V. Jamnická: Bol to krásny život

BRATISLAVA 9. novembra (WEBNOVINY) - Herečka, astrologička a spisovateľka Vilma Jamnická oslávi 13. novembra 100. narodeniny. Pri príležitosti životného jubilea poskytla agentúre SITA rozhovor.

Ako 19-ročná ste v roku 1925 začali študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prečo ste sa rozhodli pre medicínu?

Z triedy na gymnáziu sme maturovali len trinásti a z toho sme sa štyri prihlásili na medicínu. Každá chcela byť zrazu lekárkou. Keď som povedala mamke, že aj ja sa chcem stať lekárkou, povedala iba, že na to nie som. Mama bola veľmi múdra, vedela to už vtedy. Ja som sa skôr vedela pre všetko rýchlo nadchnúť ako ohnivý kôň, ktorý sa do všetkého vždy ponáhľa. Myslela som si, že to bude niečo ohromné, ale začali sme tam študovať chémiu a z chémie som bola strašne slabá. Dobrá som skôr bola v matematike.

Neskôr som odtiaľ odišla pretože mi prekážal ten hrozný zápach formalínu, nie zápach z mŕtvoly. Na medicíne som sa spoznala aj s Janom Jamnickým. Spolu sme sa napríklad chodievali otužovať na cintorín do márnice. Pozorovali sme mŕtvych, aby sme sa usvedčili v tom, že nám to neprekáža.

Problém na medicíne mi však spôsobovala aj anatómia, na ktorú sa bolo treba učiť z drahého anatomického atlasu. Keď som vtedy dostala ponuku od Jána Borodáča študovať na Hudobnej a dramatickej akadémii, mama sa veľmi potešila. Povedala len "chvála Bohu, nemusím kupovať ten drahý atlas".

Ako si spomínate na svoje herecké začiatky u Borodáča?

Borodáč ma vzal hneď do druhého ročníka na Akadémii, lebo prvý vtedy neotvorili. Povolili mi to aj preto, že som mala maturitu. Akadémia mala vtedy štyri ročníky, ale ja som študovala iba dva a pol roka. Keď som už rok chodila k Borodáčovi, oslovil ma Jamnický, či by som sa u Borodáča mohla spýtať na nejaké voľné miesto. Borodáč sa vcelku potešil, čudoval sa len, že chce ísť k nemu študovať, keď už mal skončený druhý ročník na medicíne. Rovnako ako mne, ani jemu sa medicína odrazu nezdala byť tým, čo chcel študovať. Aj keď sa chcel stať skôr hercom, Borodáč mu povedal, že je inteligent a inteligentov potrebujeme ako režisérov.

V Činohre Slovenského národného divadla ste začali pôsobiť v roku 1929, hneď po skončení štúdia a ostali ste mu verná ďalších štyridsať rokov. V akej divadelnej postave ste sa cítili najlepšie?

Bolo to v hre Charlesa Dickensa Svrček u krbu, kde som hrala mladú zaľúbenú slepú ženu. Bolo to také krásne byť zaľúbená, len som v tej hre musela milovať takého sprosťáka. Ako mladej mi to išlo, lebo lásky som mala na rozdávanie, plnú dušu.

V čase nakrúcania Drevenej dediny (1954), teda filmu, v ktorom ste debutovali na televíznych obrazovkách, ste mali už 48 rokov. Boli ste už vyzretá, skúsená herečka. Ako ste sa cítili, keď ste samú seba videli po prvý raz na televíznej obrazovke?

Bolo to obdobie, kedy sme hrali samé vojenské postavy, buď prenasledovaný ľud, alebo fašistov. Natáčanie toho filmu bolo veľmi náročné, veľa som sa nabehala z kopca na kopec a medzitým sa strieľalo. Nakoniec moja postava umiera zastrelená. Režisér Andrej Lettrich mi vtedy povedal, že to nebolo pod úroveň, čo bola prvá skromná pochvala môjho výkonu vo filme. Postava, ktorú som hrala, by sa dala prirovnať k prenasledovanej zvery. Umierať hneď v prvom filme nie je žiadny špás.

V niekoľkých filmoch ste sa objavili aj po roku 1989, odkedy sa natáča podstatne menej. Príkladom môže byť rozprávka Jozefa Holeca Tajomstvo šťastia z roku 1995. V čom nachádzate svoje šťastie vy?

Ja mám také šťastie aj nešťastie. Keď mám šťastia príliš veľa, vždy mi niekto podrazí nohy. Mojím talizmanom je pozitívne myslenie. Keď mi je najhoršie, poviem si, že už boli aj horšie obdobia. Jedna moja známa vždy hovorila, že človek by mal byť vďačný za to, čo dostal a nesťažovať sa. Chvála Bohu za každé dobré ráno.

Zaujímavé bolo aj vaše účinkovanie vo filme Juraja Jakubiska Nejasná zpráva o konci světa z roku 1997, čo bolo v podstate akési podobenstvo. Keďže sa venujete aj astrológii, poznáte odpoveď na to, čo je tou nejasnou správou o konci sveta?

Ťažko povedať... Na konci filmu pri odchode z dediny som mala povedať vetu: "To bol hrozný život, ktorý som žila a keby som sa nebola narodila, nebolo by sa vôbec nič stalo..". Nechcelo sa mi to ani povedať. Bola to taká pesimistická, život zavrhujúca fráza. Vytvorila som si preto na pľaci svoju vlastnú verziu. Jakubisko ale trval na scenári. Veľmi sa vtedy nazlostil, a spýtal sa ma, či sa to neviem naučiť a to je najhoršie, čo môžete hercovi povedať. Nakoniec ma na konci nahradila jedna česká herečka, ktorej to bolo jedno. My sme navyše s Jakubiskom v opozícií, on je býk a ja som škorpión, takže sa nezhodneme, ale ja už u neho nebudem hrať, lebo mám sto rokov.

Čo by ste zaželali dnešnej nastupujúcej generácii hercov?

Mladým hercom prajem, aby mali také možnosti, aké sme mali my. Žili sme síce dlho v komunizme, v divadle ma odkádrovali a dostávala som iba menšie úlohy, ale pre film to bolo fantastické obdobie. Keď som v roku 1966 v divadle skončila, bola som filmárom stále k dispozícii. Išla som z jedného filmu do druhého. Nie všetci sa dnes uplatnia, ale pravdou je, že v minulosti sme dostávali viac príležitostí. Ako skupinu okolo Borodáča nás navyše rešpektovali. Vďaka za každý film, vďaka za každé divadlo, bol to krásny život. Divadlo skutočne bola moja veľká láska.
SITA