UNIKÁTNY VLAKOVÝ VIDEOPROJEKT: Zo Stakčína do Humenného

Bratislava 4. august (Teraz.sk/TABLET.TV) - Postupne vám ukazujeme aj všetky používané železničné trate na Slovensku. To všetko jednak na stránke www.teraz.sk, alebo na stránke www.tablet.tv a takisto na špecializovanej stránke o železničnej doprave - www.vovlaku.sk.


Dnes vám predstavíme trať ŽSR 196 od prvej do poslednej sekundy v úlohe rušňovodiča Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. v osobnom vlaku Os 9412.



Príjemnú cestu vlakom!



Pre lepšiu orientáciu na stránke

V hornej časti ponúkame okno, v ktorom je jazda vlaku medzi Bardejovom a Prešovom zaznamenaná kamerou od prvej do poslednej sekundy.
Nižšie sa dozviete technické údaje o vlaku a trati, po ktorej cestujete a zaujímavosti o jednotlivých zastávkach.

Začiatok cesty- železničná stanica Stakčín

Údaje o vlaku a trati

Jazda v motorovej jednotke 861 v osobnom vlaku Os 9412 Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s.

O trati

Železničná trať Humenné – Stakčín (v cestovnom poriadku pre verejnosť označená ako železničná trať číslo 196) je jednokoľajná železničná trať na Slovensku, ktorá spája Humenné so Stakčínom cez Sninu.



História trate

V roku 1909 bola vydaná koncesia na trať vychádzajúcej zo stanice MÁV v Humennom a smerujúcej cez Dlhé nad Cirochou do Stakčína, bola udelená nariadením MO č. 78587/908.IX.12 dr. Eugenovi Rudnyanszkému a stavebnej firme Gfrerer, Schoch a Grossmann z Budapešti. Uvažovalo sa pritom aj o predĺžení trate po Ruské (dnes vysídlená obec v ochrannom pásme vodárenskej nádrže Starina) v dĺžke 28 km. Na trase predĺženia v roku 1910 urobili verejnoprávnu obchôdzku a v roku 1913 došlo dokonca i k jej úprave. Kvôli 1. svetovej vojny sa však stavba nerealizovala.
Výstavba trate, vedúcej popri toku rieky Cirocha nebola náročná a okrem 86 mostov a priepustov neboli nutné väčšie zemné práce. Náklady na výstavbu dosiahli 3 460 000 korún a prví cestujúci sa po trati odviezli 30. novembra 1909.

Stanice a zastávky na trati

Koniec cesty– Železničná stanica Humenné

Zaujímavosti

Mesto Snina
Snina (maď. Szinna, rusín. Снина) je mesto ležiace v Prešovskom kraji neďaleko hraníc s Ukrajinou.
Je to najvýchodnejšie zemplínske mesto, nachádzajúce sa na sútoku riek Pčolinka a Cirocha. Je obkolesené pohoriami Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy a Vihorlatské vrchy. Na západe sa otvára do Cirošskej doliny. Je východiskom do Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, ktorá je sopečného pôvodu, a do Národného parku Poloniny, ktorý je od roku 1993 spolu s priľahlými územiami Ukrajiny a Poľska súčasťou medzinárodnej biosférickej rezervácie Východné Karpaty vyhlásenej organizáciou UNESCO na ochranu pralesovitých spoločenstiev. Mesto Snina je hospodárskym a správnym centrom regiónu, v ktorom spolu s ďalšími 33 obcami žije na rozlohe 80 474 ha 37 451 obyvateľov.



V rokoch 1909 až 1912 bola postavená železničná trať Humenné – Snina – Stakčín. Veľká bieda vyhnala veľa obyvateľov do cudziny, najmä do Ameriky. Snina mala v roku 1910 pri sčítaní ľudu 2 939 obyvateľov, pričom v cudzine žilo 466 vysťahovalcov. V roku 1912 bola v Snine postavená drevená píla, ktorá zamestnala 140 pracovníkov. Prvá svetová vojna ešte viac prehĺbila úpadok mesta. Obrat nastal počas Československej republiky (1918 – 1938), keď sa podarilo podstatne znížiť negramotnosť obyvateľstva. V roku 1926 však Sninu postihla rozsiahla povodeň na riečke Pčolinka, ktorá strhla železničný most. Celá vtedajšia obývaná časť (okrem časti Daľkov) bola zaplavená do úrovni okien domov. V roku 1932 Červený kríž zriadil v Snine poradňu pre matky s deťmi.

Foto: Wikipedia.org
Zdroj: wikipedia.org, vlaky.net


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR