UZOVSKÝ ŠALGOV: Klenby kaštieľa vraj ukrývajú kvetinové nástenné maľby

Uzovský Šalgov 27. júna (TASR) – Napriek tomu, že história šarišskej obce Uzovský Šalgov (okres Sabinov) siaha do začiatku 14. storočia, najzachovalejšou pamiatkou, ktorá ju dnes pripomína, je neskoroklasicistický kaštieľ.


Podľa historikov však bolo toto územie osídlené už storočia predtým, čo potvrdzujú aj archeologické nálezy na mieste zvanom Vahreď, kde sa vraj kedysi nachádzalo i staré drevené hradisko.

Podľa historických záznamov sa v 19. storočí vlastníkmi obce stali najprv Semseyovci, a potom Péchyovci, ktorí boli v obci vlastníkmi veľkej časti polí a lesov, a to až do roku 1945. Práve v 19. storočí na základoch starého panského sídla postavili na vyvýšenine pri kostole kaštieľ. Pri ňom vyrástli park a panská záhrada. Tamojší vlastník pozemkov bol známy aj tým, že pestoval ovocné stromy a založil sad.

Po 2. svetovej vojne boli v kaštieli ubytované deti, ktoré stratili vo vojne rodičov, následne tam sídlil aj národný výbor, boli tam i sklady. Teraz je v časti objektu umiestnená materská škola. Obec však chce postupne túto kultúrnu pamiatku opraviť, na to však bude musieť zohnať pomerne veľa peňazí. Následne by sa rozhodlo o jej ďalšom efektívnom využití.

Na to, ako sa žilo v kaštieli, si zo svojich detských čias spomína aj jeden z terajších obyvateľov Uzovského Šalgova Róbert Fekete. Dnes už 83-ročný dôchodca nie je síce potomkom šľachtického rodu, ale napriek tomu v kaštieli niekoľko rokov po vojne býval.

"Môj otec robil na fare vo Svini šoféra a ten pán Péchy sa dopočul, že otec chcel odtiaľ odísť. Pán si kúpil malé osobné auto tatrovku, vtedy sa to volalo Hadimrška, a môj otec sem prišiel za šoféra a my sme sa dostali bývať do kaštieľa," povedal Fekete.



Spomína si, ako mu otec vždy rozprával, že počas prechodu frontu majiteľ Péchy naložil časť majetku na vozy a odviezol ho do Liptovského Mikuláša. Vybavenie domu však strážil otec pána Feketeho a možno len jemu mohol majiteľ ďakovať, že po vojne nedošlo k rabovaniu.

Zvykne hovoriť aj o tom, ako sa majitelia po vojne zamestnali vo fabrikách, keď im majetky rozparcelovali. Následne sa vraj odsťahovali do Bystrého.

S nevôľou spomína dôchodca aj na to, ako sa kaštieľ po vojne začal ničiť, najmä jeho staré vybavenie a maľby.

"V klenbe boli staré maľby, v každom rohu bol vymaľovaný, krásny veľký a v ňom kvety. To bolo niečo parádne. Prišli maliari a všetko to zatreli, ale tá pôvodná maľba by tam mala existovať, keby to dali dolu," hovorí pán Róbert.

Dnes sa dôchodca často prechádza okolo kaštieľa a rozmýšľa, aké by to bolo pekné, ak by sa obci, ktorej kaštieľ patrí, podarilo zrekonštruovať ho. Úplne ideálne by vraj bolo, ak by opäť ožila aj takzvaná "panská záhrada". I keď vzácne kry, ktoré tu kedysi boli, sa asi vypestovať nepodarí.

Obyvateľov tejto šarišskej obce zvyknú prezývať Žabiari

Kvákanie žiab a nezabudnuteľné nočné koncerty obojživelníkov v obci Uzovský Šalgov v Sabinovskom okrese dali priliehavú prezývku obyvateľom tejto šarišskej dediny. Ich susedia v okolitých dedinách ich nenazvú inak ako Žabiari.

Nuž o domácich sa teda vôbec nedá povedať, že by sa báli žiab. Tie sa zdržujú pri rybníkoch a mnohým ľuďom z dediny ich večerné kvákanie pripadá ako nádherná hudba.


Obecný zamestnanec Anton Smoroň povedal, že žaby tu migrovali odjakživa. Rozmnožovali sa v mokrinách v koridore tamojšieho potoka. Neskôr, keď sa v 30. rokoch minulého storočia vybudovali rybníky, ich cesta končila pri nich.

"Ony to majú dané v génoch, a preto putujú stále sem a my sme im postavili domy do cesty a ploty. Keď sem v čase migrácie žiab prídu cudzí ľudia a nepoznajú to, tak sa aj mnohí boja. Na ceste, kde len dovidíte, je samá žaba. A oni sa boja vystúpiť aj z autobusu či auta," uviedol Smoroň.

S úsmevom spomína, ako prišla do dediny prvýkrát jeho manželka, ale postupne si na žaby zvykla aj na hluk, ktorý sa tu na jar každú noc ozýva.

"V apríli je to krásny zvuk z rybníka, to počuť na celú dedinu. Večer od desiatej do polnoci je to krásny koncert. Zvuk je taký silný, že keď sa postavíme k rybníku, tak sa navzájom nepočujeme, tak hlasno škŕkajú žaby," dodal Smoroň.

Vždy na jar, keď sa oteplí približne na 12 až 13 stupňov Celzia, dajú sa žaby na svoj každoročný pochod z lesa do rybníkov a mokrín, kde sa rodí nová generácia. Návštevníci tam môžu vidieť predovšetkým ropuchu, ale aj skokana hnedého či zeleného. Nie je zvláštnosťou, ak tam stretnú rosničku, tá sa zdržuje aj na záhradách.

"Všetky malé mláčky okolo rybníkov vždy obsadia kunky. To sú žabky, ktoré vyženú všetko okolo seba, lebo majú nejaké jedovaté žľazy. Poznať ich podľa špecifického zvuku, ktorý vydávajú," vysvetlil Smoroň.

Na jar pri migrácii žiab sa teda aj dedinčania zapájajú do ochranárskych aktivít. Ochranári tam stavajú zábrany a žaby pri ceste padajú do pripravených vedier. Potom ich miestni prenášajú cez cestu a ony ďalej pokračujú do rybníkov.

"V tejto šachorine žije obrovské množstvo škorcov, prilietajú sem divé kačky a nájdu sa tu aj sluky. Z dravcov tu máme kaňu, jastraba a objaví sa i sokol. Na jar sa tu zastavujú bociany, ale v našej dedine nehniezdia," povedal Smoroň.

Pripomenul, že často tam v rybníkoch vidieť plávať užovku a vraj ich tam môžu žiť stovky. Okrem toho sa tam udomácnili napríklad jašterica živorodá či krátkohlavá.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR