Už zajtra sa začne prvý z jazzových večerov One Day Jazz

na ktorom vystúpi ako hlavná hviezda John McLaughlin so svojim jazz-rockovým projektom The 4th Dimension, Kaltenecker Trio z Maďarska a náš výnimočný priateľ Oskar Rozsa so svojou kapelou.

Nastala však malá, ale o to zaujímavá zmena!

Nakoľko si basgitarista Hadrien Féraud zlomil ruku, vystúpi s Johnom McLaughlinom nemenej slávny Dominique Di Piazza, ktorý je sicílskeho pôvodu a žije vo Francúzku. Jeho nevlastný otec bol róm a vďaka nemu sa Dominique dostal ku kultúrnemu dedičstvu, ktoré sa neskôr prejavilo i v jeho hudbe. Dlho hral na basu i gitaru, a keď si v roku 1979 vypočul slávneho Jaca Pastoriusa, rozhodol sa zamerať len na basu. Potom už čoskoro objavil svoj osobitý spôsob prejavu a ním sa napokon stal známym.

Ako hudobník – samouk si okamžite vypracoval svoj vlastný štýl a už začiatkom osemdesiatych rokov si vybrúsil svoj typický spôsob hry pravou rukou. Začal používať palec, ukazovák a prostredník namiesto tradičnej hry dvoma prstami. Takto započal vývoj štvorprstovej techniky, ktorú mnohí špičkoví hráči využívajú ako sekundárnu. Navyše túto techniku vylepšil využitím gitarového trsátka osobitého druhu s názvom “pedal steel”. Toto trsátko držal medzi palcom a ukazovákom, vďaka čomu nástroj vylúdil osobitý a typický zvuk, však posúďte sami: http://www.youtube.com/watch?v=wCdGO2PZC-0.

Tiež pozmenil štyri struny na päť a ako piatu strunu začal využívať vysoké C /namiesto nízkeho B/. Bolo to zvláštne, neobvyklé, a čoskoro si to osvojili mnohí špičkoví hráči.
Na albume “Que Alegria”, ktorý v roku 1992 nahral s Johnom McLaughinom, sa basové sólo “Maria” stalo zlatým klincom nahrávky, kedže práve tu Dominique predstavil svoju novú “trsátkovú” techniku.

Tieto jemné, no podnetné a nápadité zmeny v technike hry vyvolali v spoločenstve hráčov na basu reťazovú reakciu. Osvojilo si ich množstvo hráčov v U.S.A i v Európe, medzi inými i Matthew Garrison, Adam Nitti a Hadrien Feraud. Prvý prišiel i s návrhom špeciálneho mostíka používaného pri hre na basu s pražcom na hmatníku (zdroj: Fret/Fretted Instrument: hudební nástroj s pražci na hmatníku), aby ho priblížil k zvuku bezpražcovej basy. To počuť na nahrávke “Seven up” z albumu “Wait and see”, ktorý bol nahraný v roku 1993, a opät bol jedným z Dominikových skvelých kúskov. A keď k tomu pridáme silné zázemie v žánri be-bop, rómske kultúrno-hudobné dedičstvo, neoklasický prístup k hre a silný zmysel pre harmoniu, máme jedného z najoriginálnejších hráčov na basu v modernom hudobnom svete.

Jeho kariéra sa začala v roku 1982 v hudobnom klube Hot Club de Lyon vo Francúzku, kde hral s Michelom Perezom. Postupne sa stal známym hráčom parížskej scény, ktorý koncertoval s Didier Lockowoodom, Adrem Ceccarellim, ale i s Gordonom Beckom….
V roku 1987 absolvoval európske turné s Gilom Evansom a jeho skupinou Big Band Lumiere of Llaurent Cugny, a potom, v trojici s Jeanom – Pierrom Comom a Stephanom Huchardom nahral album s názvom “Padre”. Neskôr, v roku 1991, sa spolu s Trilokom Gurtu stal členom McLaughinovho tria. Absolvovali celosvetové turné zložené z vyše tristo koncertov a nahrali album “Que Alegria”. Dominique sa teda stal naozaj výrazným hráčom na jazzovej scéne.

Viac informácií na: www.dominiquedipiazza.com