Už v r. 1838 sa J.M.Hurban zamýšľa nad uzákonením spisovnej slovenčiny

Bratislava 13. apríla (TASR) - Pamätný výlet štúrovcov na Devín 24. apríla 1836 bol aj z konšpiratívneho hľadiska pripravený naozaj dobre. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa o toto stretnutie slovenských mladoňov zaujímala štátna moc. No bolo to ticho pred búrkou.


Nasledujúci rok - 1837 sa začal veľmi búrlivo. Na lýceu v Bratislave prepukli nepokoje. Boli namierené proti činnosti školského senátu a proti pripravovanému nariadeniu miestodržiteľskej rady v Budíne o zákaze študentských spoločností. Za protesty proti tomuto zámeru si Hurban už v jeseni 1836 vyslúžil trojku z mravov, a študent Ján Maróthy si dokonca odsedel niekoľko týždňov vo väzení. Po istom zamyslení sa môžeme konštatovať, že už tu - na škole, mladý Jozef Miloslav Hurban po prvý raz prejavil svoju revolučnú povahu.

V apríli 1837 študentské spoločnosti štátna moc naozaj zrušila. No neboli by to študenti, keby niečo nevyhútali. Tí naši z bratislavského lýcea vymysleli, že keď nie študentská Spoločnosť, tak to bude ústav. Ústav reči a literatúry česko-slovenskej, oficiálne pôsobiaci pri Katedre reči a literatúry česko-slovenskej, čo bolo štátom zriadené vzdelávacie pracovisko. Tu treba vyzdvihnúť charakter Juraja (Jiřího) Palkoviča, ktorý s týmto riešením bezvýhradne súhlasil, ba dokonca za svojho zástupcu a suplenta spomedzi študentov si vybral Ľudovíta Štúra. Následné zvolenie Štúra za podpredsedu Ústavu bolo už viac-menej formálne. Dôsledok bol jasný - študenti mohli slobodne pokračovať vo svojej samovzdelávacej a kultúrno-osvetovej práci.

A to bola voda na mlyn aj večne aktívneho, iniciatívneho, nápaditého, ale aj disciplinovaného Jozefa Miloslava. Literárny historik - biografista Rudo Brtáň toto mladícke obdobie života Jozefa Miloslava popísal takto: „...v Ústave sa rozvíjal Hurban ako spisovateľ a bojovník za práva národa. Prinášal svoje básne, prekladal, recitoval básnikov (Mickiewicza, Klácela, Kollára a iných), kritizoval práce iných, bol členom i dopisovateľom a zapisovateľom Ústavu, stal sa členom výboru, po odchode Štúrovom od jesene 1838 do leta 1840 pracoval s Benjaminom Pravoslavom Červenákom, Augustom Horislavom Škultétym, pomýšľal na slovenské divadlá, bol členom Spevokolu, v tajnom spolku Vzájemnost (s Vrchovským, Hodžom a inými), horlivým členom Cestovateľského spolku a precestoval jednak ako suplikant Slovensko (v lete 1838), jednak Moravu a Čechy (v lete 1839).“



A neustále tvoril. Z literárneho hľadiska to bola najmä trúchlohra v troch dejstvách Olejkář aneb Pobloudění člověka, ktorú o osem rokov neskôr prepísal do prózy, a to po slovensky a v roku 1846 uverejnil v štúrovskej slovenčine v 2. ročníku almanachu Nitra. Bolo to prvé prozaické dielo v prvotnej štúrovskej literárnej slovenčine.

Z tohto obdobia Hurbanovho života nemôžeme vynechať ani jeho cestovateľské aktivity. Cez letné prázdniny v roku 1838 sa vybral ako suplikant do Zvolenskej, Hontianskej a Tekovskej stolice. Stretol sa aj s Jánom Chalupkom v Brezne i s Michalom Miloslavom Hodžom v Liptovskom Mikuláši, čiže so svojimi konfesionálnymi súkmeňovcami.

No navštívil a bol vrúcne prijatý aj na katolíckych farách. V jednom liste spomína: „Vstal som zavčas ráno i s Baraňajom a Brágerom a šli sme s nimi popredu do Ujlaku, kam nás vábil horlivý a učenlivý Slovák p. Jozef Petrovič, katolícky kaplán, známy nám z dopisovania. Navštívili sme ho, a on div z kože nevyskočil, tak sa tešil z nášho príchodu. Je to mladý muž, všeobecne osvietený a zbavený všetkých predsudkov. Odtiaľto neďaleko býva náš považský Homér Ján Hollý, o ktorom nám najvernejší jeho učeník mnoho rozprával.“

A ďalej: „Ja som rozprával v tie dni s niekoľkými politikmi, horlivými (div u nás!) Slovanmi, ktorí mi na moje dohováranie, že mnohí politici zle píšu po slovensky, odpovedali takto: ´Vy páni chcete, aby sme my dobre písali po slovensky? Dajte nám mluvnicu! Aj poviem, Dobrovský, Hanka, Nejedlý - písali dobré mluvnice, ktoré sú aj dnes k dostaniu. No a vy chcete, aby sme česky písali? Česky našim Slovákom, ktorí sú rozličného náboženstva, a teda aj rozlične ovládajú češtinu? To nejde, milí páni! Vzdelávajte sa, hovoria všetci, slovenčinou ako Bernolák, a potom, ak to alebo ono podnárečia tak zdokonalíte, že sa bude môcť na Slovensku v kultúrnom slohu používať, až potom aj my politici budeme sa usilovať dobre po slovensky písať. Teraz nevieme, čoho sa držať, preto píšeme, ako nám príde. A pravda je, že my, aj keby sme Čechmi chceli byť, nemôžeme.“

Toto napísal Hurban v liste Václavovi Staňkovi z 25. júla 1838 a my dnes môžeme len žasnúť, aké hlboké korene a rôzne pohnútky mala potreba uzákonenia spisovnej slovenčiny. A Hurban to už z mysle nikdy nepustil. Aj preto patrí do hviezdnej trojice tých našich mužov, ktorí sa na tento čin nielen odhodlali, ale doviedli ho až do konca. Až do úžasného konca, ktorý je dnes prirodzenou súčasťou nášho života.

V lete 1839 Jozef Miloslav Hurban sa vybral na niekoľkotýždňovú cestu na Moravu a do Čiech. No už tam nešiel ako neznámy slovenský študentík. Jeho meno vtedy už zavialo aj za hranice Slovenska. O tejto ceste vzápätí napísal spis, dnes by sme povedali, „kultúrnu cestopisnú reportáž“ – "Cesta Slowáka k bratrům Ślawenským na Morawě a w Čechách od Miloslawa Josefa Hurbana 1839“. Všimnime si - symbolické slovanské meno Miloslav tu predradil pred krstné meno Jozef. O tejto Hurbanovej ceste a jeho následnom literárnom počine si povieme viac v nasledujúcom pokračovaní.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR