Umenie sovietskej kuchyne

Od boľševickej revolúcie cez medzivojnové hladomory, vojnu až po sovietsku spoločnosť za Chruščova a Brežneva a ruskú za Putina. Výnimočná kniha autorky, ktorá sa v emigrácii preslávila knihami o varení. Je to príbeh rodinnej histórie a veľkých dejín so zvláštnym dôrazom na jedlo...a najmä jeho nedostatok. Práve to bol v Sovietskom zväze určujúci fenomén, ktorý stál za mnohými zvratmi.

 

Anya von Bremzen vyrastala v moskovskom komunálnom byte neďaleko Kremľa, kde sa so spoločnú kuchyňu delilo osemnásť rodín! Rástla s ódami na Lenina na perách, žuvačkou Juicy Fruit z čierneho trhu a snívaním o mýtickom západe. S matkou ešte ako dieťa emigrovala do Spojených štátov...

V knihe Umenie sovietskej kuchyne zachytáva sedem dekád Sovietskeho zväzu, jeho úspechy aj trápenia, ako aj roky pred nástupom boľševizmu a rýchle zmeny po jeho páde.
Rozpráva napríklad, ako sovietsky potravinový trh oživili nápady opozerané pred vojnou v Spojených štátoch, ako udržiavali Leninovu múmiu aj Stalinov apetít, či aké dopady mala Gorbačovova nedomyslená prohibícia.
Umenie sovietskej kuchyne je miestami smutná, inokedy veľmi vtipná kniha o veľkej krajine a ešte väčších problémoch a snoch. Tragikomické rozprávanie o šťastnom detstve za Stalina, Leninovom koláči, či o Putinovi v Ritzi (čítaj ako počuješJ)

 „Nájdete len málo lepších kníh o jedle, rodine, exile a sovietskej tragédii – a žiadnu, ktorá tieto témy tak úžasne kombinuje. Zábavná, vášnivá, chytrá a dojemná,” vyhlásil známy spisovateľ A. D. Miller

Prečítajte si kapitolu, ako Sovieti išli kradnúť nápady do Ameriky. Slávna Mikojanova návšteva Spojených štátov, kde opozeral množstvo dobrých nápadov, ktoré obohatili sovietsku kuchyňu...

Mikojan – krstným menom Anastas, po otcovi Ivanovič – bol drobný boľševik z Arménska s jastrabím nosom, klenúcim sa nad zastrihnutými fúzikmi. Elegantnejší, než ďalší syn Kaukazu Stalin. Jeho krok bol rýchly a rázny, jeho pohľad nepríjemne ostrý. No stránkam v jeho kancelárii občas ponúkali pomaranče. Jeho spolupracovníci z Kremľa vedeli, že Anastas Ivanovič pestuje na svojej dači exotickú a niektorí by povedali, že extravagantnú rastlinu zvanú asparágus. Anastas Mikojan bol narkomom (ľudovým komisárom) sovietskeho potravinárskeho priemyslu. Ak spisovateľov označovali za „inžinierov ľudských duší“ (podľa súdruha Stalina), potom Mikojan bol inžinierom sovietskeho podnebia a pažeráka.

Tri roky predtým, než sa mama stala závislou od párkov, výrobkov Mikojanovho mäsokombinátu a než otvorila knihu, ktorej vydanie podporil sám narkom, mal Anastas Ivanovič zbalené kufre a chystal sa na dovolenku na Krym. Tú dovolenku už dávno sľúbil svojej manželke Ašchen a ich piatim synom. Ešte sa zastavil v Kremli, aby sa rozlúčil so šéfom a starým súdruhom, ktorého oslovoval familiárnym „ty“.

„A prečo nejdeš namiesto toho do Ameriky?“ spýtal sa ho Stalin z ničoho nič. „Aj tam by si mohol stráviť príjemnú dovolenku. A okrem toho potrebujeme preskúmať americký potravinový priemysel. To najlepšie, čo tam objavíš,“ povedal vodca, „prenesieme sem k nám.“

Mikojan zvažoval, akú má Stalin náladu. Aj keď ten návrh odznel len tak spakruky, znelo to vážne. No napriek tomu zadrmolil: „Sľúbil som Ašchen dovolenku.“ Mikojan bol známy svojim vzťahom k rodine.

No Stalin bol zrejme v dobrom rozmare.

„No tak vezmi Ašchen so sebou,“ navrhol Mikojanovi.

Kto vie, ako by potom chutila sovietska strava, nebyť Stalinovho návrhu, aby narkom zobral do Ameriky aj svoju ženu. Keby sa Mikojanovci namiesto toho slnili na brehu Čierneho mora.

Človek sa čuduje, ako sa tomuto Arménovi podarilo tak dlho si udržať Stalinovu priazeň, zatiaľ čo ostatných členov politbyra „likvidovali“, prípadne odprevádzali svoje ženy do gulagu. „Anastas sa zaujíma väčšmi o šachové rébusy, než o marxizmus a leninizmus,“ hovorieval Stalin, no žiadne následky z toho nevyvodil. A možno práve Mikojanov útek do sveta párkov, klobásy a kondenzovaného mlieka bol tajomstvom jeho prežitia. Stalin, bývalý askét v starom boľševickom štýle, začal postupne aj sám u seba rozvíjať rôzne gastronomické chúťky.

Mikojan a jeho potravinárska partia priplávali do New Yorku na lodi SS Normandie v jedno sparné augustové ráno roku 1936. Počas zastávky v Nemecku vyvolávali svojím novým jednotným „európskym štýlom“ oblečenia pobavené úškrny. V priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov sovietska expedícia prejazdila autom a precestovala vlakom po Amerike od pobrežia po pobrežie dvanásťtisíc míľ. Vykonala exkurzie po rybárskych farmách, výrobniach zmrzliny a závodoch na spracovanie mrazeného ovocia. Prezrela si výrobu majonézy, piva a „nafúknutého semena“ (ako Mikojan označil popkorn).Preštudovala výrobu vlnitej lepenky a kovových zaváraninových viečok. Navštívila mliekarne vo Wisconsine, jatky v Chicagu, ovocné farmy v Kalifornii. To naozaj nebola dovolenka, ktorú Atanas sľúbil svojej Ašchen. Úmyselne sa stravovali v samoobslužných jedálňach. („Toto je“, poznamenal Mikojan, „usporiadanie zrodené z útrob kapitalizmu, no ktoré najväčšmi pristane komunizmu.“) Študovali stratégiu vystavovania tovaru v obchodných domoch siete Macy´s – vzorov pre módne obchodné domy, ktoré sa v Moskve objavia koncom desaťročia.

V Detroite Henry Ford Mikojanovi povedal, aby nemárnili čas mäsovýrobou. „Mäso je pre vás zlé,“ tvrdil. Sovietski pracujúci by mali jesť zeleninu, sójové výrobky a ovocie. Arménsky narkom považoval Forda za veľkého čudáka.