Túry podľa literatúry vyšli knižne

A to najmä svojou reláciou z cyklu Genius loci – Túry podľa literatúry. Babia hora, Ďumbier, Kriváň, Kráľova hoľa, Poľana, či Sitno. Áno, aj vrchy majú svoje príbehy a v knihe Príbehy vrchov ich nájdete celkovo 25.

Vybrať však z nich len takmer štvrtinu bola veľmi nevďačná úloha. Ďalšie úskalie sa skrývalo v literárnom podaní týchto reportáží. Spolu s editorom knihy, jazykovou lektorkou či grafičkou však nakoniec dospeli k výslednému obrazu, tak, ako ho predstavuje táto kniha.

Je to rozhodne nezvyčajná kniha, ktorú si vychutnajú všetci milovníci prírody, turistiky, Slovenska a tiež literatúry. Marián Grebáč na svojich vysokohorských túrach našiel nielen mnohé literárne miesta, ale odhalil aj zmysel a význam týchto lokalít v minulosti a súčasnosti. Objavil genius loci vrchov a dolín ležiacich pod nimi a podelil sa s čitateľmi o svoj zážitok.

A čo viedlo autora ku skúmaniu genius loci, ducha miesta tých vrchov, ktoré inšpirovali našu národnú literatúru a čo mu vnuklo myšlienku vybrať sa na miesta deja románov, poviedok, povestí či básní?
Podľa jeho vlastných slov ho „zaujímalo, čo sa zmenilo od čias, keď autori tieto miesta opísali vo svojich dielach, alebo naopak, čo pretrvalo bez zmien a zachovalo sa dodnes.“

Zistil pritom, že keď človek začne takto vnímať krajinu jej obraz je komplexnejší a jeho vzťah k nej sa stane hlbší, trvácnejší a úprimnejší. A jej vrchy sa stanú zdrojom inšpirácií a jeho oporou.

Príbehy vrchov je takmer 200-stranová kniha s fotografiami, ktoré urobil prevažne Ján Lacika, ale aj Marián Grebáč a Tomáš Trstenský. „Ten tajomný proces vzájomného ovplyvňovania človeka a krajiny vyvolal vo mne silný popud preskúmať ducha miesta tých vrchov, ktoré inšpirovali našu národnú literatúru, vybrať sa podľa nej na miesta deja románov, poviedok, povestí, básní, aby som porovnal, čo sa zmenilo od čias ich vzniku. Alebo naopak, čo pretrvalo bez zmien, čo sa zachovalo,“ približuje myšlienku Marián Grebáč.

Začítajte sa do príbehu vrchu Poľana:

Už ani neviem, prečo som túru na Poľanu tak dlho odkladal. Veď ju ospieval jeden z našich najväčších básnikov, odvolávajúc sa naňho venoval sa jej vynikajúci prozaik, a opísal ju pozoruhodný spisovateľ a nadšený turista. Asi som hľadal spoločného menovateľa, ktorý by spojil tých troch spisovateľov, ktorých rozdeľujú časy i politické postoje. Všetci traja síce pôsobili v búrlivých revolučných časoch, ale jednému vyčítali, že nebol dostatočne revolučne naladený v rokoch meruôsmych, ďalšiemu o storočie neskôr vyhadzovali na oči, že je proti Povstaniu a tretieho dnes odsudzujú, že bol až príliš revolučne naladený. Napokon sa mi podarilo nájsť niečo, čo ich spája. To ma napokon presvedčilo, aby som sa na Poľanu vybral. Zobral som aj syna, aby som mu ukázal, že pre rozličné politické postoje autorov by sme nemali pokladať literatúru za nevhodnú, neprijateľnú, ale, že je len literatúra dobrá, alebo zlá. Iné kritéria sú neprijateľné. Literárne dielo žije svojím vlastným životom. A autori tiež.

Je júnové ráno. Vyrážame na túru dnes podľa troch autorov: Andreja Sládkoviča, Jána Poničana a Jozefa Cígera Hronského. Auto sme zaparkovali v Detve pri múzeu a keďže tu bude aj cieľ našej túry, zmierili sme sa trojkilometrovou cestou po asfalte. Sme za a nad Detvou. Vyberám z batohu Sládkovičovho Detvana.

Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja? ‒