Určujúce osobnosti sa objavujú vo Vlčekových Dějinách české literatury

Bratislava 9. decembra (TASR) - Jaroslav Vlček (1860 Banská Bystrica - 1930 Praha) je všeobecne považovaný za zakladateľa literárnej histórie ako vedeckej disciplíny. A to v Česku i na Slovensku. Tento neoficiálny epiteton mu bol spontánne prisúdený najmä na základe dvoch monumentálne koncipovaných a syntetických Dejín literatúry slovenskej, ktoré po prvý raz vyšli v dvoch častiach v rokoch 1889-1890 v Martine a Dějin české literatury, ktoré vychádzali postupne v rokoch 1897 až 1921. Ako celok potom vyšli v Prahe až v roku 1931 a v druhom (dvojzväzkovom) vydaní v roku 1951 a ich vydavateľom bol Československý spisovatel v Prahe.


Jaroslav Vlček bol ideálnou osobnosťou, reprezentujúcou blízkosť česko-slovenských vzťahov, a to najmä v oblasti školstva, kultúry a literatúry. Po matke bol Slovák, po otcovi Čech. Po otcovi zdedil literárne nadanie, po matke pracovitosť a za ženu si zobral dcéru národného dejateľa a štúrovca Viliama Paulinyho-Tótha. V roku 1919, rok po našom národnom oslobodení, bol spoločne s Jozefom Škultétym zvolený za doživotného správcu Matice slovenskej. Takto geneticky vybavený a determinovaný priestormi života v mladosti sa rovnocenne zaujímal o českú i slovenskú literatúru.

Čo sa týka syntetizujúcich literárnohistorických prác, prvé napísal Dejiny literatúry slovenskej, o ktorých sme už v našom cykle písali. Dejiny českej literatúry písal a vydával postupne vyše dvoch desaťročí. A keďže v oboch prípadoch ide o literatúry veľmi blízke, jazykovo zrozumiteľné pre obe strany a popretkávané mnohými historickými vzťahmi, v Dejinách slovenskej literatúry sa nemohol vyhnúť predstaviteľom a javom z českej literatúry, a naopak - v Dějinách české literatury základným a určujúcim literárnohistorickým udalostiam z vývinu slovenskej literatúry. Navyše, keď viaceré veľmi významné osobnosti, ako sú Ján Kollár či Pavel Jozef Šafárik a niektorí iní, si privlastňujú obe národné kultúry.

„Literatura naše chová zřetelné stopy myšlenkového i formálního působení Slávy dcery. (...) Z ní i poesie staršího Kollárova krajana Hollého a zejména veškerá škola Štúrova na Slovensku, to jest celá obrozenecká generace slovenská let třicátých a čtyřicátých“, píše Vlček v 3. kapitole II. zväzku Idea slovanská v poesii. V nasledujúcej kapitole Zápas o českou vědu potvrdzuje Kollárov vplyv na nastupujúcu generáciu v Čechách i na Slovensku: „Kollárovy Zpěvanky pronikavě působili nejen na další domácí snahy folkloristické a na pojímání poesie lidové, nýbrž i na rozvoj a ráz domácí poesie umělé. Theorie i praxe školy Štúrovy má v Zpěvankách svůj hlavní popud a pramen.“ Tretím impulzom pre samostatnú tvorbu štúrovcov bola podľa Vlčka skutočnosť, že „na Slovensku pak vedle Kollára nic z českého básnictví tak nepůsobilo na novou generaci štúrovskou jako právě Mácha.“ V tomto zmysle pripisuje významný vplyv lyrickoepickej skladby Karla Hynka Máchu Máj na vznik poémy Jána Botta Smrť Jánošíkovu. Nie je to však pravda, pretože „zbojnícke motívy“ v literárnej tvorbe vtedajších básnikov, prozaikov i dramatikov sa objavovali v dielach spisovateľov všetkých európskych národov, od Byronovho Korzára, až po Schillerových Zbojníkov a Ševčenkových Hajdamákov.

Pravdou však je, že rozhodujúcim impulzom na vznik myšlienky samostatného, kodifikovaného, literárneho slovenského jazyka bolo Kollárovo autorsko-zberateľské dielo Národnie spievanky I., II. (1834-35). Slovenským názvom svojho diela v „štúrovskej podobe“ nepriamo dal podnet Ľudovítovi Štúrovi, kde má hľadať základnú istinu sociálneho i regionálneho rozmeru pre svoj prevratný národno-historický zámer. Vtedy Štúr definitívne pochopil, že to má byť v prostredí ľudu stredoslovenského regiónu.
 

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR