Toto sú tradičné zvyky počas jednotlivých dní Veľkonočných sviatkov

Bratislava 28. marca (TASR) - Veľká noc je najstarším a jedným z najvýznamnejších sviatkov kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Termín Veľkej noci nie je stály, každoročne sa mení, pripadá však na prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca po 21. marci.


Veľkonočné sviatky majú predovšetkým kresťanský rozmer, ale do súvislosti s nimi sa dávajú aj iné religiózno-tradičné aktivity, ktoré majú ešte predkresťanský pôvod. Sú to akty súvisiace s odchodom zimy a s vítaním jari ako životodarného ročného obdobia. U prvých kresťanov sa Veľká noc slávila v čase, keď prebiehali židovské jarné sviatky pésah (obchádzanie), ktoré boli spojené s jarným telením sa dobytka a obdobím žatvy. Židia si pripomínajú aj svoje oslobodenie z egyptského zajatia. Nicejský kresťanský koncil v roku 325 určil po dlhších rozporoch Veľkú noc na prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca. Cirkev v roku 1956 upravila veľkonočné obrady tým, že im opäť dala starokresťanský ráz.



Kultové obrady súvisiace s vítaním jari boli rôznymi spôsobmi typické aj pre iné etniká, ktoré sídlia na severnej pologuli. Okrem Indoeurópanov ide napríklad o Ugrofínov, rôzne sibírske etniká a indiánske kmeňové spoločenstvá v Severnej Amerike.

Na území dnešného Slovenska sa lúčili so zimou na Smrtnú nedeľu vynášaním Moreny, ktorú znázorňovala figúra dievčaťa vyrobená zo slamy. Zapálenú ju hádzali do potoka. S vítaním jari - príchodom Vesny súviseli aj ďalšie kultové obrady, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v nasledujúcom období. V tomto čase sa napríklad čistili príbytky, či zhotovoval sa nový odev.

Veľkonočný týždeň, nazývaný aj tichý, svätý alebo veľký, sa začína Kvetnou nedeľou (tohto roku 25. marca). Tento deň pripomína slávnostný príchod Ježiša Krista do Jeruzalemu. Názov sviatku je odvodený od kvetov – palmových ratolestí, ktorými ľud Ježiša nadšene vítal. Na Slovensku majú podobu vŕbových prútikov - bahniatok. V katolíckych kostoloch ich kňazi počas Kvetnej nedele posvätia, čím halúzky podľa ľudovej tradície získavajú veľkú moc. Traduje sa, že bahniatka potom dokážu ochrániť dom a jeho obyvateľov od chorôb, zásahu blesku, pred požiarom či inými pohromami.

Štvrtok (29. marca) pred Veľkou nocou sa podľa kresťanského kalendára nazýva Zeleným štvrtkom, údajne podľa sviežej zelene Getsemanskej záhrady, kde prišlo k zatknutiu Ježiša Krista. Podstatou Zeleného štvrtka je spomienka na ustanovenie sviatosti oltárnej i sviatosti kňazstva. V tento deň sa v katolíckej cirkvi slávia sväté omše na pamiatku poslednej večere Ježiša s jeho učeníkmi. Sú známe obradom umývania nôh 12 mužom. V gréckokatolíckej cirkvi sa počas svätej liturgie na Zelený štvrtok predpoludním posväcuje myro - olej používaný na vysluhovanie sviatosti birmovania (myropomazania). Ustanovenie Večere Pánovej si na Zelený štvrtok pripomínajú počas služieb Božích aj veriaci Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV). Podľa tradície sa v tento deň majú jesť jedlá zelenej farby, aby sa ľudia po celý rok tešili dobrému zdraviu.

Veľkonočný týždeň pokračuje Veľkým piatkom (30. marca), dňom spomienky na utrpenie, ukrižovanie a smrť Ježiša Krista. V rímskokatolíckych chrámoch sa na Veľký piatok neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Evanjelici považujú tento deň za najvýznamnejší sviatok, pretože Syn Boží dokončil dielo vykúpenia sveta. Na evanjelických službách Božích sa čítajú a spievajú pašie, prisluhuje sa Večera Pánova. Veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť do sýtosti sa môžu len raz za deň. Veľký piatok uznáva asi 40 štátov ako sviatok pracovného pokoja.

Biela sobota (31. marca) je podľa kresťanskej tradície dňom hrobového odpočinku Ježiša. Názov tohto dňa je odvodený od obyčaje zažínať nové svetlo. V katolíckej cirkvi sa v Bielu sobotu veriaci prichádzajú pokloniť a pomodliť k Božiemu hrobu a ku krížu. Počas dňa sa nekonajú omše, až vo večerných hodinách je vigília zmŕtvychvstania Ježiša Krista, svätá omša, ktorá sa končí radosťou z Pánovho vzkriesenia. Počas Veľkonočnej vigílie sa znovu rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.

Veľkonočná nedeľa (1. apríla) je radostným sviatkom zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Najstarší a najväčší sviatok liturgického roka vo všetkých kresťanských cirkvách sa slávi v prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca. Končí sa obdobie štyridsaťdňového pôstu, na hojných sviatočných stoloch v mnohých domácnostiach nechýbajú vajíčka, údená šunka, veľkonočný baranček či koláče.

Veľkonočný pondelok (2. apríla) je z hľadiska ľudovej tradície významným dňom veľkonočných sviatkov. Neodmysliteľne k nemu patrí šibačka a oblievačka. Už niekoľko dní vopred si chlapci chystajú korbáče a dievčatá kraslice – vajíčka zdobené rôznymi výtvarnými technikami. Kraslice patria k najstarším a esteticky najpôsobivejším veľkonočným umeleckým prejavom. Rozmanité spôsoby ich zdobenia v minulosti odrážali spôsob života ľudí v jednotlivých spoločenských vrstvách či v rôznych slovenských regiónoch. Okrem toho, že krásne zdobené vajíčka boli odmenou pre šibačov, symbolizovali plodnosť, nepretržitosť života a znovuzrodenie. V súčasnosti sú chlapci obdarúvaní tiež vajíčkami vyrobenými zo sladkej čokolády. Šibačka bola v minulosti pre mladých ľudí dlhoočakávanou udalosťou. Dievčatá túžili po čo najvyššom počte šibačov a oblievačov, pretože verili, že po vyšibaní budú svieže, zdravé a opeknejú. Najčastejšie sa šibalo korbáčmi z vŕbového prútia, ktoré je symbolom jarnej prírody. Ich dotyk vraj omladzuje, prináša silu a krásu. Rovnaký účinok sa prisudzuje aj polievaniu vodou. V 50. rokoch 20. storočia bolo však polievanie vodou čiastočne nahradené kropením voňavkami.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR