U.T. NAŁĘCZ:V Rwande veria, že narodenie slepého dieťaťa je prekliatie

Bratislava 3. januára (TASR) - Prišli z Poľska do Afriky, aby sa postarali o 150 slepých detí z celej Rwandy, ale aj z Konga a Burundi. Bez nich by rodina "nepodarených" potomkov ukryla pred okolím a doviedla k prostitúcii či žobraniu. V krajine totiž veria, že slepé dieťa je prekliatie za hriechy, ktoré spáchali proti predkom.


Poľské sestry z rehole Františkánok sa tak na juhu Rwandy snažia deťom s chybami zraku zmeniť ich osud. V mestečku Kibeho pre ne postavili školu. Jej riaditeľka, 81-ročná Urszula Teresa Nałęcz, sestra Rafaela, v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, porozprávala, ako to v prvej škole pre slepé deti v strede Afriky funguje.


-Ako sa začal príbeh školy pre slepé deti v Kibeho?-


Rwanda patrí medzi africké krajiny, kde je úroveň pomoci pre postihnutých ľudí, špeciálne pre slepých, veľmi nízka. Rozhodli sme sa to zmeniť. Mali sme projekt, no chýbali nám peniaze na jeho realizáciu. Začala som zisťovať, kto by nám pomohol pomôcť, pýtala som sa známych a priateľov, až nám nakoniec pomocnú ruku podala poľská vláda. Manželku bývalého prezidenta Lecha Kaczyńského náš projekt veľmi zaujal a prisľúbila svoju pomoc. V roku 2006 som preto odišla do Rwandy. Bolo treba kúpiť pozemok, vypracovať architektonické plány, získať povolenia na výstavbu.



-Nebol s povoleniami v krajine ako Rwanda problém?-


Prekvapivo nie. Bola som za biskupom, keďže nie som súkromná osoba, aj za vedúcim dištriktu Nyaruguru. Z nášho projektu bol nadšený, takže to ani dlho netrvalo. Dokonca, ak chce niekto v Rwande získať povolenie na výstavbu, musí zaplatiť milión frankov. Mňa na úradoch poslali za konkrétnymi ľuďmi, ktorí mi mali pomôcť. A neplatila som.

Keď som sa koncom roka 2006 vrátila domov, zavolali si ma z oddelenia rozvojovej spolupráce ministerstva zahraničných vecí. Kládli mi mnoho otázok – nielen, ako chceme školu postaviť, ale najmä, ako vidíme budúcnosť projektu. Potom sa ma opýtali, akú finančnú čiastku od nich očakávame. Prišla som prosiť o pomoc, akúkoľvek, ktorá posunie náš projekt bližšie k realizácii, nemôžem si určovať čiastku – odpovedala som. Na to mi oznámili, že zaplatia celú výstavbu. Bola som nadšená. V roku 2008 už naša škola stála.



-A bola prvá svojho druhu v Rwande...-


Prvá. V krajine už síce pred našou školou fungovala integrovaná škola, tá ale prijímala deti s rôznymi postihnutiami, nešpecializovala sa. Spolu v nej napríklad študovali slepé deti i deti na vozíčku.


-Aký osud v Rwande čaká slepé deti, ktoré nejdú do školy?-


Ľudia veria, že narodenie slepého dieťaťa v rodine je prekliatie za hriechy spáchané proti ich predkom. Ak si mladí napríklad nedostatočne uctili starých rodičov po smrti, oni ich prekliali slepotou v rodine. Iné postihnutia sa takto nevnímajú, iba slepota. Slepé deti sú tak často izolované, skryté v rodine. Prišlo k nám dievčatko, ktoré držali na dvore s kozami. Od zvierat sa naučila mať nejaké základné reflexy, no nevedela rozprávať, nikto ju to totiž nenaučil. Vie iba opakovať jednoduché slová.

Keď deti vyrastú, z chlapca sa stáva žobrák, z dievčaťa prostitútka. Z 11 miliónov obyvateľov Rwandy je pritom takýchto detí vyše 20.000.



-Nie je to paradoxné, že do krajiny musia prísť poľské rehoľné sestry, aby sa postarali o rwandské deti?-


Vytvoriť špecializovanú školu pre slepé deti bolo v Rwande niečo veľmi, veľmi nové. Predtým som pracovala na podobnom projekte v Indii, kde dnes funguje 1700 škôl pre deti s chybami zraku a naša tam teda nebola prvou. V Rwande sme však museli zápasiť s úplne inou kultúrou a odlišným postojom k problému tohto postihnutia. Spoločnosť nechápala, že potreby a možnosti slepých ľudí sú odlišné, ako potreby a možnosti vidiacich.

Keď som napríklad trvala na tom, že v jednej triede nemôže byť viac než desať detí, pretože učiteľ sa musí venovať každému dieťaťu zvlášť, nechápavo krútili hlavou. Prečo by sme mali učiteľom platiť rovnakú sumu za edukáciu desiatich detí, ako za edukáciu 60? Pretože v normálnych školách je detí omnoho viac, niekedy dokonca aj 60. Nevedeli pochopiť, že tieto deti potrebujú špeciálne vzdelávanie a iné študijné materiály.

Aj keď sme začali zamestnávať miestnych učiteľov, museli sme ich najprv naučiť, ako so slepými deťmi pracovať. Niektorí síce na univerzite absolvovali tréningový program, ale ako sa skutočne vysporiadať s týmito deťmi, to sme ich museli naučiť my. Dosiaľ žiadna špeciálna inštitúcia v Rwande nepripravuje učiteľov na takéto vyučovanie.



-Aká bola reakcia miestnych ľudí v Kibeho, keď ste školu začali stavať?-


Spočiatku sa miestni bielych ľudí skôr obávali a správali sa k nám bez rešpektu. Klasicky po nás pokrikovali "umuzungu" (biely človek v jazyku kinyarwanda), nechápali, že im vlastne ideme pomáhať. Nebrali sme to preto vážne. Keď sme prijali do školy prvé deti, kňaz si nás v jednu nedeľu zavolal počas omše pred oltár a predstavil nás komunite v Kibeho. Od tohto času ľudia správanie voči nám zmenili.

Do lokality sme tiež priniesli prácu. Až 75 percent nášho personálu tvoria miestni. Od miestnych tiež pravidelne nakupujeme potraviny, zemiaky či fazuľu. Ľudia si teda už uvedomujú, že z nás majú i profit.

Pre nás však na začiatku nebolo dôležité, ako ľudia vnímajú nás. Viac sme sa obávali, aký postoj budú mať k našim deťom. Našťastie, dnes je to v poriadku, hoci občas sa objavia miestne deti, ktoré reagujú na tie naše nemilo.





-Medzi vašimi deťmi je aj veľa albínov, keďže albinizmus je spojený s problémami so zrakom. V susednej Tanzánii roky takýchto ľudí zabíjajú. Vraždy sú poháňané vierou, že časti tela albínov majú vlastnosti, ktoré prinášajú bohatstvo a šťastie. Sú v Rwande vaše albínske deti v bezpečí?-



Dostala som raz jednu "ponuku". Nikto mi ale priamo nepovedal, že chce kúpiť naše albínske dieťa, no vyrozumela som to z konverzácie. Aj jeden z našich animátorov, ktorý s dieťaťom cestoval na prázdniny domov, mi povedal, že nejaké ponuky dostal. Ja som však biela, medzi miestnymi je to iné.

No, samozrejme, aj my sme počuli, že v Tanzánii albíni sú alebo boli zabíjaní. Ich telo delili na kúsky a predávali ako amulety alebo vkladali do múrov budov, aby sa domácnosti darilo. Ich orgány sú cenné. Aj preto sa snažíme naše deti chrániť a bojíme sa ich nechávať vonku samotné.





-Dnes už nie ste jedinou školou v krajine, ktorá sa venuje slepým deťom. Kedy vznikla druhá?-



Krátko po otvorení tej našej rozhodlo rwandské ministerstvo školstva o vzniku ďalšej školy, ktorá sa špecializuje na vzdelávanie slepých detí, a to vo východnej provincii. Stále je to však málo. Z vyše 20.000 slepých detí dostane šancu sa vzdelávať len 350 až 400.

Navyše, školu vo východnej provincii si zrejme nemôžu všetci dovoliť. Školné v nej na trimester je 60.000 RWF (približný kurz: 1 € = 818 RWF), u nás je to 5000 RWF. Deti musia splniť dve požiadavky, aby sme ich prijali – okrem potvrdenia od oftalmológa, že má problémy so zrakom a potrebuje sa špeciálne vzdelávať, musí tiež pochádzať z chudobných podmienok.



-Dokážu chudobné rodiny platiť aj tých 5000 RWF?-

Niekedy nie, pre mnohých je to veľmi komplikované. Ak ich rodičia berú na prázdniny domov, niektorým deťom sčasti hradíme aj cestu. Zo 150 detí je ale asi 135 "adoptovaných" na diaľku a ľudia z Poľska či Poliaci žijúci v zahraničí ich tak finančne podporujú. Platia mesačne asi 30 dolárov, ale na jedno dieťa niekedy prispievajú aj dvaja či traja ľudia a v podpore dieťaťa sa tak striedajú. Bez týchto príspevkov by sme asi neboli schopní školu dobre viesť a manažovať.

Hoci sme mali sme sponzorov, ktorí nám pomohli postaviť aj druhú časť školského areálu, a ďalších, ktorí nám zase dodali zariadenie a nábytok, jedlo si musíme zabezpečiť sami. Na to nám prispieva i rwandská vláda, na jeden trimester platí dva milióny RWF. Táto suma nám však stačí len na zabezpečenie jedla na jeden mesiac.

Vláda nám tiež hradí časť platov pre učiteľov, minulý rok zaplatila výplatu pre 14 z 24 učiteľov, ktorých tu máme. Je to pomoc. O deti sa pritom ešte starajú 13 animátori, počas dňa, ale ani v noci nemôžu ostať samé. Strážia ich počas spánku, tíšia, keď majú zlé sny či strach. Ako dobré matky.



-Vaša škola dnes poskytuje deťom základné a stredné vzdelanie. Čo s nimi bude, keď školu skončia?-


Teraz nám končí strednú školu vôbec prvý ročník žiakov. My im však ešte chceme ponúknuť odborný tréning. Pripravujeme dielne pre výrobu keramiky a prácu na pletacích strojoch, aby žiaci získali nejakú profesiu.

V roku 2011 tiež vznikla v Rwande Národná rada osôb so zdravotným postihnutím, ktorej cieľom je zaviesť programy, ktoré pomáhajú týmto ľuďom. Aj s nimi sa budeme snažiť nájsť našim študentom miesto, kde by mohli pracovať, kde by mohli začať žiť život ako zdraví vidiaci a stať sa nezávislými. Vtedy bude mať naša práca skutočný zmysel.



-Vraveli ste, že autority spočiatku nevideli potrebu rozlišovať edukáciu vidiacich a nevidiacich. Aj dnes, po vzniku dvoch špeciálnych škôl pre nevidiace deti, toto nepochopenie pretrváva?-


Už je to omnoho lepšie, prešiel čas a ľudia viac rozumejú. Pred niekoľkými mesiacmi boli naše deti pozvané, aby vystúpili v hlavnom meste na stretnutí ľudí, ktorí so znevýhodnenými pracujú. Deti predviedli tradičné tance a všetci boli dojatí. Nechápali, ako sme s nimi dokázali dosiahnuť tento výsledok. Veď predsa nevidia. Aj udalosti, ako je táto, tak pomáhajú rozširovať povedomie o tom, čo deti aj so svojimi chybami dokážu a koľko vecí je ich možné naučiť, ak im venujeme čas a pristupujeme k nim špeciálne. A to je dôležité.



Rozhovor s Urszulou Teresou Nałęcz, sestrou Rafaelou, je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.






Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR