Ukrajinské učiteľky sú u nás doma

  „Ja som prišla prvá, v auguste 1992,“ spomína Ľubov Popovičová. „Už je to trinásť rokov,“ povie s úsmevom. V škole učí deti hru na klavíri. „Moja tetuška, ktorá tu býva, mi povedala, že hľadajú učiteľa, ktorý učí hru na klavíri.“ Pochádza zo Zakarpatskej Ukrajiny a jej stará mama bola Slovenka. Za ňou o pár mesiacov prišla do horehronskej obce aj Natália Lema. „Riaditeľka mi povedala, že by potrebovali aj huslitu a harmonikára,“ pokračuje Popovičová. Po nej prišla ešte tretia kolegyňa, ktorá učí hru na akordeóne. „Napíšte, že na harmoniku, pretože to je po horehronsky...“ podotýka s úsmevom klaviristka Ľubov.
Všetky tri sa zhodujú v tom, že miestni ich veľmi srdečne prijali. „Nie sme tu v cudzine,“ tvrdí Natália. Najväčšie problémy vraj spočiatku mali s jazykom. „Mám malého syna, ktorý sa už narodil na Slovensku, keď som niečo nevedela, zavolala som ho do školy a prekladal mi, čo deti hovoria,“ vysvetľuje Natália. Svoj malý jazykový poklad pred nami krásne označila za „svojho prekladača“.
Podľa učiteliek z bývalého Sovietskeho zväzu stredná generácia Slovákov vie celkom dobre po rusky. „Mnohokrát sa mi stalo, že práve rodičia si od nás pýtali pesničky a básničky v ruštine,“ pokračuje Natália.  Ukrajinské učiteľky si nevedia vynachváliť hudobné nadanie miestnych detí. „Veľmi im v tom pomáha tunajší folklór,“ poznamenáva Ľubov. Úspech ich trinásťročnej práce dosvedčuje stena, ktorá je preplnená najrôznejšími diplomami a oceneniami, z rôznych súťaží. 
Ján Krempaský