Tréner Vůjtek: Urobili sme to pre Paľa Demitru

HELSINKI 21. mája - Slovenskej reprezentácii sa na 76. majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji podarilo dosiahnuť prenikavý úspech, keď sa vo fínskych Helsinkách prebojovala až do finále a napokon získala strieborné medaily.


Tento skvelý výsledok nesie výrazný rukopis moravského hokejového odborníka Vladimíra Vůjtka, ktorý sa stal trénerom národného mužstva SR v lete 2011.

V príprave pred MS jeho zverenci príliš neoslnili, keď z ôsmich dueloch dosiahli iba jedno víťazstvo, čo príliš nevzbudzovalo dôveru v silu tímu.

Tím SR pritom čakala veľmi náročná úloha, dostať sa v hodnotení reprezentácií aspoň o jedno miesto vyššie, aby si zabezpečil priamy postup na olympijský hokejový turnaj v Soči 2014. Túto métu sa napokon podarilo výrazne prekonať, slovenské mužstvo sa v rebríčku krajín posunulo až na šiestu pozíciu.


Po finálovom súboji v helsinskej Hartwall Arene, v ktorom slovenská reprezentácia podľahla Rusku 2:6, odpovedal tréner Vladimír Vůjtek na niekoľko otázok:

Aké máte pocity po zisku striebra na MS hneď pri premiére na šampionáte?
Pocity sú to veľmi dobré. Sami sme nehľadeli tak vysoko a od začiatku hovorili, že náš cieľ je štvrťfinále a postup na ZOH 2014 v Soči. Podarila sa nám taká nadstavba. Po finálovom zápase sme boli trochu nesvoji, pretože sme nevedeli, či sa máme tešiť, alebo byť smutní pre prehru. Rýchlo to však prešlo, pretože striebro pre tento tím je fantastické.

V ktorej fáze šampionátu ste verili, že by sme mohli získať nejakú medailu?
Bolo to ťažké. Išli sme zápas od zápasu a až do posledného duelu a posledných minút v základnej skupine bojovali o postup do štvrťfinále. Keď sme sa tam dostali, tak na nás prišla taká úľava, že sme splnili ciele. Potom sme zahrali dva skvelé zápasy proti Kanade a Českej republike. Pred dnešným duelom sme už nemali pauzu. Hrali sme hneď ďalší deň a myslím si, že sme neodviedli taký výkon ako v predchádzajúcich dvoch zápasoch.




Kde bude mať miesto strieborná medaila z MS?

Priradí sa k zlatým medailám z ruského Jaroslavľa a strieborným z českej ligy.


Ako sa podarilo poskladať takýto tím, ktorý nikdy nebol považovaný za favorita, a získal striebro?

Keď sme s Petrom Oremusom prišli do realizačného tímu, tak sme s Ottom Sýkorom začali budovať tím, kde sme si povedali určité pravidlá a podľa nich sme sa snažili kráčať. Hráči od začiatku vedeli, čo v tom kolektíve musia dodržiavať, ako sa musia správať a ako si musia vážiť národný dres. Chlapci v globále pochopili, na šampionáte to pochopili všetci. Vytvorili jednoliatu partiu a dotiahli to až do strieborného konca.




Čím vás prekvapili vaše prvé majstrovstvá sveta?

V prvom rade to boli nízke divácke návštevy na začiatku šampionátu. Bolo to nedôstojné celého turnaja. V Helsinkách to ešte bolo akceptovateľné, ale v Štokholme to bolo pod únosnou hranicou. Postupom času sa to zlepšovalo a majstrovstvá sveta mali konečne dobrú úroveň.


Vo finále slovenský tím v druhej tretine ustúpil od hry, ktorú predvádzal v predchádzajúcich dueloch. Bola to nekoncentrovanosť, strach alebo prílišný rešpekt z ruských hráčov?

Myslím si, že jednak už dochádzali sily a najmä mladší hráči si preto neboli schopní plniť povinnosti, ktoré mali, a zahrali trochu akoby ležérne. Stratili sme vo vlastnej tretine jasné puky, ktoré sme v minulosti nestrácali. Ruský tím to dokonale využil. Stalo sa to asi dvakrát, keď sme mali puk pred vlastnou modrou čiarou a zrazu boli Rusi v prečíslení. To sa nesmie stávať a v takomto zápase už vôbec nie. Tam sa ten zápas zlomil. Rusko bolo samozrejme lepšie, korčuliarsky aj technicky. Výsledok však bol stále tesný a po týchto dvoch chybách sa prakticky skončil zápas.


Aké ste mali pocity, keď si chalani dali na seba dresy a mali tam Demitrovo číslo 38?

Celý šampionát sa konal stále pod vplyvom tragédie, ktorá sa stala. Bola to posledná akcia, ktorú sme pre Paľa mohli urobiť. Tú spomienku na neho. V hlavách to mali aj ruskí či českí hráči, ktorí tam stratili kamarátov. Šampionát sa niesol v tom duchu a som rád, že ani jeden tím na tých chlapcov nezabudol.


Vnímali ste fanúšikov na Slovensku, ktorých ste hokejovo prebudili?

Vnímali sme to, ale nevideli sme to na vlastné oči. Máme to len z internetu a správ z domova. Až uvidíme ďalšie zábery, tak možno pochopíme, čo sa tam deje. Ja som nič také nikdy nezažil, tak neviem, čo sa bude diať.



Ako to vnímate, že sa vám po deviatich rokoch podarilo vrátiť Slovensko do bojov o medaily?

Myslím si, že si to musíme vážiť a je to veľký úspech. Sme radi, že sme prebudili fanúšikov, urobili im radosť a zase zaplnili ulice. Preto sa ten šport robí. Je pekné, že sa nám to podarilo. Slovensko je malá krajina, takže sa to asi nepodarí každý rok. Ale keby sa to opakovalo raz za dva či tri roky, bolo by to krásne.


Aký podiel má na tomto úspechu tréner Vladimír Vůjtek?

Nechcel by som to hodnotiť z tejto strany. Hokej vždy hrajú hráči a práve oni musia vytvoriť tú partiu. My im k tomu môžeme pomôcť, môžeme nominovať tých, ktorí sa do tej partie hodia, a nájsť taktiku. Ak chlapci chcú hrať za kolektív, tak tú taktiku dodržiavajú a keď je správna, tak potom sa to podarí.


Kto v šatni najviac zvyšoval hlas?

Nikto hlas nezvyšoval, vždy sme si rozumne vysvetlili, čo sa nám nedarí a naopak. Chlapci ako Zdeno Chára a Mišo Handzuš to podporili. Oni majú v kabíne hlavné slovo, chlapci majú pred nimi úctu a vážia si ich. Tak plnili všetko, čo im bolo povedané.


Myslíte si, že ste na hráčov dokázali preniesť svoj pokoj a rozvahu?

Všetko závisí od výberu hráčov. Na niektorých hráčov to pôsobí, na iných je potrebné kričať alebo usmerňovať inak. Tu sa kričať nemuselo, chlapci si od prvej chvíle povedali, že iba kolektívnym výkonom môžeme niečo dokázať.


Aké ste mali pocity, keď vám na krk vešali striebornú medailu?

Preto ten hokej robíme, aby sme dosiahli nejaký úspech. Úspech vždy hreje a je to ohodnotenie našej práce. Som na šampionáte prvýkrát a hneď so striebornou medailou. Navyše s mužstvom, ktoré bolo v hodnotení na desiatom mieste.


Nebojíte sa, že teraz budú fanúšikovia očakávať úspechy každý rok?

Čiaru pre porovnávanie sme nastavili veľmi vysoko. Myslím si však, že slovenský hokej má stále dobrých hráčov. Nehovorím, že sa nám to o rok podarí zopakovať. Stále však môžeme hrať na dobrej úrovni. Už keď som nastúpil do funkcie, tak som vyhlásil, že podľa mňa Slovensko stále patrí medzi silnú sedmičku na svete. A teraz sme to potvrdili.


Na začiatku sezóny bola brankárska situácia optimistická, ale Jano Laco bol nejaká šestka, možno sedmička. Teraz sa stal najlepším brankárom na MS. Ako to vnímate?

Je to veľký skok dopredu, ale Jano na tom veľmi tvrdo pracoval. Keď sa dostal do HC Lev Poprad, od tej doby podával výborné výkony a s nulovým mužstvom, ktoré sa rozpredalo, dosiahol veľmi dobré výsledky aj proti silným ruským klubom. Dostával dva alebo tri góly. A teraz to potvrdil aj v reprezentácii. Pozíciu nemal od začiatku jasnú. Hovorili sme o dvoch vyrovnaných brankároch. Chceli sme dať šancu obom a potom sa rozhodnúť, čo bude ďalej. Dostal šancu proti Fínom, inkasoval len raz a odvtedy tam už nikoho nepustil.


Aké ste zachytili ohlasy na svoju prácu počas tohto šampionátu?

Nikto od nás nečakal takéto výsledky. Prehrali sme prvé dva zápasy a potom sme víťazili. Neboli to vždy presvedčivé výsledky, väčšinou to bol z našej strany boj. Až keď sme vyradili Kanadu, náš kredit prudko stúpol a potvrdili sme to triumfom nad Českom.


Neprekonali ste len helsinský bronz SR z roku 2003, ale aj synov bronz z Helsínk 1997. Ako sa na to pozeráte?

Láďa je tu a videl celý záver MS. Teraz prišiel aj Robo Petrovický, no on už má aj zlato zo Švédska. Ale syna som prekonal (smiech).