si mohol robiť projekty na vysokej škole. Druhý chlapec v januári nastúpil na "college", študuje manažment. To je ako keby o stupeň nižšia úroveň, ako je univerzita. Jeho predchádzajúci sponzor mu plne financuje štúdium. Tretieho chlapca máme tiež na univerzite, študuje pedagogiku. 

-Ako je to s financovaním každodenných potrieb detí?-

Fungujeme najmä vďaka adopcii na diaľku cez občianske združenie Dobrota pre Afriku a čo nám chýba, dopláca Vysoká škola svätej Alžbety. Každé dieťa v našej škole má svojho adoptívneho rodiča, ktorý mu vlastne nejakou čiastkou prispieva na vzdelanie. 

-Keď majú deti na stredných a vysokých školách prázdniny, kde ich trávia? Vracajú sa k vám? 

Áno. Cez prázdniny vždy chodia k nám. Organizujeme vždy nejaké akcie - počas Vianoc chodíme na výlety starší i mladší dokopy, mávame stretnutia všetkých detí, ktoré sú v programe, tiež kozacie hody a rôzne iné udalosti.

-Vy ste naozaj ako rodina...-

Áno, áno. Myslím si, že áno.

-Profesor Krčméry spomínal, že niekedy ste na nich veľmi prísni, aby sa naučili o seba postarať a prebrať za seba zodpovednosť. Vzdelanie je podľa neho dôležité, aby zostávali doma, pomáhali sami sebe a neodchádzali do cudzích krajín.-

Máme, samozrejme, pravidlá, ktoré musí dodržiavať každý. Keď ich nedodržiava, tak nemôže byť súčasťou projektu. Tak funguje asi každá organizácia.

- Stal sa vám aj prípad, že ste museli dieťa vylúčiť z programu?-

Stalo sa nám napríklad, že dieťa ušlo zo školy trikrát. Máme interné pravidlo, že celkovo môže dieťa v rámci programu trikrát ujsť. Stalo sa, že deti to neustáli a ulica bola silnejšia ako budúcnosť. Také deti proste musíte nechať tak, pretože sa nedá pomôcť každému. Navyše, nie každé dieťa chce pomoc. Potom sa vracajú späť na ulicu a pokračujú v predchádzajúcom živote. Tie už ďalej nemonitorujeme, lebo je to veľmi komplikované a ani ony nemajú záujem ďalej v projekte pokračovať. Samozrejme, tých prípadov nie je veľa. Máme asi 90-percentnú úspešnosť rehabilitačného programu, to znamená, že deti väčšinou dokončia program. Problémy sa prejavia predovšetkým v tínedžerskom veku. Najviac ich trápi problém rodiny. Sú tak "poškodené a nemajú nikoho", preto keď majú 14 až 16 rokov mnohí prepadnú rebelstvu. Niekedy sa ho podarí zvrátiť terapiami, rozhovormi, motiváciou. Žiaľ, ako som už povedala, nedá sa pomôcť každému. My však máme otvorené dvere pre všetkých.

-Ako vedúca zodpovedáte za oblasť Nairobi. Aké sú vaše ďalšie plány? V Keni ste sa vydali a momentálne čakáte dieťa. Predpokladám, že sa na Slovensko nechcete vrátiť.-

Nie, máme ešte jednu dcéru, takže my už tu máme svoj život. Naše plány sú, ak Boh dá, zvýšiť kapacitu, a tým dať šancu viacerým deťom aspoň v škole. Máme ešte cieľ reintegrovať do školy zdravotne postihnuté deti. Plány sú, ale chceme stáť na vlastných nohách, aby sme mohli rozvíjať to, čo už máme.




Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR